- Prišiel som: Jún 2016
- Videl som: Nyhavn, Lego Store, Little Mermaid, St. Alban´s Church, Amager Strandpark, Christiania, Church of Our Savior, Tivoli Gardens
- Zostal som: 2 noci
Do Kodane som sa vybral navštíviť Erika, ktorého poznám už od svojich 19-tich, keď sme obaja začali študovať na Katedre manažmentu kultúry a turizmu v Nitre. Keďže nás šupli aj na rovnakú izbu na intráku na Čermáni, trávili sme spolu dosť veľa času. Napriek tomu, že sme v podstate dosť odlišní, sa z nás stali super kamoši. Ale tak protiklady sa vraj priťahujú a možno práve preto mám okrem dvoch pokrvných bratov ešte jedného – toho čermánskeho. Erik sa po potulkách svetom nakoniec so svojou manželkou Ivankou usadil v hlavnom meste Dánska, kde si žije svoj malý sen a popri svojej veľkej láske k hip-hopu sa tu snaží aj podnikať. Povedal by som, že celkom zaujímavý kandidát do relácie Cestou necestou, nemyslíte?
Woodah Hostel
Keď som si do Kodane kúpil letenku, Erik a Ivanka (ďalej Weisskovci) ešte bývali v malom byte v podnájme, o ktorý sa delili s ďalšími ľuďmi. Ja som sa preto rozhodol, že si zabezpečím vlastný nocľah. Keď som otvoril booking a začal listovať v ponuke hotelov padla mi sánka. Len jedna noc v Kodani by ma vyšla 2x viac jak moja spiatočná letenka. To bol moment kedy som po prvý raz klikol na filter a zvolil si typ ubytovania hostel. Vravím si, že keď som prežil tri roky v takej stoke akou bol intrák na Čermáni, tak prežijem už všetko. Trvalo mi dlho kým som sa rozhodol, v ktorom z ponuky hostelov strávim tie „bezsenné“ noci. Vybral som si nakoniec vysoko hodnotený Woodah Hostel kúsok od centra a môžem povedať, že som spal každú noc ako v bavlnke. Ako to už býva, prvá skúsenosť je často rozhodujúca, lebo formuje náš názor, ktorý potom ťažko niečo zmení. Vďaka Woodah Hostelu som už na svojich cestách ušetril stovky eur, keď som pred spaním v hoteli uprednostnil ten lacnejší spôsob. Pokiaľ sa dokážete preniesť cez to, že nocujete v jednej miestnosti z viacerými ľuďmi, tak môže byť dobre vybavený hostel 100x lepší ako priemerný hotel. Ak toto ale nedokážete, tak vás možno poteší fakt, že v hosteloch občas existujú aj samostatné izby pre 1-2 osoby, za ktoré si ale trocha priplatíte. Ja som mal takto šancu osobne sa porozprávať s ľuďmi z rôznych kútov sveta, pričom s niekoľkými som ešte v kontakte.
Ulica Nyhavn
Po oboznámení sa s ubytovacím poriadkom hostela som sa šiel trocha poprechádzať po uliciach Kodane. Pomalým krokom som sa dostal až k tej najznámejšej pod názvom Nyhavn. Je to vlastne taký úzky kanál, v ktorom kotvia plachetnice a okraje ulice lemuje dlhý rad farebných historických domčekov stojacich natesno jeden vedľa druhého. Genius loci tohto miesta je neskutočný a chápem, prečo je Nyhavn považovaný za jeden zo symbolov Kodane. Je tu tiež množstvo kaviarní a stánkov s občerstvením, ktoré v príjemnom júnovom popoludní praskali vo švíkoch. Pristavil som sa pri jednom z nich a kúpil si pivo. Keď mi stánkar podal do ruky plastový pohár a vypýtal si odo mňa 60 dánskych korún (v prepočte asi 8 Eur) tak ma prekotilo, že som skoro drbol do kanálu. Bolo to najviac, čo som dovtedy za pivo zaplatil a ešte k tomu aj v plasťáku. A chuťovo to tiež nebolo nič moc. Nuž čo, vrátil som sa aspoň nohami na zem a uvedomil si, akí sme my Slováci v Európe biedaci. Cestou späť som sa zastavil ešte v predajni s legom, s ktorým sme sa hrali ako malí asi všetci, aspoň teda moja generácia. Vo vnútri Lego Storu som znova narazil na ulicu Nyhavn, len trocha v menšom vidaní.
