- Prišiel som: Apríl 2018
- Videl som: reštaurácia Setka, „historické“ centrum, Maryensztadt craft beer & food, Lazienki Park, poľský národný futbalový štadión, rozhľadňa Taras Widokowy, Palác vedy a kultúry, Hard Rock Cafe, reštaurácia Stary Dom, wellness centrum Studio Sante Uzdrowisko Miejskie
- Zostal som: 3 noci
V nasledujúcom článku nepôjdem ďaleko, ale len k našim severným susedom. Nie vždy je predsa nutné cestovať kraj sveta. V Poľsku ste už boli všetci a väčšina z vás je tam varených pečených či už na trhoch, turistike, prípadne ste navštívili smutne známy koncentračný tábor v Osvienčime, ktorý by mal vraj za svoj život vidieť každý z nás. Niektorých jedincov by tam dokonca mali poslať na exkurziu príkazom, aby si to vo svojich hlavičkách makovičkách trocha upratali. I keď kto vie, či by to pomohlo. V Poľsku som bol niekoľkokrát. Ako malého chlapca ma sem zobrala babina na púť do Częnstochowej a trocha neskôr už ako väčší chlapec som sa párkrát kvalitne zošrotoval v meste Krakow, kde teraz žije so svojou pani manželkou a dvoma krpcami môj spolužiak zo strednej. Spomínam si tiež, ako sme sa s chalanmi zhruba pred 8 rokmi zastavili na pol dňa v poľskom prístavnom meste Štetín počas pamätného autotripu naprieč východným Nemeckom. Sú to všetko krásne spomienky, no dnešné rozprávanie o Poľsku sa nebude týkať týchto výletov. Bolo to všetko už dosť dávno a nemám k tomu ani žiadnu normálnu fotodokumentáciu, ktorá je vždy alfou omegou mojich príbehov. Poviem vám o tom, ako som sa s dvoma kamarátmi z Banskej Bystrice, kde som strávil dva roky života na výške, vybral na predĺžený víkend do poľského hlavného mesta Varšava.
Táto cesta bola pre mňa niečím špeciálna, a síce, že som sa doslova zviezol. Vo väčšine prípadov som tým hlavným tvorcom itinerára ja, tentokrát som ale iniciatívu prenechal Maťovi, ktorý (aj) na základe odporúčaní Trip Advisoru vyberal miesta, kde sme sa boli najesť, napiť alebo ako on rád hovorí zabažiť, čím má na mysli niečo ako – dobre sa napapať, nagňáviť, inými slovami zažiť foodporn. S Ondrom sme mu tiež zverili výber ubytovania, takže mojou jedinou úlohou bolo kúpiť si letenku a dostaviť sa včas na letisko v Bratislave, kde som sa s chalanmi mal stretnúť. A musím povedať, že som si túto bezstarostnosť bohovsky užíval.
Keď vás cestuje viac, je to často aj o kompromisoch. Preto sa niekedy celkom rád vyberiem do sveta sám, lebo sa nemusím nikomu prispôsobovať. Dohodli sme sa, že každý z nás má počas výletu nárok na dáku „kravinu“ (vlastne sme to nazvali inak, trocha viac hanlivo, ale povedal som si, že budem slušný, lebo tento príspevok je verejný a môže ho kľudne čítať aj osoba, ktorá by sa nad našim slovníkom mohla pohoršovať), ktorú bez reptania zaradíme do programu.
Let z Bratislavy do Varšavy zbehol rýchlo. Ani som si nestihol nastaviť na mobile letový režim a už sme zrazu pristávali. Na letisku vodca svorky Maťo okamžite vytasil mobil a privolal Uberom taxík. Táto forma prepravy je vo Varšave dosť dobre rozvinutá a pokiaľ niekto používate túto appku, tak pohybovať sa po Varšave bude pre vás malina. Maťo zarezervoval ubytko na 3 noci v Ogrodowa Residence. Musím uznať, že ten byt bol ozaj veľmi pekný. Moderná kuchyňa, kúpeľňa a veľká izba s troma lôžkami – rozkladacím gaučom a manželskou posteľou. Už ani neviem, či sme losovali kto kde bude spať alebo to tak jednoducho vyšlo, že náš major Maťo dostal gauč a mne s Ondrom prischla manželská posteľ.
Z nášho krásneho nového bývania sme sa vybrali rovno do mesta. Maťo našiel reštiku s názvom Setka, kde mali velice chutné polskie šmaki, široký výber pív, obsluha tiež ušla a ako bonus sme všetci dostali Turbo žuvačky, ktoré sme ako deti milovali. