- Prišiel som: Marec 2018
- Videl som: Nazarbayev University, Pavilón Expo 2017, Bayterek Tower, Presidential Palace, Palace of Peace and Reconciliation, Hazral Sultan Mosque, Námestie nezávislosti, Nur Astana Mosque, reštaurácia Kishlak, Lovers Park, Icon Club
- Zostal som: 4 noci
V Nursultane som sa ocitol v čase, keď sa ešte hlavné mesto Kazachstanu volalo Astana. Premenované bolo začiatkom roka 2019 na počesť dlhoročného prezidenta Nursultana Nazarbajeva, ktorý bol na čele Kazachstanu od jeho vzniku v r. 1991, kedy sa krajina osamostatnila od Sovietskeho zväzu. Mne sa názov Astana páčil oveľa viac, ale čo už. Kazaši tým chceli zrejme vyjadriť svoju vďaku a obdiv dlhoročnému vodcovi, ktorý zo svojej funkcie odstúpil pre politické nezhody. Pomenovať ale hlavné meno krstným menom politika mi príde trocha nepraktické. Skúste si predstaviť, akoby by to vyzeralo, keby sme tu na Slovensku mali namiesto Bratislavy Zuzanu alebo Andreja, prípadne Ivana. S niekým by ste písali a v tej správe by stálo: ,,Ahoj, nečakaj ma, som ešte v Zuzane”. Prišli by ste domov a pred dverami by ste si našli zbalené kufre. Alebo tie titulky v novinách: Ivan prehráva boj so smradom z hlavnej šťanice alebo Andrej v pozore – v uliciach hlavného mesta útočí fekálny fantóm. Asi by to bolo dosť komické. No ale späť k Astane, teda Nursultanu. Ach, neviem si na ten nový názov zvyknúť.
Pátranie po Tourist Hosteli Astana
Keď som priletel, bol už v Nursultane neskorý večer. Na letisku som sadol na prvý taxík, ktorý ma odviezol na adresu môjho hostela. Mesto bolo v noci krásne vysvietené. Šli sme aj okolo jeho dominanty – veže Bayterek, ktorá je mladšia jak ja. Stojí tu tak 20 rokov. Možno ste o tom nevedeli, ale Nursultan patrí medzi najmladšie hlavné mestá na svete. Na tú krásu som sa nedokázal plne sústrediť, pretože neboli uspokojené moje primárne potreby, mal som totiž silné nutkanie ísť na záchod. Keď sme konečne dorazili na adresu, kde bolo moje ubytko, rýchlo som vyskočil z taxíku a ponáhľal sa dnu. Problém bol však v tom, že tá budova bola naozaj obrovská a mala dosť veľa vchodov. Nikde ale nebola žiadna informačná tabuľa s názvom môjho hostelu. Trvalo mi to asi pol hodinu kým som to našiel. Dole boli viaceré „vrátnice“, ale nikto o ubytovaní s názvom Tourist Hostel Astana nič nepočul. Až napokon jedna pani, ktorá bývala v byte kúsok vedľa ma tam doviedla. Keby niet jej, tak asi prvú noc v Kazachstane strávim na chodbe.
Ten hostel bol vlastne taký mezonetový byt, kde dole bola kuchyňa, kúpeľka, spoločenská miestnosť a hore izby s viacerými posteľami. Po príchode som sa rozbehol okamžite na vécko, na ktorom ale nebol žiadny toaletný papier. Myslel som, že sa mi sníva. Neviem nič o tom, že by si Kazaši utierali svoje zadnice rukou. Nechápal som ako je to vôbec možné, že v hosteli s vysokým ratingom chýba taká základná vec akou je hajzel papier (ďalší deň ho už ale poctivo dopĺňali). No bol som v koncoch. Bežal som teda znova na izbu po vreckovky dúfajúc, že mi vécko zatiaľ niekto neobsadí. Na moje šťastie ale Nursultan zrovna nekraľuje rebríčku top najnavštevovanejších miest sveta. Navyše neprišiel som sem práve v turistickej sezóne a v celom Kazachstane v tom čase ešte panovala tuhá zima. Na hosteli bolo teda len pár ľudí, takže môj prvý kontakt s krajinou neskončil hnedou katastrofou v trenkách. Na izbe, v ktorej som bol ubytovaný, sme boli dokonca len traja. Okrem mňa tu bol postarší pán (zrejme dáky robotník) a mladý trocha tučný kazašský mladík menom Gaisa, ktorého jeho kamaráti prezývajú aj Kung-fu Panda. Asi som bol pre neho dosť exotický a nechápal, čo preboha robím len tak sám v Kazachstane a dal sa so mnou do reči.
