- Prišiel som: December 2019
- Videl som: Playa del Carmen, Tulum, Chichen Itza, Cenote Ik Kil, Coba, Xplor Park, Merida, Izamal, Cancún – Zona Hotelera, Aquaworld
- Zostal som: 9 nocí
Letenky do Mexika sme s kamošom Robom kúpili ešte v lete. Mali sme teda kopec času na zostavenie si približného plánu kam sa ísť pozrieť. Pár dní pred odletom som už hypnotizoval kalendár. Nemohol som sa dočkať momentu, keď si nasadím na hlavu sombréro a zaborím svoje „plávacie blany“ do bieleho karibského piesku. A to je presne to, čo je na cestovaní také krásne, že človeku prináša radosť pred cestou, počas nej a vďaka spomienkam aj dlho potom. Bol to môj prvý cezatlantický let a trval asi 15 hodín. Leteli sme z Viedne s prestupom v Istanbule. Na americkej pôde sme pristáli krátko po pol 4 ráno na letisku v Mexico City a po krátkej technickej prestávke pokračovali ďalej smerom na Cancún. Viem, že ta malá nezbednica Švédka Grétka by mi za to asi páčika nedala, ale ani ja ani Robo nemáme v sebe toľko guráže, aby sme sa vybrali za veľkú mláku na plachetnici. Je síce pravda, že nárast leteckej dopravy negatívne ovplyvňuje klímu na zemi, ale to ja nevyriešim a otázka globálneho otepľovania nie je ani témou tohto príbehu, takže poďme pekne naspäť do Mexika. Na túlanie krajinou sme mali len 10 dní. Zamerali sme sa na spoznanie niekoľkých lokalít polostrova Yukatán vo východnej časti krajiny, kde nájdete krásne pláže, fascinujúce zatopené jaskyne cenotes a pamiatky pripomínajúce kultúru starovekých Mayov.
Playa del Carmen
Naše prvé kroky smerovali do Playa del Carmen, kde sme si bookli ubytko v hoteli Illusion Boutique na prvé 4 noci. Slnko pražilo jak sviňa a mne bolo jasné, že bez dobrej pokrývky hlavy tento výlet nezvládnem. Rozhodoval som sa či kúpiť šiltovku, klobúk alebo nebodaj sombréro? Víťazom sa stal slamený klobúk, pri kúpe ktorého som využil svoje negociačné schopnosti z práce a stiahol cenu takmer o polovicu. Okrem toho som si zadovážil aj nové plavky a fejkové Ray Bany (Som zvedavý ako dlho mi vydržia, lebo životnosť slnečných okuliarov je v mojom prípade veľmi krátka. Tie posledné som myslím nechal v lete na hosteli v Kutaisi, ale nie som si istý). V Playa del Carmen je pomerne rušno – diskotéky, bary, obchody so suvenírmi od výmyslu sveta a nemáte tam ani žiadny problém obstarať si kokaín. Toto nie je zrovna naša šialka kávy a my sme pred bielym práškom dali prednosť bielemu piesku na pláži v neďalekom Tulume, kde sme sa vybrali druhý deň ráno autobusom. Prepravovať sa po Mexiku je pomerne jednoduché, jazdia tu spoľahlivo autobusy spoločnosti Ado a lístok sa dá kúpiť aj cez internet.
Tulum
Povinnou zastávkou v Tulume sú majské ruiny na pobreží. Toto miesto nepochybne patrí medzi najkrajšie na Yukatáne. Tým pádom je tu aj vysoká koncentrácia turistov, väčšinou sa jedná o organizované zájazdy. Keďže my sme sem prišli po vlastnej osi, mali sme kopec času porobiť fotky a zoznámiť sa s miestnou faunou a flórou. Ja som sa zoznámil s jedným malým jašterom, ktorý si opekal chrbát na ruinách. Bol taký krotký, že by sa snáď nechal aj pohladiť. To som sa ja ale neodvážil.
