Rím – Veni vidi Večné mesto a Vatikán

• Prišiel som: Január 2020
• Videl som: Koloseum, Forum Romanum, Altare della Patria, Fontána di Trevi, Španielske schody, Pantheon, Piazza del Popolo, Piazza Navona, Via dei Coronari, Bazilika Santa Maria Maggiore, Castel Sant´Angelo, Námestie sv. Petra, Bazilika sv. Petra, Vatikánske Múzeum, Sixtínska kaplnka, reštaurácie – L´Antica Birreria Peroni, La Montecarlo, The Mirror, Taverna Trillusa Trastevere, La Fraschetta, Osteria Trattoria da Fortunata
• Zostal som: 3 noci

Motal som sa už ulicami Paríža, Londýna, Bruselu či Berlína a ďalších európskych metropol, no moje túlavé topánky ma stále nepriviedli na miesto, kde vraj vedú všetky cesty – do dávneho Ríma. Navyše v Taliansku som bol už viackrát, prvý raz pri mori na ostrove Elba, pred pár rokmi v Miláne na výstave Expo a naposledy na benátskom karnevale. Tak si vravím, že už by bolo načase nalepiť puntík na mojej mape sveta aj uprostred tej talianskej čižmy, lebo inak to Rím začne brať osobne. Nemohol som už dlhšie ignorovať vnútorný hlas, ktorý mi vravel, že mám ísť konečne na vlastné oči kuknúť to Večné mesto, ktoré poznám z desiatok filmov, dokumentov, vlogov či fotiek kamarátov. Ten slávny Rím, o ktorom tak zanietene spievala Marika Gombitová alebo ktoré vo svojej najznámejšej skladbe spomína skupina Morcheeba. Tak som kúpil letenku, bookol ubytko na 3 noci a som tu  – v jednom z najnavštevovanejších miest Európy a sveta.

Cesta do Ríma a „Stonehenge“

Rím je najkrajší na jar a počas jesene. Ja som si zvolil január, čo možno nie je ten najideálnejší čas v roku, lebo je väčšie riziko zrážok, skoršie sa stmieva a v chladnejšom počasí si človek ešte neužije to ležérne vysedávanie s vínom na terase pri západe slnka. Na druhej strane tu je ale o trochu menej turistov, čo je na prvú návštevu a pozretie si top pamiatok vlastne celkom fajn. I keď Rím niečo také ako kapurkovú alebo mimosezónu ani nepozná, hlavne keď sa ceny spiatočných leteniek v zimných mesiacoch pohybujú v priemere okolo 20 eur.
Do Ríma som letel z Bratislavy na malé letisko Ciampino, kde sa dá veľmi rýchlo zorientovať. Takmer každú štvrť hodinu premávajú medzi letiskom a hlavnou stanicou Termini autobusy spoločnosti Terravision a spiatočný lístok stojí len 10 eur.  Na zadnom sedadle autobusu bol malý chlapec s maminou, ktorému sa po celý čas nezastavila huba. Ale bol podarený a hneď prvou hláškou: „Aha, Stonehenge!“ (mal na mysli zvyšky starých aquaduktov, ktoré sme videli z okna autobusu) si získal srdcia ľudí. Neskôr prišli ďalšie perly. Keď sme popri ceste videli pínie, ktoré rastú po celom Ríme, chlapec vykríkol: „Aha mami aké rastliny! Júj ty koki, to sú palmy.“ Samozrejme, že 5 ročný chlapec nemôže byť odborník na históriu ani botaniku. Ani som sa mu nevysmieval. Božechráň. Práveže ma tešila jeho úprimná detská radosť z cestovania. Kto vie, možno nám tu vyrastá nový Ľuboš Fellner alebo Travelistan Martin Navrátil. Ten krpec bol nalepený na skle a komentoval úplne všetko čo videl. „A tie maličké autíčka, sú ich tisíce. Fiat juuuj. Aj babka má fiat.“ Keď mu chcela jeho mamina dohovoriť, aby bol už chvíľu ticho a nerušil ostatných, tak chalan len zavelil: „Mňa nezaujímajú inší ľudia, šak som tu ja.“ Tak aj vďaka malému dobrodruhovi ubehla cesta z letiska celkom rýchlo a asi za pol hodku som už vystupoval na hlavnej autobusovej stanici Termini.
Ešte pred odletom do Ríma som musel vyriešiť jeden „problém“. Môjmu mobilu už pomaly odchádza foťák a nechcel som riskovať, že v najfotogenickejšom meste sveta si nebudem mať ako zvečniť pamiatky. Kamoš Z malého Ríma mi ale do Ríma požičal svoju 700 eurovú zrkadlovku. Trocha som sa obával, že mu ju tam stratím alebo že mi ju niekto potiahne. To by sa môj výlet kapánek predražil. Keď som večer dorazil na svoje ubytko New Generation Hostel Santa Maria Maggiore a zbadal na izbe obrovské kovové trezory na uzamknutie si osobných vecí, hneď som zostal trocha kľudnejší. Veď taký bezpečný sejf nemáme ani v banke…