Ako som sa dostal na Nazarbajevovu Univerzitu
Dôvod prečo bol v Nursultane Gaisa bolo pozvanie na seminár na Nazarbajevovej Univerzite, kde si mal spolu so svojimi spolužiakmi Ketken a Bagim prevziať cenu za vedeckú prácu. Navrhol mi, aby som sa šiel na univerzitu pozrieť s nimi, že priestory sú nové a moderné. Vraj sa mi tam bude určite páčiť. Keďže som nemal žiaden presný program, súhlasil som. Dokonca som sa tomu veľmi potešil, lebo inak by som nemal vôbec žiadnu šancu sa do akademických priestorov Nazarbajevovej Univerzity cez vrátnicu dostať. A kto sa môže pochváliť tým, že sa stretol s troma kazašskými super mozgami? Gaisa mal pravdu, univerzitná hala vyzerala skvelo. Bola čistá, celá vyleštená, krásne presvietená a mal som pocit, že som skôr v nejakom nákupnom centre a nie na akademickej pôde. Trocha som sa tam poprechádzal a potom som šiel po svojom. Nechcel som ich rušiť.
Na výstave Expo Astana
Z univerzity moje kroky smerovali do blízkeho obchodného centra, kde som si kúpil zimnú čiapku. Bola Veľká noc, na Slovensko už pomaly prichádzala jar, ale tu bola stále kosa jak v ruskom filme. Nursultan leží v severnej časti Kazachstanu a práve s Ruskom tvorí najdlhšiu hranicu. Bez čiapky by mi tu určite zmrzla kotrba. Keď som ja moták sem kupoval letenku, vôbec som nepočítal s tým, že tu budú koncom marca takéto mrazy. Ani veru nikomu neodporúčam návštevu Nursultanu v tomto ročnom období. Určite by bolo príjemnejšie prechádzať sa ulicami tohto mladého mesta v krátkom tričku a obdivovať jeho bizarnú architektúru bez vysiacej sviečky z nosa. Vonku začínalo snežiť a ja som nemal vôbec chuť behať v tomto nečase po vonku. Vybral som sa radšej na miesto, kde sa rok pred mojou návštevou Nursultanu konala výstava Expo. Musím povedať, že navštíviť výstavu Expo 2017 ex post, teda v roku 2018 malo viaceré výhody. Hlavnou bolo určite minimum návštevníkov a tým pádom aj žiadne čakanie v radoch. Expo totiž patrí medzi najväčšie výstavy sveta a vždy pritiahne stovky tisíc návštevníkov. Mal som možnosť vidieť Expo 2015 v Miláne a viem, o čom hovorím, hotové sardinkovo. Ďalšou výhodou bola cena vstupenky, za ktorú som teraz platil istotne o dosť menej. V priestoroch Expa som sa motal po celý zvyšok dňa. Nemal som sa kam ponáhľať. Veď v Nursultane som mal stráviť ešte ďalšie 3 dni.
Bayterek pokus č. 1
Márne som dúfal, že keď sa druhý deň ráno zobudím, bude vonku krajšie počasie. Stále bolo pod mrakom, miestami snehové prehánky a teploty pod bodom mrazu. Netrepal som sa ale tisíce kilometrov na východ do strednej Ázie, aby som sedel na hosteli a kukal sa z okna. I keď zo 14. poschodia som mal na mesto krásny výhľad. Mňa ale zaujímala tá časť Nursultanu, ktorú som z okna nevidel, a to centrum mesta so svojou dominantou – vežou Bayterek a ďalšie architektonické skvosty v okolí. Obliekol som si teplé spodky, nasadil svoju fungl novú čapicu a dobrovoľne sa vybral do chladných ulíc mesta. Z veže Bayterek môžete vidieť celý Nursultan. Keďže bolo pod mrakom a miestami snežilo, hore som radšej nešiel. Videl by som aj tak prd a stále som dúfal, že budem mať možnosť ísť tam ešte neskôr, keď bude trocha krajšie počasie.
Pokračoval som smerom k prezidentskému palácu a odtiaľ ďalej ponad rieku Išim, kde sa do môjho detského tela oprel ešte aj silný vetrisko. Stačilo rozprestrieť ramená a bolo by ma odfúklo až kamsi do kazašskej stepy.
