- Prišiel som: Jún 2016
- Videl som: Gazi, „King Kong“ Street, The Hill of the Muses – Philopappou, Monastiraki, prístav Pireas, ostrov Aegina, Akropola
- Zostal som: 3 noci
Keď som oslovil Roba, či by sa so mnou šiel kuknúť do Atén, priznám sa, vôbec som nečakal, že povie áno. Ale on súhlasil. Bolo mi hneď jasné, že to bude istotne pamätný výlet. Robo je môj najlepší kamoš zo strednej a niečo sme už spolu zažili. Nikdy pred tým sme ale spolu na dovolenke neboli a som strašne rád, že sme túto pánsku jazdu stihli ešte v čase, keď sme boli obaja slobodní. Dnes už je Robo šťastne ženatý (mal som tú česť byť jeho svedkom) a má úplne iné statosti a rozhodne nemá čas na takéto túlačky, lebo čul už musí v noci meniť plienočky. Vopred sa ospravedlňujem za kvalitu fotiet, ktoré sú trochu rozmazané. Na moju obhajobu len toľko, že boli fotené mobilom v roku 2016 a počas tohto „kultúrno-poznávacieho“ výletu sme ani my až tak ostro nevideli.
1* hotel Sparta Team a „King Kong“ Street
Do Atén sme sa dostali letecky z Bratislavy. Výber ubytka Robo zveril mne. Rozhodol som sa pre 1 hviezdičkový hotel s názvom Sparta Team. Ale tak musím povedať, že aj napriek nedostatku hviezdičiek to bolo pomerne slušné ubytovanie v centre mesta a za skvelú cenu.
Horšia bola ulica, kde sa náš hotel nachádzal. Ale ako som mal vedieť, že len 5 minúť pešo od centra Atén by mohlo byť také geto. Kráčajúc v noci k hotelu sme na zemi v strede cesty videli skapatú mačku, oproti nám sa pomalým krokom približoval pán s krvavým kolenom a za ním kráčal ďalší, ktorý keď nás zbadal zmenil smer. No poviem vám, keby tadeto idem sám, tak mám pekne naložené v gaťách. Z ulice sme cítili hnusný pach a Robo ju nazval King Kong Street, pretože tam smrdelo tak, akoby sa tam bol vysral sám King Kong. Prechádzali sme tadiaľto do centra každý deň a za svetla sa nám už ulica taká scarry nezdala alebo sme si len zvykli.
Gazi a Aténa
Bolo dosť neskoro, keď sme dorazili na ubytko, ale unavení sme neboli. Šli sme teda na pivo. A ako to už s Robom býva, neskončili sme len pri jednom a na hotel sa vrátili až nad ránom. Čašníčka v jednom bare nám poradila, aby sme sa šli pozrieť do Gazi. Je to vraj fajn lokalita na okraji Atén, kde je kopec diskoték a žije to tam celú noc až do svitania. Tak sme sa poďakovali, dopili pivo a šli sa tam taxíkom pozrieť. Poviem vám, niečo také som ešte nevidel. I keď je pravda, že ja som žiadne veľké párty typu Ibiza nezažil. Tak si možno niekto z vás, čo v Gazi už bol, povie že na tom nič nie je. Z nekonečného množstva podnikov, kde sa len človek pozrel, sa ozývala hlasná hudba. Všetky boli totálne narvané a nechceli nás nikde pustiť. I keď možno nás všade odpálkovali kvôli tomu, že sme dvaja šulini. Nakoniec sa nám ale podarilo nájsť jeden, ktorý až tak preplnený nebol a kupodivu vyzeral byť celkom v pohode. Prišla k nám mladá čašníčka. Mala dokonalé telo a krásnu tvár. Dali sme jej meno Aténa, po tej gréckej bohyni. Aténa s nami nakoniec pila a debatovala až do rána. Trocha som sa zozačiatku obával oproti sediacich, podľa výzoru, zrejme domácich chalanov, ktorým sme sa očividne moc nepáčili, lebo si isto robili na Aténu zálusk. Myslím, že ich ale ubezpečila, že sme neškodní. Tak sme boli v bezpečí. Robo sa do Atény zahľadel, tak sme si povedali, že sa do Gazi ďalší večer znova vrátime. Aténu sme už ale nikdy viac nevideli. Ak chcete vedieť prečo, čítajte ďalej.
The Hills of the Muses – Philopappou
Po dlhej prebdenej noci sme spali až do poludnia. Aj tak bolo vonku strašne teplo a nemali sme chuť sa špacírovať v takom horku po meste. Cez deň sme pokračovali v ochutnávke lokálnych pív. Vyskúšali sme asi všetky – Alfu, Fix, Mythos a bohvie aké ešte. Ale aj tak chutili všetky rovnako na figu. Ale to je tým, že ja mám rád hutnejšie remeselné pivá, ktoré tam ale neponúkali. Aspoň mi na tom ostrom slnku tie ich „malinovky“ neudreli až tak do hlavy. Jedlo bolo ale dobré. Kto má rád grécku kuchyňu, špeciálne gyros a tzatziki, tak by si určite oblizoval prsty. Čas plynul a pomaly začalo zapadať slnko. Ja som ešte pred cestou čítal o mieste zvanom The Hill of the Muses – Philopappou. Je to malý kopec nad Aténami, z ktorého je super výhľad na Akropolu. A najkrajšie tam je vraj pri západe slnka. Kým sme to ale my dvaja motáci našli, slnko dávno zapadlo. A teraz čo? Ísť tam? Neísť tam? Ja som chcel, Robo ten už po tme ani moc nie. Nakoniec som ho ale ukecal, nech ideme. Boli sme už druhý deň v Aténach a nič sme poriadne nevideli. Navyše zajtra sme sa chceli ísť kúpať mimo mesta a sem by sme sa už isto nevrátili. Tak sme pokračovali. Keď sme prišli hore, zistili sme, že tam nie sme sami. Aj nám trocha odľahlo, lebo tam bola ozaj tma. Okrem nás tu boli ďalšie skupinky ľudí. Debatovali, popíjali, zabávali sa a kto vie, čo všetko sa tam ešte, hore na vrchu múz pri svetle mesiaca v kríčkoch, v tom čase dialo. Možno vznikal aj nový život. Zhodli sme sa s Robom, že sa sem veru oplatilo ísť. Ten výhľad odtiaľ na vysvietenú Akropolu bol úžasný. Keď sme prišli na hotel, boli sme už dosť unavení a keďže sme chceli ráno vstať skôr, do Gazi za Aténou sme už tú noc nešli.