Rím

V Ríme sa dá prepravovať pešo, autobusom, metrom alebo si môžete požičať skúter a brázdiť ulicami mesta ako domáci. Ja som si zvolil prvú možnosť, mal som dostatok času a počul som, že Rím sa dá v pohode prejsť aj po vlastných. Pred tým ako som ráno vyrazil z hostelu, spustil som na hodinkách časomieru. Keď som sa večer vrátil, na displeji svietilo 25,5km. Túto vzdialenosť som bez použitia verejnej dopravy prešiel za 11hod 34min. Necítil som sa ale únavu. V priemere to vychádza 2,5km za hodinu. Vychádzkovým tempom som sa pomaly túlal mestom, nasával jeho atmosféru a energiu dobíjal v echtovných talianskych reštauráciach.

Koloseum

Moje prvé kroky viedli ku Koloseu, ktorý bol od môjho ubytka vzdialený asi 10 min pešo. Ešte pred odletom do Ríma som na hlavnej šťanici v Bratislave stretol dve kamarátky, ktoré mali namierené do Salzburgu na šílenou dámsku jízdu. Jedna z nich bola v Ríme už dvakrát a odporučila mi, aby som si vstupenku do Kolosea kúpil pred Forum Romanum, lebo tam bude isto menšia rada a ten lístok platí pre obe pamiatky. Fronta pred Koloseom ale nebola až taká dlhá a za necelú pol hodku som bol už vo vnútri. A keď mohlo Koloseum tak dlho čakať na mňa, tak prečo by som tých pár minút nevydržal aj ja. Veru, trvalo dlhých 34 rokov, kým sme sa ja a pýcha Ríma stretli. Ale oplatilo sa počkať. Myslím, že máme veľa spoločného. Naši šéfovia sú z Talianska, obom nám pristanú zemité farby a náš výzor zatiaľ moc nepoznamenali roky. Obaja zdá sa starneme do krásy☺. Koloseum je mimochodom jedným zo siedmych novodobých divov sveta. A to už niečo znamená. Experti z UNESCA sa od tejto ankety síce dištancujú, no označenie novodobý div sveta je podľa mňa titul hodný aspoň menšieho uznania, nakoľko je výsledkom hlasovania ľudí z celého sveta. Koloseum je inak jediným európskym zástupcom figurujúcim na tomto zozname a v poradí tretím, ktorý som videl na vlastné oči aj ja. Zostávajú mi teda ešte ďalšie štyri – dva sa nachádzajú v Južnej Amerike, jeden v Jordánsku a posledný v Indii. Nuž verím, že sa mi podarí zoznámiť sa s každým z nich a budem môcť aj o tom raz napísať vo svojom denníku.