Palace of Peace and Reconciliation
Mojím cieľom bola neďaleko sa týčiaca pyramída Palace of Peace and Reconciliation. Kým som k nej dorazil, bol som už dosť vymrznutý. Vo vnútri sa mi ale podarilo trocha sa zohriať. Bola tam zaujímavá výstava kazašských ľudových krojov a bufet, kde som si dal horúci čaj a niečo malé pod zub.
Mešita Hazral Sultan
Len kúsok od paláca mieru je mešita Hazral Sultan. Za celé popoludnie ako som kráčal mestom som v uliciach Nursultanu videl len pár ľudí. Keď som však dorazil k mešite, zrazu sa okolo mňa vyrojili desiatky postáv, ktoré sa ako mravce svižným krokom približovali a jeden po druhom mizli vo vnútri. Samučký sám v Kazachstane nepôjdem predsa proti prúdu. A tak som šiel s davom a o malú chvíľu sa ocitol aj ja za bránou najväčšej mešity v strednej Ázii. U nás bol v ten deň Veľký piatok, čo je pre kresťanov prikázaný sviatok. Neviem, či sa mi táto návšteva bohostánku počítala, keďže hore na streche je miesto kríža polmesiac. Ale to je jedno, ja som sa tam šiel v prvom rade zohriať. Pred tým ako sa dostanete dnu na teplý mäkký koberec, je potrebné sa vyzuť a umyť si nohy. Tento proces očisty som zažil prvýkrát v živote. V mešite som už síce predtým bol počas návštevy Sarajeva, ale to bolo len tak v predsieni. Konvertovať na islam nemám v pláne, ale cítil som sa tam veľmi príjemne. Môj pokoj v duši sa vytratil, keď som si predstavil tú cestu späť na hostel. Nechcel som riskovať, že sa s MHD-čkou odveziem do trantárie, a preto som tú tortúru absolvoval znova pešo. Ale zvládol som to, cestou som si ešte kúpil večeru a tešil sa na horúcu sprchu a posteľ.
Bayterek pokus č. 2
Nasledujúce ráno sa počasie výrazne zlepšilo. Vybral som sa k veži Bayterek, z ktorej je ozaj na Nursultan luxusný výhľad. Na vrchu je zlaté vajce, ktoré je myslím symbolom nového života. Rôznych symbolov sa dá v meste nájsť oveľa viac. Milovníci konšpiračných teórií si preto na Nursultane riadne zgustli a vo svojich šialených príspevkoch ho opisujú ako hlavné mesto Iluminátov či doupě satana. Vo vnútri zlatého vajca sa nachádza pozlátená miska s odtlačkom dlane (dnes úž bývalého) prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Tomu teda vravím kult osobnosti. Ja som s našou hlavou štátu celkom spokojný, ale ruku na srdce, koľkí z vás by sa trepali niekam hore do veže, len preto, aby mohli vložiť svoju dlaň do dlane prezidentky a želali si niečo? Kazašskí turisti sa tam ale hrnuli jak včely na med. Tá zlatá miska je isto viac ochytaná jak rozkrok Pamely Anderson. Siahol som si tam samozrejme aj ja. Priznám sa, vôbec si ale nepamätám, čo som si želal. Tým pádom ani neviem, či sa mi moje prianie splnilo.
Nursultanské mrakodrapy a mešita Nur-Astana
Dnes bol konečne deň ako stvorený na prechádzku a ja som pokračoval v špacírovaní sa po centre. Zbadal som aj menšiu mešitu Nur-Astana. Nebola až taká zaujímavá a ako tá, ktorú som videl deň predtým, ale páčilo sa mi ako si tam len tak sedí vedľa moderných výškových budov, ktorých je Nursultan pomerne plný.
Reštaurácia Kishlak
Po toľkom motaní sa mi aj trocha vyhladlo. No trocha, bol som hladný, že bych zedol aj koňa. Na internete som si čítal o uzbeckej reštaurácii s názvom Kishlak, kde pripravujú aj tradičné domáce jedlá. Navyše uzbecká a kazašská kuchyňa majú určite veľa spoločného. A práve tu som po prvý raz ochutnal koňské mäso. Myslím, že ale predsa len zostanem verný skôr prasiatkam a operencom. Bola to však jedna z najkrajších tradičných reštaurácií v akých som kedy bol.
V Parku lásky
Napapaný a plný konskej sily som to strihol späť na hostel krížom cez Park lásky, v ktorom sa decká hrali na húpačkách a zopár turistov sa fotilo pri monumente I love Astana.
