- Prišiel som: November 2017
- Videl som: pobrežie a komfortnú zónu plážovej promenády, centum mesta a mešity Lebanon Mosque, Mohamed V Mosque, Olhao Public Garden, English Pub, prístrešok „Berbera“, Vrch s nápisom Alah – Krajina – Kráľ, Sunday market
- Zostal som: 4 noci
Do Maroka som sa vybral koncom roka 2017. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som sa ocitol na čiernom kontinente. Lákajú ma aj iné časti Afriky ako trebárs Keňa, Senegal alebo safari. Najskôr si však musím vybaviť minimálne to základné očkovanie proti hepatitíde, ktoré stále odkladám, lebo bez toho si sem ísť netrúfam. Maroko, hlavne jeho pobrežné mesto Agadir, je skôr taká zmes Arabov a Európanov. Aj úradným jazykom je tu arabčina. Krajina bola dlhé roky francúzskou kolóniou a zrejme preto tu rozumejú aj celkom dobre po francúzsky. Keďže jediný cudzí jazyk, ktorý ako tak ovládam je angličtina, viete si prestaviť ako som sa tu asi dorozumieval – rukami nohami. Ľudia cestujú do Maroka, aby zažili chuť orientu, a preto ich láka skôr Marakéš, Casablanca či mesto Fez. To je nepochybne to pravé Maroko. Pár dní dozadu ako som začal písať tento článok, som na nete čítal cestopis o malom pobrežnom mestečku menom Essaouira, ktoré sa tiež vraj oplatí počas návštevy Maroka zaradiť do itineráru. Ja som sem ale šiel iba na 4 noci a mojím primárnym cieľom nebola poznáváčka krajiny, ale skôr potreba oddýchnuť si na pár dní pri mori, lebo len deň pred odletom do Maroka som sa vrátil z Izraelu, kde som si bol zabehnúť púštny polmaratón v meste Eilat. Ale o tom vám porozprávam zas inokedy, resp. celý príbeh už onedlho isto nájdete v sekcii ÁZIA, Izrael.
Relax v Palais des Roses Hôtel
Do Agadiru som dorazil neskoro večer, zobral na letisku prvý taxík a unavený zaľahol do postele. V Izraeli som spal na hosteli, tak tu som si pre zmenu dožičil trocha súkromia a luxusu v 4**** Palais des Roses Hôtel, kde som mal skutočne jak na ružiach ustlané. Manažér hotela videl, že sa mi u nich naozaj páči a požiadal ma, či by som o hoteli napísal na Trip Advisore recenziu, v ktorej by som ich vychválil až do nebies a pridal aj zábery, lebo ma videl ako si robím fotky v priestoroch hotela pri západe slnka. Sľúbil som mu, že postnem super tuti fruti hodnotenie akonáhle sa vrátim domov. Lenže mne sa nikdy nechce vypĺňať tie ich spätné väzby, tak som sa na to nakoniec vykašlal. Síce trocha oneskorene, s odstupom času „len“ dvoch rokov, to robím ako vidíte aspoň takto vo svojom denníku. Nie je to síce žiaden Trip Advisor, ale niekto z vás, kto práve čítate tieto riadky a máte v pláne si na pár dní oddýchnuť v Maroku, si možno hotel Palais des Roses, na základe môjho odporúčania, vyberiete ako miesto svojho pobytu tiež. Určite nebudete banovať, hotel leží na pobreží Atlantického oceánu a má ten najdlhší bazén v celom Agadire. Ja som ti ho pozeral aj z vtáčej perspektívy cez google mapy a prisámfakt, čestné skautské (i keď som nikdy skautom nebol) je tomu naozaj tak.
Keď som sa druhý deň ráno zobudil, tak som po raňajkách zamieril rovno v tomu XXL bazénu, ktorý som mal takmer celý pre seba. Pred odletom do Maroka som sa ešte zastavil u tatka a zobral si z jeho knižnice dáku detektívku z dostihového prostredia s názvom Favorit. Moc ma to nebavilo, tak som knihu rýchlo zatvoril, šľahol sa na pár minút do bazéna a vybral sa radšej na špacírky pobrežím.
Špacírky pobrežím
Na pláži bolo pomerne rušno, na piesku hrali marockí chlapci futbal a oceán bol plný surférov. Väčšina z nich ale podľa môjho názoru boli len amatéri, ktorých na tento šport nalákali miestne požičovne surfov.