Pokusy o rannú jógu
Môj druhý deň v Kodani začal trocha netradične. Názov môjho ubytka je niekedy na nete uvádzaný aj ako Woodah Yoga & Hostel. Tak už je asi každému jasné, akej aktivite som sa tu venoval. Ráno sem chodieva cvičiteľ jógy a kto chce, môže sa pridať. Vítaní sú všetci. Moji spolubývajúci dievčina z Honkongu menom Yam a Novozélanďan Leon sa zapojili, tak som šiel aj ja. Lenže bolo vidno, že oni vedia čo robia. Ja som sa len tváril, že chápem, o čom ten lektor hovorí, ale miestami som ho vôbec nevnímal. Moc mi tie cviky nešli. Bolo to prvý a zrejme aj poslednýkrát, čo som sa o túto formu „strečingu“ pokúšal. Pár dní po návrate z Dánska som sa ešte snažil spraviť stojku na hlave, až ma to napokon prestalo baviť. Asi zostanem pri osvedčenej forme ranného tréningu, a to precvičovanie pravého palca na ruke pri scrolovaní fejsbuku.
Little Mermaid
S Weisskovcami som sa mal stretnúť až večer. Cez deň som mal v pláne pobehať si mesto. Pred odchodom mi na hostelovej recepcii padli oči na leták požičovne bicyklov, ktorá sa nachádzala len pár minút pešo. Tak som sa tam vybral. Za požičanie bajku na pol dňa som zaplatil menej ako za pivo v Nihanv. Nechcelo sa mi veriť, že by to mohlo byť také lacné. Môžem s istotou povedať, že požičanie si tohto 2-kolesového tátoša bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol spraviť. Nechápem ako som chcel bez neho prejsť za deň pol Kodane. Netrúfam si odhadnúť, ale za tých cca 6 hodín som najazdil minimálne 20 km. Na úvod som sa vybral opáčiť najznámejšiu dánsku sochu – malú morskú vílu (Little Mermaid), ktorá bola na úplne opačnej strane. Na google mapách mi ukazovalo vzdialenosť asi 5km, čo by pešo trvalo tak hodinu alebo by som skôr musel použiť MHD-čku. S mojím novým pomocníkom som to ale dal s prehľadom za pár minút. Ak mám byť úprimný, Little Mermaid ma až tak nelákala. Ale to bol presne dôvod, prečo som sa sem vydal hneď na začiatok. Chcel som sa na vlastné oči presvedčiť aká je to blbosť. A ako inak, mal som pravdu. Tá socha je presne taká, ako ju aj opisujú. Nahá dievčina s plutvičkou sediaca na šutri pri okraji rieky a okolo nej stovka turistov z pristavených autobusov tasiacich svoje foťáky. Aby ma niekto nepochopil teraz zle. Nechcem tým nijak uraziť alebo dehonestovať organizované zájazdy. Práve naopak, teší ma, že toľko ľudí nachádza potešenie v cestovaní rovnako ako ja. Len cestujte ľudia, niet lepšej investície. Ako niekto múdry raz povedal – Travel is the only thing you buy, that makes you richer (Cestovanie je jedinou vecou, ktorú keď si kúpiš, ťa obohatí).