Fantóm opery v bare Icon Club Astana
Môj malý kamoš Geisa sa ešte v tej deň ráno odubytoval a nik nový už neprišiel. Na izbe som zostal už ten večer sám. Asi kilometer od môjho hostela sa nachádzal bar Icon Club Astana. Mal som dve možnosti, stráviť posledný večer v Kazachstane na hostelovej izbe alebo vidieť na vlastné oči ako to vyzerá v najpopulárnejšom bare v Nursultane a zrejme aj v celom Kazachstane. Som síce váha, ale v tomto prípade som si mincou hádzať nemusel. Vybral som sa teda do noci, aby som vyskúšal ten ikonický klub. A poviem vám, nebola to veru hocijaká párty. Za parketom je vyvýšené pódium, na ktorom sa asi pravidelne konajú rôzne vystúpenia. Témou tohto večera bol Fantón opery. Mám pocit, že tým fantómom som tam bol ja. Nejak som nemal pocit, že do koloritu tohto miesta zapadám. Všetky ženy aj chlapi tu boli nastajlovaní akoby mali práve fotenie pre Vogue. Dokonalé ksichty kde sa len človek pozrel. Mali v tomto podniku azda face control? Blbosť, veď ako by som sa sem potom dostal so svojím ksichtom ja? Každopádne šiel som rovno k baru a objednal si pivo. Mali tu len fľaškový Heineken, ten najväčší patok aký poznám. Ale vypil som. Dal som si ešte jedno, potom ďalšie a ešte ďalšie až mi pomaly začínalo byť krajšie. S pivom v ruke som počúval ako znie moderný kazašský pop, keď zrazu hudba utíchla a na pódiu sa objavili baletky z Fantóma opery. Začínalo sa mi to tu pozdávať stále viac. Dokonca som sa potom osmelil a vybral sa na parket, ktorý bol už v tom čase plný a bokmi krúžil asi každý. U mňa je celkom bežné, že keď mi alkohol stúpne do hlavy, stáva sa zo mňa kráľ Jelimán a mám chuť trsať trsať. Ani neviem koľko bolo hodín, keď som sa vrátil na hostel.
Zobudil som sa až pred obedom, keď teta prišla upratať izbu. Trochu ma bolela kotrba. Musel som sa už ale odubytovať, tak som rýchlo hodil ešte sprchu a nahádzal veci to ruksaku. Inak 4 noci v tomto hosteli ma vyšli na 9000 tenge, čo je prepočte asi 20 EUR. Bolo to vtedy najmenej čo som za ubytovanie zaplatil. Pod 5 EUR za noc som sa dostal až tento rok v gruzínskom meste Kutaisi (ale to je iný príbeh). Na margo ale musím dodať, že ja nikdy nehľadám ten najlacnejší nocľah. Pomer ceny a kvality musí byť vždy zachovaný. I keď kvalita je veľmi subjektívna záležitosť a človek sa musí spoľahnúť len na recenzie hostí pred vami. Myslím, že ten úplne najlacnejší spôsob ubytovania je couchsurfing (keď v podstate zadarmo prespíte „na gauči“ u niekoho z miestnych, čo patrí do komunity couchsurferov), ale to som ja ešte neskúšal a asi to aj prenechám odvážnejším ako som ja.
Posledné lóve a Love park
Let domov som mal až večer, tak som sa bol ešte len tak bezcielne poprechádzať. Bola mi ale zima, tak som to zamieril do obchodného centra v starom známom Parku lásky. Mal som ešte nejaké tenge, čo som potreboval pomíňať. Kúpil som si šedú mikinu s kapucňou, ktorá patrí medzi moje obľúbené a nosím ju doteraz. Keď som ju doma vybalil, zistil som, že je na nej stále ten bezpečnostný štítok proti krádeži, ktorý predavačka zrejme zabudla odstrániť. Nechápem, že som pri odchode z predajne nezačal pípať. Skúšal som ho dať dole ale neúspešne. Neostávalo nič iné, len to z tej mikiny vyšklbnúť a potom tú dieru nejak zaplátať. Ja, čo si neviem ani prišiť gombík…
S Nursultanom som sa rozlúčil pri západe slnka pohľadom na dozlata ligotajúcu sa budovu v Parku lásky, z kadiaľ ma taxík odviezol na letisko. To mesto vo mne zanechalo obrovský dojem, je jedinečné. Kto máte radi netradičné destinácie, tak Nursultan musíte rozhodne navštíviť. Verte mi, že nič podobné nikde inde vo svete neuvidíte.
Denník Dovi Dopo 