Maročania sú obchodníci, majú to v krvi a keď im to dovolíte, vytiahnu z vás aj posledný cent. Keď sa ich pýtate niečo po anglicky, tak nikdy nerozumejú ani mäkké f. Keď vám ale chcú plážoví predajcovia suvenírov nanútiť dáku svoju hovadinu, tak zrazu z každej strany počuť: „Hi!“, „Where are you from?“, „Wanna surf?“ alebo „Camel? Ride? Picture?“ Mňa tiež presvedčil jeden z týchto chlapíkov na fotku s ťavou. Ten blázon odomňa pýtal 100 dirhamov. Nevedel, že robím v banke a že ma len tak ľahko neodrbe, lebo na vyjednávanie som už zvyknutý. Dohodli sme sa na 50 dirhamoch, čo je asi 5 eur. Aj tak si myslím, že to je v Maroku za pár fotiek dosť, ale už som sa s ním nechcel viac naťahovať. Vravel, že za 200 dirhamov ma na ťave povozí. Na to som ja ale nemal chuť ani keby to je zadarmo. Tak som mu poďakoval za spoluprácu a pobral sa ďalej.
Pláž, promenáda a celé pobrežie Agadiru, kde je umiestená aj väčšina hotelov, je čisté a udržiavané. Dokonca som tu nevidel ani žiadne nechcené „kúsky šťastia“, do ktorých by som pri nepozornosti mohol stupiť, lebo všetky ťavy, čo tu po pláži nosia na svojich hrboch turistov, majú pod zadkami upevnené košíky, také mobilné TOI TOI-ky.
V uliciach Agadiru
Chcel som vidieť trochu viac z toho mestského chaosu, ktorý som sledoval predošlú noc z okna taxíku, ktorý ma priviezol z letiska. Z plážovej promenády plnej dotieravých predajcov suvenírov a reštaurácií, medzi ktorými nechýbal ani McDonald, som odbočil smerom do centra mesta. O pár minút som už počul hluk, frmol, na uliciach videl nápisy v arabštine, občas nejakého oslíka ťahajúceho voz a taxíky, všade samé taxíky. Dodnes nechápem ako sa toľko taxikárov dokáže v tak malom meste akým je Agadir uživiť. Koho vozia? To je v Agadire ozaj toľko turistov? Či sa takto prepravujú domáci? Je pravda, že na letisku som žiadne autobusy stáť nevidel a ani si nespomínam, že by po meste premávala mhd-čka. Takže som si teraz zrejme sám na svoje otázky aj čiastočne zodpovedal.
Prechádzal som okolo dvoch mešít. Dnu som sa pozrieť nešiel, nemal som vhodné oblečenie a ani som necítil potrebu tam ísť. Alah ma k sebe ešte nevolal. Tuším som bol v meste jediný, čo mal na sebe tielko. Všetci okolo boli naobliekaní v rifliach, vetrovkách, dlhých väčšinou bielych habitoch. Asi som v tom tielku, kraťaskách a s mobilom v ruke dosť vyčnieval z radu. Všimol si ma aj jeden policajt, keď som si na ulici fotil budovu pobočky dákej banky, ktorá sa mi páčila (bankár sa nezaprie). Nejak mi nedocvaklo, že sa to zrejme nemôže. Prišiel ku mne a niečo zamrmral. Síce som mu nerozumel, ale bolo mi jasné, o čo mu šlo. A keďže som nechcel skončiť v marockom krimináli, tak som všetky inkriminované fotky hneď odstránil a s popolom na hlave sa potichu pobral preč.
Kúsok ďalej som natrafil na záhradu alebo skôr mestský park Olhao Public Garden. Je to taká oáza v centre mesta v množstvom domácich drevín, lavičiek a nachádza sa tu aj menšie múzeum. Ja som nakukol dovnútra jedného malého domku, kde starší pán s baretkou na hlave maľoval obrazy. Musím uznať, že ujo mal ozaj štýl. Aj som chvíľu myslel, že by som si jeden z tých jeho obrazov kúpil, ale nakoniec sa nekonal žiaden „deal“. V meste som si ešte skočil na obed a keďže mi už dochádzala baterka na mobile, vybral som sa naspäť k pobrežiu, kde som ešte stihol pekný západ slnka.