Forum Romanum

Ďalej som pokračoval na Forum Romanum. Je to taký „cintorín“ plný pozostatkov antických budov. Kedysi to bolo významné rímske fórum, kde sa konali rôzne zhromaždenia, súdy, voľby a kto vie možno aj pochody za rodinu či dúhové pridy…

Altare della Patria

Neďaleko rímskeho fóra môjmu objektívu nemohla uniknúť obrovská historická budova Altare della Patria známa aj ako Monument Victora Emmanuela II., ktorý je považovaný za zjednotiteľa Talianska. Nachádza sa pri Piazza Venezia v blízkosti veľkého kruhového objazdu, kde Taliani lietajú na svojich skútroch jak zmyslov zbavení. Ale taký je jednoducho Rím – krásny a divoký zároveň. Ak sa chcete vrátiť domov živý, treba si pri prechádzaní cez cestu dávať pozor.

Fontána di Trevi

Krátko popoludní som dorazil k Fontane di Trevi, kde už bola „nečakane“ hlava na hlave. Niektorí turisti si preto radšej privstanú a idú sem ešte zasvitania dúfajúc, že sa im podarí spraviť si fotky osamote. Neviem, či by sa mi kvôli tomu chcelo vyliezť skôr z postele. Podľa mňa by bola aj tak Fontána di Trevi bez ľudí ako pivo bez peny. Tá sardinkáreň k atmosfére tohto miesta jednoducho patrí. O čom by sme potom všetci písali, keby sme sa nemohli posťažovať ako je toto miesto nechutne preplnené a ako sa z každej strany na nás tlačia japonskí turisti so selfie tyčkami. Zvuk tečúcej vody, milión ľudí a do toho pani dohliadajúca na bezpečnosť, ktorá v pravidelných intervaloch fúkala do píšťalky mi navodzoval pocit, ako by som bol na kúpalisku.

Španielske schody

Od Fontány di Trevi je to len na skok k známym Španielskym schodom. Tie ma ale nijak zvlášť neohúrili. Možno dávnejšie to mohlo byť celkom zaujímavé miesto, kde sa stretávala, popíjala a randila rímska mládež. Dnes by ste si tu už ťažko mohli dohodnúť nejaké stretko, lebo by ste sa v tom dave turistov ani nenašli. Možno so mnou nebudete súhlasiť, ale pre mňa boli slávne Španielske schody menším sklamaním. To viac sa mi páčia schody na Dome umenia u nás v Piešťanoch, bo tie vedú aspoň do kina, kde sa človek nenudí.

Pantheon

Na Piazza della Rotonda leží významná antická pamiatka Pantheon, ktorej názov sa náramne podobá gréckemu Parthenonu týčiacemu sa hore na Akropole nad hlavným mestom Grécka. Zatiaľ čo aténsky Parthenon je zasvätený bohyni Aténa, rímsky Pantheon bol svätyňou postavenou pre rímskych bohov. S nástupom kresťanstva chceli preto tento pohanský chrám zbúrať. Našťastie ho dostal do daru pápež Bonifác, ktorý ho premenil na kresťanský chrám zasvätený patrónke mučeníkov, čo Pantheonu zachránilo krk. Vec s ktorou sa pomerne často stretávame aj na slovenskej politickej scéne. Keď ti hrozí vyhynutie, rýchlo treba prezliecť kabát a vstaneš z popola ako Fénix. Či už pôjdete k Pantheonu cielene alebo sa pred ním ocitnete čisto náhodne pri špacírkach Rímom, choďte určite pozrieť aj dnu. Vstupné sa neplatí žiadne. Len buďte potichu, aby ste nezobudili spiaceho umelca Raffaela, lebo vám zmaľuje ksicht. Odpočíva tu už dlhé roky, no isto počuje  všetky vaše kroky. A kto ho z jeho sna preberie, tomu to určite spočíta.

Via dei Fori Imperiali

Mojou najobľúbenejšou ulicou v Ríme sa stala Via dei Fori Imperiali, ktorou som prechádzal každý deň aj viackrát. Vedie od Kolosea, popri Forum Romanum až ku Piazza Venezia. Okraje lemujú pínie a sochy niektorých cisárov. Cez deň aj v noci tu môžete počuť hrať pouličných umelcov. Jediné, čo trocha kazí genius loci tohto miesta sú otravní predajcovia suvenírov.

Rímske námestia

Príjemne sa dá poprechádzať aj na námestí Piazza del Popolo alebo na po Piazza Navona, blízko ktorého je aj čarovná historická ulička Via dei Coronari. Farebné fasády, drevené okenice, popínavé rastliny, malé zašité vinárne a reštiky, miesto ako stvorené pre snílkov a romantičky. Tiež ma krása tohto miesta chytila za srdce. A možno ma len začínala opantávať nostalgická nálada, lebo som sa sem zatúlal v deň, keď už som mal letieť domov.

Bazilika Santa Maria Maggiore

Povinne som musel ešte navštíviť aj Baziliku Santa Maria Maggiore, nakoľko leží hneď vedľa New Generation Hostel Santa Maria Maggiore, kde som bol ubytovaný. Priestory chrámu mali samozrejme trocha viac metrov štvorcových ako moja malá hostelová izba. Vlastne je to najväčší a najvýznamnejší mariánsky (akože zasvätený Panne Márii) kostol v meste a určite sa treba ísť pozrieť aj dnu, pretože zvonka nie je ani zďaleka tak zaujímavý.

Castel Sant´Angelo

Peknou dominantou, ku ktorej som sa dostal v závere prvého dňa v Ríme je hrad Castel Sant’Angelo týčiaci sa na druhej strane rieky Tiber. Kamarátka mi odporúčala, aby som šiel pozrieť aj hore. Vraj je odtiaľ veľmi pekný výhľad, ale už som to nejak nestihol. Od Anjelskeho hradu to už je čo by kameňom dohodil do Vatikánu, ktorý som nemohol počas návštevy Ríma vynechať.

Vatikán

Na ľavej strane rieky Tiber ani nie na ploche pol kilometra štvorcového leží najmenší štát sveta, na čele ktorého sedí pápež František. Myslím, že hlavne vďaka nemu sa škandálmi zmietaná katolícka cirkev drží stále nad vodou a kto raz po ňom preberie štafetu, bude mať čo robiť, lebo tento skromný argentínsky rodák nasadil latku pomerne vysoko.
Na Svätopeterské námestie som dorazil krátko pred obedom. V tom čase tu už bol obrovský zástup ľudí čakajúcich do Baziliky sv. Petra, kde je vstup zdarma. Postaviť sa do toho radu ma veru moc nelákalo. Skočil som do informačného centra a kúpil si za 21€ vstupenku do Vatikánskych múzeí a Sixtínskej kaplnky. Štandardná cena je o 4€ nižšia, ale tých pár eur navyše mi malo umožniť preskočiť radu, ak by podobná masa ľudí bola aj tam. Ale nakoniec to bolo zbytočné. Hold, najväčšia šóra je vždy na miestach, kde sa nič neplatí.

Vatikánske múzeum

Keď som vošiel do vstupnej haly Vatikánskeho múzea, tak som bol chvíľu na vážkach či nie som náhodou na letisku. Vyzerá to tam úplne ako na kontrole príručnej batožiny. Ja nie som inak zrovna múzejný typ. Bol som zvedavý predovšetkým na ospevovanú Sixtínsku kaplnku. Tá sa nachádza ale až na samotnom konci a najprv bolo treba prejsť ostatnými miestnosťami. Že by najlepšie na záver? No uvidíme. Musím ale povedať, že cesta tam je plná ohromných fresiek. Hneď na začiatku je dlhá hala, ktorej strop a steny sú zdobené neuveriteľne krásnymi maľbami. Ďalej tu bola výstava obrazov, medzi ktorými sa nachádzali aj kresby surrealistického velikána židovského pôvodu Marca Chagalla a iných pre mňa však neznámych maliarov. Všetky tie diela mali niečo spoločné. Boli totálne depresívne. Ako som tam stál a pozeral na ne, uvedomil som si, že tie maľby vo mne dokázali vyvolať emóciu. A to som si myslel, aký som ja snehulák.