Od mayských ruín naše kroky smerovali na pláž Playa Paraiso, kde sme strávili zvyšok dňa. Doma na Slovensku sa tento deň zapaľovali prvé adventné sviečky, nás rozpálilo ostré karibské slnko. Späť na hotel sme sa vrátili krásne ugrilovaní, ale spokojní a tešiaci sa na ďalšie zážitky.
Day trip – Chichen Itza, cenota Ik Kil a Coba
Ďalší deň ráno nás naštartovala ako vždy domáca marhuľovica (ktorú sme pili z čisto zdravotných dôvodov ako prevenciu pred hnačkou) a potom sme vyrazili smer Chichen Itza. Mali sme sem zakúpený 1-dňový výlet spojený s návštevou cenoty Ik Kil a archeo lokality Coba. Dňom plným majskej kultúry nás sprevádzal veselý zavalitý pánko menom Enrique a šofér minibusu Roman. Komplex Chichen Itza patrí medzi 7 novodobých divov sveta. Dominantou a najväčším lákadlom je hlavný chrám Kukulcán v tvare 4-strannej pyramídy. Na jeho vrchol by sa chcel vytrepať azda každý. Bohužiaľ to už nie je možné nakoľko dochádzalo k početným zraneniam nešikovných turistov, ktorí padali zo strmých schodov jak hnilé hrušky. Po smrteľnom zranení jednej Američanky, ktorá pád neprežila sa mexické úrady rozhodli konať a odvtedy môžu návštevníci obdivovať Kukulkán na vlastné oči len zdola.
Naša túžba zdolať strmé schody pyramídy bola ukojená až v Cobe. Na jej vrchol je to len 120 schodov a ten výhľad na okolitú džungľu stojí skutočne za to. Dole to už také ľahké ale nebolo. Schody sú dosť strmé a klzké. Nechcel som padnúť dole papuľou a šiel som preto radšej po zadku.
Útočisko pred neznesiteľným decembrovým slnkom nám poskytla cenote Ik Kil. Cenota je vlastne zatopená jaskyňa, ktorých sú v Mexiku stovky. Táto sa nachádza kúsok od Chichen Itza. Je hlboká asi 40 metrov a na jej dne boli objavené ľudské kosti a šperky. V minulosti tu vraj našlo smrť kopec nešťastníkov, ktorých Mayovia takto obetovali svojim bohom dažďa. A čul nezaprší a nezaprší. V knihe Vitajte v raji som čítal, že pred vstupom do cenoty je potrebné očistiť všetkých našich sedmoro dverí – oči, uši, nos aj ústa. Nechcem byť sprostý, ale nezabudli tí Mayovia náhodou na niečo? Keď sme sa chceli tuna okúpať aj my, tiež sme museli podstúpiť menšiu očistu. Studenšiu sprchu som nezažil od čias, keď som sa kvôli krásnej pokožke ešte otužoval. Nepomohlo, aj tak sa ešte zvyknem na tvári vyhádzať jak malý chalan. Horšie ako tá studená voda môže byť pre niekoho skôr hĺbka cenoty. Robo dostal panický strach, že sa tam utopí. Pre menej zdatných plavcov je síce na hladine natiahnuté lano, ale aj tak trvalo dosť dlho, kým sa tiež odvážil vojsť do vody. No som si istý, že neľutoval a bol to pre oboch skvelý zážitok.