Kúpanie na ostrove Aegina
Ráno sme vyspatí do ružova v pohode vstali a vybrali sa do prístavu Pireas, odkiaľ sme mali v pláne odviezť sa trajektom na neďaleký ostrov Aegina, aby sme si trocha užili aj kúpanie v mori. Na Aeginu sme dorazili okolo obeda. Hladní sme neboli, šli sme rovno na najbližšiu pláž. Bola prázdna, nikde ani nohy. Sem tam niekto oddychoval na uteráku. My sme sa zložili pri tete, ktorá vyzerala dôveryhodne. Čítala si knižku a nezdalo sa, že by mala v pláne tak skoro odísť. Poprosili sme ju nech nám jedným okom postráži veci a šli sme do vody. Bol začiatok júna, slnko už pražilo jak fras, ale more bolo na môj vkus stále trocha studené. Ani jednému z nás nenapadlo zobrať opaľovací krém. Boli sme tu možno 2 hodky, ale aj tak nás riadne spieklo. Cestou na hotel ma už pálili plecia a bolo mi jasné, že večer to bude bolieť oveľa viac. A mal som pravdu. Keď som sa uvidel v zrkadle tak hotová katastrofa. To nie je v mojom prípade nič neobvyklé, ale teraz som bol aj na totálku zhorený. Bola pred nami posledná noc a mali sme v pláne ísť sa ešte baviť do Gazi a zakončiť náš spoločný trip popíjaním pri bare s Aténou. Nechceli sme si pripustiť, že sme zrejme dostali obaja úpal. Naskakovala mi husia koža a triaslo ma. Robo na tom nebol o nič lepšie. Bohužiaľ z tomto stave sme sa museli našich veľkých plánov vzdať a poslednú noc v Aténach sme pretrpeli v triaškach na hotelovej izbe. Na krásnu Aténu nám teda zostali len spomienky z prvej noci, keď nám robila spoločnosť pri bare a pár spoločných fotiek v mobile.
Námestie Monastiraki
Ráno sme sa už cítili trocha lepšie i keď len obliecť si blbé tričko dalo zabrať. Let domov sme mali až neskoro popoludní. Boli sme dosť zničení, ale ja som trval na tom, že neopustíme Atény bez toho, aby sme nenavštívili chrám Parthenon hore na Akropole. Ruksaky nám dovolili ponechať si na recepcii v hoteli a vybrali sme sa teda pomaličky k Akropole. Cestou sme sa ešte zvečnili na námestí Monastiraki, kde sme sa denne motkali a aj nakúpili suveníry od jedného otravu, ktorý nám nedal pokoj až kým sme mu nedali zarobiť.
Akropola
Ako to už býva pri takto významných pamiatkach zvykom, aj tu bol obrovský zástup turistov. Ale mali sme čas a šlo to prekvapivo celkom rýchlo. V tom horku a so spálením telom to ale bolo aj tak utrpenie. Snažili sme sa pohybovať len v tieni. Akurát, že toho tieňa je na Akropole jak šafránu. Grécky boh dažďa sa ale nad nami zľutoval. Obloha sa zatiahla a dokonca nám aj trocha spŕchlo. Z Akropoly je vidno na celé Atény a podarilo sa mi identifikovať aspoň takto z diaľky Diov chrám a Agoru.
Let domov
Spokojní, že sme v Aténach navštívili aspoň tú najvýznamnejšiu pamiatku, sme sa potom pomalým krokom pobrali späť na hotel po batožinu a odtiaľ na letisko. Ak nestretnete na dovolenke dákeho Čecha, akoby si ste na dovolenke ani neboli. Cestou domov sedela vedľa mňa v lietadle útla žienka z Pardubíc menom Václava. Ani neviem ako sme sa vlastne dali do reči. Fotila si stewarda, ktorý sa jej zrejme páčil. Vtedy som sa jej myslím spýtal, či by spravila fotku aj mne s Robom. Kecali sme už potom celú cestu až domov akoby sme sa poznali roky. Mali sme spoločné témy. V tom čase som behával Sparťanov a ona sa na niečo podobné už dlhšie chystala. Teraz už má za sebou aj ten najťažší Spartan Beast, čo je už pomerne náročný beh vyžadujúci dobrú kondičku. Kto vie, možno som ju aj trocha inšpiroval. Som si ale istý, že ona tiež v niečom inšpirovala mňa. V Aténach bola vtedy sama a skvele si tu oddýchla. Utvrdila ma v tom, že človek môže naozaj občas cestovať aj sám. Skúsil som vybrať sa do sveta len tak single už mnohokrát. V ďalších príbehoch vám o tom určite napíšem. Verím, že s Václavou sa v lietadle znova stretneme a nebude to už len cestou späť. Robovi tomu ďakujem za skvelý výlet, na ktorý budeme ešte určite dlho spomínať.
Denník Dovi Dopo 