Sixtínska kaplnka

Asi po pol hodine motania sa Vatikánskym múzeom som konečne dorazil do cieľa – Sixtínskej kaplnky. Hore uprostred stopu je najznámejšia Michelangelova freska Stvorenie Adama. Od svojho vzniku sa stala akousi ikonou, ktorú poznáme asi všetci. Ak ste čakali na nejaký záber, tak vás bohužiaľ sklamem, je tu totiž zákaz fotenia. Niektorí nespratní turisti to samozrejme vôbec nerešpektovali a natajnáša si robili zábery mobilmi. Ja som si ale povedal, že nebudem kretén ako oni. Schoval som preto mobil aj zrkadlovku a namiesto toho som sa viac sústredil na to, čo vidím. Na strope kaplnky som identifikoval výjav z Biblie znázorňujúci vyhnanie Adama a Evy z raja, ktorému predchádzalo ochutnanie zakázaného ovocia zo Stromu poznania. Neviem, čo v tom nešťastnom jabku bolo, ale Eva má na tejto freske dosť veľké bicepsy a telo atlétky. Kúsok vedľa bola maľba, na ktorej bola chrbtom otočená neznáma osoba s holým zadkom, ktorej starší muž s bradou prstom ukazoval, aby sa pratal/a preč. Po steroidovej Eve ťažko povedať, či tá holá riť patrila mužovi alebo žene. Napadlo mi, že by to mohol byť zlyhaný anjel, zrejme ten slizký had, kvôli ktorému museli prví ľudia opustiť rajskú záhradu, kto vie… Na stenách boli tiež znázornené mnohé udalosti zo života Ježiša Nazaretského – ako odovzdáva kľúče sv. Petrovi, uzdravuje malomocného, káže ľuďom alebo ako sedí so svojimi apoštolmi pri poslednej večeri. Možno aj vďaka tomu, že som tu nič nefotil, bol môj umelecký zážitok z tohto miesta intenzívnejší a fresky zo Sixtínskej kaplnky zostanú dlhšie súčasťou mojich spomienok. Inšpirujem sa slovami starej Rose z Titanicu: „Ja nemám ani jeho fotografii. Existuje jenom v mé paměti.“ Za tých 15 minút čo som tu strávil, som asi 3x počul upozornenia strážnikov: „Silenzio grazie, respect the holly place“, ktorí tak opakovane žiadali návštevníkov, aby boli potichšie a rešpektovali sväté miesto. Čo už, ľudia sú jednoducho háveď alebo ako by povedala moja 91 ročná babina – bagáž zasraná.

Bazilika sv. Petra

Keď som sa popoludní vrátil na Námestie sv. Petra, rad do baziliky sa tuším zdvojnásobil. Ale všimol som si, že postupuje pomerne rýchlo, tak som sa tu postavil aj ja. Aj tak som nemal na výber, pokiaľ som sa chcel dostať dovnútra. Lenže som od rána nič nepil a začalo ma smädiť. Po 10 minútach čakania som musel zástup opustiť a zbehnúť do obchodu po vodu, lebo bych tu od smädu asi zdochol. I keď možno keby umriem rovno na Námestí sv. Petra, tak by sa všetky moje hriechy zmazali a šiel by som rovno do neba, či nie? Ale môj čas myslím ešte nenastal. Medzitým sa tam postavilo ďalších asi 30 ľudí. Skoro ma drblo. No na moje prekvapenie som bol zhruba za 30 minút vo vnútri Baziliky sv. Petra aj ja, takže sa toho vôbec netreba báť. Napravo hneď za vstupom do chrámu sa nachádza ďalšia ukážka nesmierneho talentu Michelangela Buonarrotiho – socha Pieta, ktorú vytvoril keď mal 23 rokov. V útrobách baziliky nájdete tiež hrobky bývalých pápežov. Mňa ale skôr zaujímalo ako sa dostanem hore do kopuly. Tam je potrebné kúpiť si lístok. Stojí len 8 eur a výhľad odtiaľ je na nezaplatenie. Nakoľko hore vedie viac jak 500 schodov, neodporúča sa tam ísť ľuďom, ktorí majú problémy so srdcom. Schody zo začiatku síce vôbec nie sú strmé, no je vhodné občas meniť krok, lebo stále stúpate tou istou nohou hore. S blížiacim sa vrcholom je schodisko čím ďalej tým užšie. Ja sám som sa celkom zapotil a aj ľudia predomou už v polke cesty nahor zhadzovali kabáty. Môžem však s istotou povedať, že to polhodinové čakanie v rade na námestí aj výstup hore schodmi stáli naozaj za to. Odmenou bol ten majestátny výhľad nielen na Námestie Sv. Petra ale aj celý Rím.