Jazda na štvorkolke
Nasledujúce ráno prišiel po mňa v malej čiernej dodávke chalan menom Rachid, ktorý ma odviezol asi 20km smerom do vnútrozemia, kde ma čakala zaujímavá zábavka – jazda na štvorkolke. Túto aktivitu som si našiel a objednal na nete ešte pred príchodom do Maroka. V aute sme sedeli len my dvaja. Rachid moc anglicky nevedel, tak sme boli celý čas potichu a počúvali rádio. Chvíľami som aj v aute premýšľal, či sa z tohto tripu ešte vrátim živý alebo ma marocká mafia rozpredá na orgány (žartujem). Cesta autom bola zaujímavá, prechádzali sme nejakými osadami, v ktorých sa miestami vytrácal asfalt a namiesto áut sme cestou obiehali oslíkov, až sme napokon dorazili na miesto, kde už stáli pripravené štvorkolky. Po krátkej inštruktáži ako sa ten pekelný stroj ovláda sme vyrazili. Môj inštruktor – mladý Maročan, ktorý neviem ako sa už volal, udával smer. Viedol ma ponad piesočné duny a po vyprahlej hrboľatej ceste, na ktorej tá štvorkolka nadskakovala jak pokrievka na hrnci. Občas sa obzrel, aby sa uistil, či som sa ešte nezdrbal a ukazoval mi prstom, či som si všimol okolo sa pasúce kozy. Bolo vidno, že jazdí každý deň, lebo mi popri tom všetkom ešte aj stíhal robiť mobilom fotky, ktoré ani neboli rozmazané. A možno som len ja šiel jak dosratý, tak to pre neho bola brnkačka, kto vie.
U starého „Berbera“
Asi po pol hodine sme dorazili do berberskej chatrče. Vo Wikipédii som sa dočítal, že Berberi boli pôvodní obyvatelia severnej Afriky. Spomínam si na to aj zo školských lavíc. Náš profesor antropológie (vtedajší vedúci Katedry manažmentu kultúry a turizmu) na výške v Nitre sa nesmierne vyžíval v tom, keď nám rozprával historky zo svojich terénnych výskumov, počas ktorých nejedenkrát zavítal aj do interiérov jednoduchých prístreškov pastierov dobytka. Berberi boli tiež známi pod menom Mauri. Zo severu Afriky sa postupne dostali na Pyrenejský polostrov do južných častí Španielska, kde sa proti nim viedli križiacke výpravy. Jedného takého Maura menom Azeem ste mohli vidieť aj vo filme Robin Hood: Prince of Thieves s Kevinom Kostnerom, kde ho parádne stvárnil Morgen Freeman.
V tej chartči sme natrafili na ďalšiu skupinku turistov. Privítal nás tu postarší pán a dali sme si menšiu prestávku. Nebol to isto klasický berberský prístrešok, v ktorom by aj niekto skutočne prebýval. Skôr len také miesto, kde si majú štvorkolkári nachvíľu odpočinúť a ochutnať trocha z marockého čaju a sušienok s medom a potom tomu akože starému Berberovi nechať za jeho pohostinnosť v miske menší tringelt, tzv. bakšiš.
Keď som sa vrátil späť na hotel, šiel som sa trocha schladiť do oceánu. Priemerná teplota vody v Agadire je v novembri tak 19 stupňov, čo už je skôr pre tých otužilejších. Ešte k tomu sa schovalo aj slnko, tak z toho kúpania už nebolo v ten deň nič.
Ranný beh a pivo nasladko ala Maroko
Kdekoľvek sa ocitnem, musím vyskúšať domáce pivo. Inak tomu nemohlo byť ani tu v Maroku. V English Bare kúsok od pobrežia som večer ochutnal pivo s názvom Casablanca. V niektorých pivárňach u nás vám na stôl položia misku s osolenými arašidmi, nech vás dobre smädí a vypijete viac. Tuna som k pivu tiež dostal bonus. Neboli to však žiadne semená podzemnice olejnej, ale tácka s figami, hrozienkami a rôznymi druhy ovocia (jablko, banán, pomaranč) pokrájaného na malé kúsky. Je to celkom zaujímavá kombinácia pivo a sladké. Jediné pivo nasladko, čo som dovtedy pil bol medový porter. Radler, ktorý si tiež niekedy dám od smädu, za pivo nepovažujem. Nasledujúce ráno som mal len ľahšie raňajky a šiel si trocha zabehať. Plážová promenáda je na to ako stvorená. Od môjho hotela smerom k prístavu to bolo asi 5 km. Čiže 5 tam a 5 späť, ideálny rekreačný beh tak na 3/4 hodinku pred tým ako začne piecť slnko.