Amager Strandpark
Od turistami „atakovanej“ úbohej Little Mermaid som sa vydal na oveľa pokojnejšie miesto, asi 8km vzdialený Amager Strandpark na pobreží, kde sa myslím väčšina ľudí z tých pristavených autobusov určite nedostala a ani nevedia, o čo prišli. Je to v podstate verejná pláž na umelo vybudovanom ostrove na okraji Kodane, kde si chodia prevažne domáci obyvatelia odpočinúť a trochu zašportovať. Pristavil som sa nachvíľu, aby som sledoval prebiehajúci basketbalový zápas. Dva tími súperiace o loptu, ktorú sa snažili dostať do koša. Nič nezvyčajné, keby ale tí chlapci nesedeli v kajakoch. V bufete na pláži som si dal menší snack, zamkol bajk a bol sa trocha poprechádzať naboso po pobreží. Bol síce už koniec júna, ale more tu bolo stále riadne studené. Zopár ľudí sa síce kúpalo, ale to boli isto dáki otužilci. Pre mňa bol Amager Strandpark jedno z najkrajších miest v Kodani, resp. ani nie najkrajších ale skôr najpríjemnejších. Sedel som si tam len tak sám na pobreží a cítil sa skvele. To sú tie momenty, ktoré mám na svojich cestách najradšej. Keď vás na chvíľu zaplaví pocit šťastia a ani neviete prečo. Ani sa mi nechcelo odtiaľ ísť preč. Mal som ešte ale v pláne navštíviť ďalšie miesta. Jedným z nich bola Christiania, ktorá je pre isté skupiny ľudí miestom, kde keď prídu, tak majú tiež dôvod na úsmev.
Christiania
Ani neviem ako ten názov Christiania vznikol alebo čo vyjadruje. Je to taký raj rastafariánov a milovníkov trávy. Mesto v meste alebo osada s vlastnými pravidlami, ktorými sa riadi a ktoré je aj treba rešpektovať, hlavne keď prekročíte Green Light Dictrict. Príkazy znejú jasne: Dobre sa bav. Neutekaj – spôsobuje to paniku. A nefoť – kupovať a predávať trávu je stále ilegálne. Nepochybujem, že mesto o aktivitách v Christianii vie, ale ich toleruje. Kodaň je totiž jedno z najtolerantnejších miest na svete a to nie len v otázke užívania mäkkých drog. Keď som sa prvý deň prechádzal v okolí romanticky pôsobiaceho kanálu Nihavn, nemohol som si nevšimnúť viaceré páry rovnakého pohlavia (chalani aj baby) ako sa ručičkujú bez akýchkoľvek pocitov hanby. V Kodani jednoducho nikto nič nerieši. Ľudia si tu žijú, pijú, bicyklujú sa a vzájomne sa rešpektujú. Možno práve preto Dánsko dlhodobo patrí medzi krajiny, ktorých obyvatelia sa radia medzi najšťastnejších na svete.
Church of Our Savior
Vedľa Christianii sa nachádza Church of Our Savior. Neviem prečo, ale vežu tohto kostola mám zachytenú na viacerých fotkách bez toho, že by som to vopred plánoval. Všimol som si to až neskôr. Church of our Savior v preklade znamená kostol našeho záchrancu. Chcel mi tým snáď pánbožko niečo naznačiť?
Večer som sa konečne stretol Weisskovcami. Keď som im rozprával, kde všade som cez deň bol, tak na mňa nechápavo hľadeli. Vôbec netušili, akú majú v Kodani krásnu pláž alebo že kúsok od centra leží akási „oáza slobody“ zvaná Christiania. Mám pocit, že som za tie dva dni videl z Kodane viac ako oni za celé dva roky. Ale to je tak vždy, ľudia lietajú tisícky kilometrov a hľadajú „raj na zemi“ a častokrát prehliadajú tú krásu, čo majú doma. Navečerali sme sa v McDonalde. Trocha sa to aj hanbím priznať, ale v Kodani som sa stravoval väčšinou vo fast foodoch. Dánska strava mi nepríde ničím výnimočná a aj tak som tam oplieskal dosť peňazí. Zdravé jedlo som mal aspoň na raňajkách v joga hosteli, kde nás kŕmili jogurtmi a nátierkami z chio semiačok.
Zábavný park Tivoli
Ďalší deň ráno som sa už odubytoval a v dobrej nálade opustil miesto, ktoré bolo akousi vstupnou bránou do ďalších hostelov počas mojich nastávajúcich „single“ výletov (v prípade, keď necestujem sám ale s niekým, kto sa na to necíti, netrvám nikdy na tom, aby sme spali v hosteli). Pred tým ako som sa mal znova stretnúť s Weisskovcami, ktorí ma chceli zobrať do zábavného parku Tivoli, som sa stavil v jednej trafike, kde som bratovi kúpil dve krabičky žuvacieho tabaku, ktoré chcel, aby som mu priniesol. Aj tak som od neho potreboval jednu službičku. Späť domov som mal letieť cez Budapešť a vedel som, že odtiaľ do Bratislavy prídem v dosť debilnom čase, kedy už do Piešťan nejde žiaden spoj. Jedinou šancou bolo odviezť sa busom z Mlynských nív do Trnavy, kde by ma brat prišiel okolo tretej ráno vyzdvihnúť a zobral domov do Piešťan, ktoré sú o pol štvrtej ráno skutočne mestom snov. Pán brat ma nenechal v štichu a prišiel pre mňa autom do Trnavy ako sme sa dohodli. Budem veriť v silu bratskej lásky a žiť s pocitom, že by ma prišiel vyzdvihnúť aj keby mu ten tabak náhodou nekúpim. Mohol som v Bratislave prenocovať aj u nejakého kamaráta a nekomplikovať to tak. Lenže ja som si chcel ušetriť dovolenku a nebral si v práci voľno. Z letiska nad ránom domov, hodiť rýchlu sprchu, dve hodky si pospať a ísť do práce to je riadny hardcore, ktorý by som už dnes asi nedal.
Na záver sa ešte späť do Tivoli Gardens, ktorý je vraj jedným z najstarších zábavných parkov na svete. Či je tomu naozaj tak, po tom som nepátral. Nie je predsa dôležité koľko má rokov, ale čo ponúka. Tých atrakcií tu majú ozaj plno. Ak budete mať čas, hybajte sa tam určite pozrieť. Park môžem len odporučiť a tiež by som odporučil moc sa pred návštevou nenajesť, aby ste náhodou z kolotoča niekoho neogrckali, pretože niektoré sú ozaj len pre silné žalúdky. S Erikom sme sa tu bláznili jak malé deti, zakiaľ na nás Ivanka ako jediná dospelá a uvedomelá osoba dozerala. Až mi bolo ľúto, keď som sa musel pobrať späť domov.
Chlapec s dotazníkom a let domov
Keď už som mal za sebou bežné letiskové kontroly a čakal na svoj let do Budapešti, prišiel za mnou nejaký chlapec s dotazníkom. Chcel som ho najprv odpálkovať, ale potom som si uvedomil aké to je niekedy ťažké osloviť klienta a keď mi sľúbil, že to bude trvať max. 3 minúty, súhlasil som a začali sme spolu vypĺňať anketu ohľadne dôvodu návštevy Kodane, letu atď. Keď odišiel pustil som si hudbu a začal prezerať fotky v mobile a nejak pri tom stratil pojem o čase. Ten chalan sa neskôr vrátil. Prvé čo mi napadlo, bolo, čo ten tĺk zase chce? On mi ale prišiel povedať, že asi zle sedím a kúsok vedľa sa už začína boarding letu do Budapešti. A mal pravdu. Nechápem, že som si to nevšimol a bol som mu vďačný, že ma upozornil. Bohvie kedy by som si ja moták uvedomil, že tu niečo nesedí. Aké ponaučenie z toho vyplýva? Že máme byť na ľudí milí aj keď nás niekedy serú, ono sa nám to určite vráti.
Denník Dovi Dopo 