Foodporn Italiano

Rím to nie sú len pamiatky ale aj skvelá gastronómia. Hovorí sa dokonca, že talianska kuchyňa je najlepšia na svete. O moje chuťové poháriky bolo veru dobre postarané. Za tie 3 dni som obehal viaceré reštaurácie a ani raz som nenavštívil mekáč. Len čerstvo pripravené potraviny, žiadny fast food. Niektoré z nich som mal dopredu vybraté, jednu pizzerku mi odporučila kamoška a tie ďalšie som objavil úplne náhodne pri špacírkach mestom. Ochutnal som cestoviny, pizzu, sladké tiramisu či dokonca klobásku. Áno čítate dobre. Vlastne wurstel s hranolkami a kyslou kapustou bolo prvé, čo som v Ríme dal do žalúdka. Čul asi niektorí z vás krútia hlavami a myslia si, že som gastronomický barbar. Túto delikatesu mi naservírovali v jednej z najstarších rímskych pivární L’antica Birreria Peroni, ktorú som našiel na nete ešte pred cestou. Rím nie je zrovna pivárska veľmoc a pri kombinácii slov Rím + piváreň nemal google s vyhľadávaním moc práce.

Rím bez pizze by bol asi ako pekáreň bez pece. Od kamošky som dostal skvelý tip na Pizzeriu Montecarlo, kde sa vraj chodí stravovať aj veľa domácich. Tak som si povedal, že ju vyskúšam. Keď tu chutí aj miestnym, isto bude stáť za to. Bola nedeľa popoludní a mali tam riadne narvané. Jeden menší stôl sa ale predsa len našiel. Objednal som si pizzu Monte Carlo s hríbmi, olivami, baraními rohmi, artičokmi a uprostred s vajíčkom namäkko. Bola výborná, že aj ja som z toho zostal namäkko. Ledva som ju zjedol, ale nemohol som nechať nazvyš ani omrvinku.

Na nete som si vyhliadol reštiku s názvom La Fraschetta. Lenže som si nevšimol, že otvárajú až o siedmej večer. Nebol som až taký hladný, skôr nachodený a smädný a nemal som veru chuť čakať. Kúsok vedľa som zbadal reštauráciu s názvom The Mirror. Tento výber sa mi podaril. Mali tam výbornú Ipu (pivo, ktoré rád pijem aj v pivovare doma v meste snov). Nakoľko som ešte stále trávil pizzu Monte Carlo, dal som si len ľahší šalát s mozzarelou. Keď som prišiel, práve začal zápas medzi AS Rímom a Laziom. Bolo jasné komu fandila čašníčka. Začala jasať, keď strelil AS Rím prvý gól a hromžila, keď Lazio vyrovnalo na 1:1. Poznáte tú stránku s názvom Čo z toho keď je baba pekná, keď nevie, čo je offside? Tak toto rozhodne nebol ten prípad. Dievča malo ten šport v malíčku. Nakoniec som tých pív zjedol trocha viac. Chcel som zápas dopozerať do konca a vidieť či náhodou tú telku nerozmláti, keď Lazio znova skóruje. Zápas ale skončil 1:1. Do baru prišiel zápas sledovať aj starší šedivý pán. Mal na sebe zodratý kabát okolo krku omotaný červený šál a vyzeral jak bezďák. Ale bol slušný a ani nesmrdel. Sledoval som, čo sa bude diať. Personál sa k nemu choval s úctou. Doniesli mu vodu a pánko si neskôr na moje prekvapenie objednal špagety. Tipujem, že u nás by ho rovno vyšmarili von jak prašivého psa. Títo čašníci však ukázali ako sa to má robiť. Knihu predsa nemožno súdiť podľa obalu. Keď je v reštaurácii kolektív skvelých ľudí, jedlo aj pitie chutí. Bolo mi tam super, dávam im 10 z 10.