Xplor park
Len pár kilometrov od Playa del Carmen sa nachádza adrenalínový park Xplor. Je to super miesto ako stráviť den, keď si chce človek trocha „oddýchnuť“ od plážovania a pamiatok. Stačí kúpiť lístok (ideálne aj s dopravou), vyplniť reverz, tí menej zdatní jedinci pre istotu aj poslednú vôľu. Na mieste ešte dostanete helmu a deň plný zábavy môže začať. My sme našu odyseu Xplorom odštartovali terénnymi autíčkami, kde Robo prekonal svoj strach zo šoférovania a tak sa mu to jazdenie džungľou zapáčilo, že odpálil motor a museli nám vymeniť auto. Potom sme skúsili zipline, čo je niečo ako spúšťanie sa kladkou dolu po lane z bodu A do bodu B. Chalan z personálu hore na veži mi vravel, že som asi jedol málo nachos. Chcel tým naznačiť, že som riadny slížo a že bude asi lepšie, keď zipline absolvujem v tandeme spolu s Robom. Ja som si jeho slová o nachos zobral k srdcu a cez obed som sa napráskal až mi bolo zle. Ale pri tom výbere jedla čo v tu mali sa inak ani nedalo. Po obede sme stihli ešte rafting a plávanie v jaskyni. Svoj obed som mal pri týchto aktivitách až v krku.
Merida
Posledný večer v Playa del Carmen som si objednal bravčové rebierka, po ktorých som bol plný ešte ráno. Naša medicína – marhuľovica tráveniu pomohla a mohli sme pokračovať ďalej podľa plánu do hlavného mesta Yukatánskeho polostrova – Meridy, kde sme mali stráviť 2 noci v hosteli Nomadas.
Keď sme vystúpili na autobusovej stanici v Meride a prešli par stovák metrov vedel som, že teraz sme po 4 dňoch v skutočnom Mexiku. Pestré výklady obchodov so suvenírmi z Playa del Carmen nahradili rôznofarebné fasády domov. Ulice zrazu neboli plné dovolenkárov v plavkách, ale bežných ľudí čakajúcich na zastávkach, ženúcich sa z/do práce a deciek v rovnošatách vracajúcich sa zo školy. Na chodníku popri ceste tety Mexičanky predávali lúpané pomaranče a iné mexické dobrôtky.
Izamal – Yellow city
Nasledujúci deň sme sa vybrali na návštevu mestečka Izamal prezývaného aj Yellow city. Pred pár mesiacmi som o ňom ešte nepočul, no dnes môžem povedať, že je to jedno z najmilších mestečiek, aké som kedy videl. Všetky domy tu majú fasády natreté nažlto. Ale prečo vlastne? To je otázka, ktorú si musí položiť asi každý, kto sem vkročí, ak nie je náhodou slepý. No tie dôvody nie sú úplne jasné. Od miestnych sa človek dozvie prd, pretože tu našťastie ešte neprenikol masový turizmus, ktorí by ich motivoval naučiť sa pár základných anglických fráz a moja slovná zásoba španielčiny končí pri uno, dos, tres. Mesto do slnečných farieb vraj natreli na počesť pápeža Jána Pavla II., ktorý Izamal navštívil v roku 1993. Lenže fasády väčšiny domov boli v žltých odtieňoch už oveľa skôr a nikto nevie s určitosťou povedať prečo. Izamal ležiaci v blízkosti pyramídy Kinich Kakmó bol v minulosti pútnickým miestom, kde Mayovia vzdávali úctu svojmu bohu slnka. Odpoveď sa teda ukrýva niekde medzi nebom a zemou. Ale je celkom pochopiteľné, že pri rozhodovaní do akého odtieňa obliecť svoj skromný príbytok, si miestni zvolili farbu symbolizujúcu slnko. Uctili si tým ich mayského boha slnka Kinicha, ktorý im mal na oplátku priniesť do domu bohatstvo a prosperitu. Či sa Kinich vysral na nich alebo im aj ozaj z neba zoslal dáky kapitál to veru netuším. No je nad slnko jasnejšie, že tá žltá pritiahla do ulíc Izamalu turistov, ktorí tu už nejaký ten cash aj nechali. Takže to s tou žltou bol celkom dobrý ťah a teda pánbo zaplať. Z Meridy sme sa sem dostali zo stanice Terminal Oriente. Cestou sme videli polia plné agávy, tak sme si povedali, že po 6 dňoch v Mexiku by bolo aj načase prekotiť do seba štamperlík tequily. Zo stanice v Izamale sme teda zamierili rovno do reštaurácie a výdatný obed sme zakončili pohárikom jemne korenistej zlatej tequily a pokračovali ďalej v túlaní sa po najžltšom meste sveta. Mal som v pláne odtiaľto poslať pohľadnicu kamoške, ktorá mi zvykne občas zaslať pozdrav z dovolenky a navyše vravela, že by ju to potešilo. Poštu sme našli pomerne rýchlo. Nebolo to ani také náročné, piešťanský Aupark je väčší jak centrum Izamalu. Navyše nám v hľadaní pomohol izamalský „Quasimodo“ z autobusovej stanice, ktorému sme za jeho ochotu dali 20 pesos a snáď aj zlepšili deň. Na pošte a ani v celom Izamale sme však nenašli žiadne pohľadnice. Takže sa mi to bohužiaľ nepodarilo. Či kamarátka nakoniec dostala svoj pozdrav sa dozviete na konci príbehu. Pred odchodom som si kúpil aspoň magnetky, ktoré sú v tomto mestečku tiež dosť vzácnym artiklom.