Výstup na horu Alah, Krajina, Kráľ
Pred obedom som sa vybral na kopec týčiaci sa nad Agadirom, na ktorý som sa pozeral už tretí deň a ani vy ste ho na predchádzajúcich fotkách nemohli prehliadnuť, hlavne ten nápis v arabštine, ktorý v preklade znamená Alah, Krajina, Kráľ. Na google mapách mi ukazovalo, že vzdialenosť od hotela je tak 6,5km a odhadovaný čas necelú hodinu a pol. Tak si vravím super, to tam krátko po 13-tej dorazím, spravím si pár fotiek a v prístave dole sa potom naobedujem. Akoby som sa už tisíckrát nepresvedčil, že človek mieni a pánbo (alebo v tomto prípade Alah) mení. Dole pod úpätím kopca som musel niekde zle odbočiť. Kráčal som hore a vôbec mi nenapadlo, že by ma moje nohy mohli viesť úplne opačným smerom do slepej uličky. Bolo už po 12-tej a slnko začínalo celkom slušne pripekať. Malú 0,5l fľašku s vodou som už mal vypitú, keď som zrazu dorazil na miesto, kde sa chodník skončil. A vtedy som začal bohuvať, hromžiť a hrešiť jak taký pohan. Nadával som ale hlavne sebe, aký som sprostý a na kerého svatého som sa sem musel drbať v takom horku, keď je vonku okolo 30 stupňov. Nešiel som do Agadiru náhodou oddychovať? Načo som si akože rezervoval hotel s najdlhším bazénom, keď tu teraz ako taký debil stojím v slepej uličke na kopci a ešte k tomu aj bez vody? Kúsok vedľa bola asfaltová cesta, po ktorej smerom hore na kopec premávali autá. Chvíľu som zvažoval, že by som to strihol tadiaľ, ale úpal som našťastie nemal. Zvíťazil preto zdravý rozum a ja som sa vrátil nazad. Dole pod kopcom som našiel tú správnu cestu vedúcu hore. Bolo už dosť hodín a nejak som nemal už chuť sa tam hore trepať znova pešo. Nechcel som ale výlet zakončiť takou blamážou, tak som si friško kúpil fľašu vody, oslovil prvého taxikára, ktorému som dal koľko si vypýtal a ani nie za 10 minút sme boli hore na kopci. Výhľad odtiaľ bol úžasný. Vôbec som nečakal, že by mohol byť Agadir odtiaľ tak krásny. Úplne by som zabudol na to nešťastné zídenie z cesty, keby mi môj prázdny žalúdok nepripomenul, že už je pomaly čas obeda. Vybral som sa teda (teraz už tým správnym smerom) naspäť. Cestou som si ešte odfotil pár kozičiek, ktoré sa tam len tak pásli a ani nie za pol hodku som bol dole. Po zvyšok dňa som už len oddychoval pri bazéne a na pláži, myslím, že po tomto výkone celkom zaslúžene. Veď na to som sem vlastne aj šiel, nie?
Sunday market
Posledný deň som sa šiel ešte pozrieť na miestny trh Sunday market, kde som mal v pláne minúť posledné dirhamy. Hneď, ako som tam vkročil, si ma všimol jeden zo stánkarov, ktorý sa ma držal jak v zime sopeľ a ani za jeho svet nie a nie sa ho zbaviť. Čo už, aj tak som mal v úmysle nakupovať, tak som mu posunkovou rečou vysvetlil, že hľadám magnetky. Zaviedol ma teda k stánku svojho kamaráta, kde som si aj nejaké vybral. Potom som mu už naznačil, že nič iné nechcem a nechal ma na pokoji. To samozrejme nebola pravda, lebo som mal stále dirhamy v prepočte tak za 10 EUR, ktoré som tam chcel oplieskať. Pokračoval som teda v motaní sa po trhu, kde mali tovar od bežných potrieb do domácnosti, cez živú hydinu, čerstvú zeleninu a ovocie až po desiatky druhov korenia.
Najviac ma ale zaujal stánok s čajom, čo mi prišlo takto v novembri ako dobrá investícia. Ukázal som dedkovi z toho stánku akú mám hotovosť a nech mi za tie dirhamy zabalí toľko čaju koľko sa dá. Núkal mi ešte aj dáke korene, ktoré si mám tiež do čaju dávať. Z toho čo mi ukazoval, som vydedukoval, že to je nejaké afrodiziakum a tiež dobré na potenciu. Tak som naňho len mávol rukou a vravím: ,,Áno, áno, daj mi aj to.“ Spokojný, že som nakúpil celkom fajn vecičky a minul všetky marocké prachy, som sa pomaly vrátil späť k hotelu, sadol na pláž a čakal na posledný západ slnka a taxík, ktorý ma mal odviezť na letisko.
Po návrate domov som si spravil horúci čaj z tých zázračných byliniek od starého pána z nedeľného marketu a pridal aj kúsok toho afrodiziaka. Nič to som mnou samozrejme nespravilo. Neviem čo som čakal, že to na mňa zaúčinkuje jak ten Modrý prameň na starú Kropáčkovú z Kameňákova? Ach, aký som naivný…😁
Denník Dovi Dopo 