Čistou náhodou som natrafil na reštauráciu Taverna Trilussa Trastevere. Vlastne som sa potreboval rýchlo schovať, lebo začínalo popŕchať a ja som nemal so sebou dáždnik. Sadol som dnu. Steny reštaurácie boli vyložené fľaškami prevažne s červeným vínom a tak mi napadlo, že by som už aj ja mohol v Ríme ochutnať trocha z toto viniča i keď popravde ja vínu moc neholdujem. Z jedálneho lístka som si vybral lasagne a k nim objednal pohár suchého červeného vína, ktoré mi odporučil čašník. Celkom zachutilo, dal som si ešte jedno. Keď som tú večeru potom spláchol pivom vo vedľajšej pivnici Ma Che Siete Venuti a Fà, tak som mal celkom pod čepicou.

Na druhýkrát sa mi podarilo dostať aj do už spomínanej La Fraschetty. Na tejto reštaurácii sa mi páčil jej vidiecky interiér. Z dreveného stropu viseli ponad stolmi zväzky cesnaku. V strede reštaurácie mali veľkú pec, kde kuchárka pripravovala hosťom pizzu. Ja som si objednal cestoviny carbonara a ako dezert mi čašník priniesol tiramisu.

Posledný obed som si dal v reštaurácii Osteria Trattoria da Fortunata, na ktorú som natrafil cestou z Pizzerky Monte Carlo. Túto reštiku nemôžete prehliadnuť. Vo výklade sedí teta v bielom tričku a šúľa cestoviny. Každý kto ide okolo sa pristaví a tasí foťák. Pri tom počte turistov, ktorí denne prejdú okolo a cvaknú si ju, musia už jej tvár poznať na celom svete. Nepochybujem, že má určite má viac lajkov jak instaqueen Plačková a ani o tom nevie. Veľa z tých okoloidúcich má tetu zvečnenú len spredu, pretože nevošli dnu a neochutnali cestoviny snov. Ale ja k nim nepatrím. Mám tetu aj od zadu a rozhodne nie bez lásky. Šéfkou tejto podarenej reštaurácie je myslím jedna staršia pani, ktorá ma privítala, hneď ako som vstúpil dnu. Potom celý čas vybavovala nejaké telefonáty a debatovala s čašníkmi. Pri mojom odchode však nezabudla s úsmevom zvolať: „Ciao!“ Bola to taká asi 150 cm vysoká talianska Jane Fonda. Objednal som si tu moje najobľúbenejšie cestoviny –  gnocchi, ktoré som spláchol bielym vínom. Na záver mi čašník odporučil tiramisu, ktoré tu je ako dezert evidentne dosť populárne. Tento obed ma vyšiel viac jak letenka do Ríma ale to nie je podstatné. Ak chcete v Ríme ochutnať skvelé cestoviny, tak sa tu určite zastavte. Pre mňa to bol v Ríme rozhodne ten najväčší kulinársky zážitok.

Záver

Večné mesto nesklamalo, povedal by som, že dokonca predčilo moje očakávania. Hovorí sa, že keď v Ríme do Fontány di Trevi hodíte mincu, tak sa sem znova vrátite. Túto aktivitu som ja neabsolvoval, no napriek tomu dúfam, že sa znova uvidíme. Veď sa predsa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma, či nie? Kedy to bude ešte netuším. Verím, že ma čaká ešte nespočetné množstvo podobných túlačiek po svete. A Rím? Ten je len jednou stránkou veľkého dobrodružného románu zvaného Svet, ktorý s nadšením čítam už niekoľko rokov a každou kapitolou ma baví stále viac a viac.