S Meridou sme sa rozlúčili v štýlovej reštaurácii Pancho’s. Ja som si objednal kaktus s fazuľkovou kašou a Robo kuracie kúsky so zeleninou a dresingom. Mám pocit, že v Mexiku majú len dva druhy dresingov, štipľavý a ten druhý ešte štipľavší. Či Roba štípalo aj ráno som sa nepýtal.
Cancún
Po raňajkách sme sa z hostelu v Meride autobusom presunuli až do Cancúnu a mhd-čkou za smiešnych 12 pesos (0,56€) dopravili na samý koniec Zony Hotelera do 5 hviezdičkového hotela The Westin Resort and Spa, kde sme strávili posledné 3 dni dovolenky. Kto ma pozná vie, že nie som zrovna typ človeka, čo vyhľadáva rezorty. Dokonca si myslím, že to niektorých aj prekvapí ako som sa sem vôbec dostal. Ale tak prečo si na záver roka po všetkých nociach v lacných hosteloch nedopriať aj trocha luxusu, ešte aj na Mikuláša.
Hlavný dôvod prečo sme sa ale náš trip Mexikom rozhodli zakončiť práve v Cancúne bola krátka vzdialenosť na letisko, nie váľanie šuniek pri bazénoch a na pláži. I keď musím priznať, že po toľkom cestovaní a pred dlhým letom späť domov nám to dobre padlo. Na nete sme ešte pred cestou do Mexika našli zaujímavú aktivitu od Aquaworldu – podvodné skútre vhodné pre potápačov zelenáčov. Ani jeden z nás sa nikdy predtým nepotápal, tak sme sa aj trocha obávali, že naše životy zverujeme do rúk troch mexických caballeros, ktorí nás zobrali na tento nevšedný výlet pod hladinu oceánu. Všetko sme ale zvládli, videli korytnačky ba dokonca raje. Ak si odmyslím ten neznesiteľný tlak v ušiach pri ponore, tak môj prvý pokus o „potápanie“ dopadol skvele.
Kúsok od Aquaworldu je pláž Playa Delfines. Navrhol som Robovi, že by sme sa tam mohli ísť pozrieť. Ten na mňa ale kukol či som kompletný a vraví: ,,Načo by sme sa jebali na štátnu pláž, (myslel tým verejnú, ale pochopil som) keď máme súkromnú s lehátkami a wifi.“ Ale mal pravdu, veď pláže v celej Zone Hotelera sú všetky rovnaké. Ale kvôli tej štátnej pláži som si z neho robil srandu po zbytok dovolenky. Popoludní som na hoteli stretol ľudí v bežeckých teniskách a so štartovnými číslami na hrudi. Nedalo mi to tak som sa spýtal. Zistil som, že v Cancúne sa v ten deň konal polmaratón. Behanie je moje hobby a keby som o tom vedel skôr, určite by som sa prihlásil. Neviem si predstaviť krajší záver dovolenky ako odbehnúť si v Mexiku polmaratón. Behať som bol aspoň ráno, keď sme si privstali, aby sme si spravili zopár pekných záberov východu slnka.
Zvyšok dňa sme už nevytiahli päty z hotela a len tak vylihovali pod slnečníkmi, pili pivo a blbli na pláži. V hotelovom obchode so suvenírmi, kde Robo oplieskal posledné pesos za magnetky sme objavili pohľadnice, po ktorých sme neúspešne pátrali v Izamale. Tak sa mi nakoniec predsa len podarilo poslať kamoške ten pozdrav. Napísal som pár riadkov aj šéfke, ktorá sa ma vždy po návrate z mojich túlačiek nezabudne opýtať, čo pekné som jej priniesol. Tak dúfam, že bude konečne milo prekvapená. Jeden list šiel aj tatovi, ktorému som sa tieto dni vôbec neozval, aby vedel, že sme výlet prežili. Či prežil aj môj fikus, ktorý mal tata za úlohu polievať, kým som bol preč sa dozviem už čoskoro. Večer sa bolo treba poslednýkrát pobaliť pred blížiacou sa cestou domov. Vôbec sa nám to toho nechcelo. Zapli sme si radšej telku a zrovna tam prebiehal živý prenos zo súťaže Miss Universe 2019. V top 10 malo svoje zastúpenie aj Mexiko. Po týždni a pol v Mexiku sa nás zmocnil akýsi lokalpatriotizmus a povinnosť držať palce ich súťažiacej. I keď Robovi sa skôr pozdávala čokoládová kráska z Juhoafrickej republiky, ktorá sa nakoniec aj stala najkrajšou ženou sveta. Keď už je reč o kráse, tak v Mexiku sú všetci ženy/muži riadne vyžratí. Je to zrejme tou ich „zdravou“ stravou. Sám som zvedavý, keď sa doma postavím na váhu, či sa aj v mojom prípade ručička aspoň o kúsok posunie doprava.
Na skok v Instanbule
Ak niekto zvažujete navštíviť Mexiko, tak smelo do toho. Môžte začať ako my – Yukatánom, o ktorom sa hovorí, že je tou bezpečnejšou časťou krajiny. Cestou späť nás čakal ešte 6 hodinový prestup v Istanbule. Na nete sme sa dočítali, že Turkish Airlines organizujú pre svojich klientov free tours mestom. Tak sme skúsili aj my. Mysleli sme, že by to mohla byt krásna bodka za týmto výletom. Moc sme toho žiaľ nestihli (ani Hagiu Sofiu) a väčšinu z toho, čo sme videli bolo z okna autobusu. Ale vždy lepšie ako trčať na letisku. A trepať sa do centra Istanbulu na vlastnú päsť? To sme pre nedostatok času nechceli riskovať a byť v strese či stihneme prísť späť na letisko. Vrátili sme sa hodinu a pol pred plánovaným odletom a bolo to musím povedať dosť na chňap, lebo sme museli znova absolvovať kontroly pasov aj príručnej batožiny, ktorá bola dokonca dvojitá. Robo, ten bol chudák, z toho dosť nesvoj. Bál sa, že mu vyhodia zabalenú fľašu tequily, ktorú si stihol kúpiť ešte na letisku v Mexiku. Uisťoval sám seba, že veď to nie je tekutina ale alkohol, na čom som sa ja opäť skvele zabával. Tequila mu samozrejme ostala.
Tu by som už zápisky o tejto dovolenke ukončil. Mexiko je ozaj krásne. I keď my sme z neho videli len veľmi malú časť, dostalo sa nám pod kožu. Čul už sme späť na Slovensku, živí a zdraví. Stále sa nás však pevne držia frázy ako Gracias a Hola!
Denník Dovi Dopo 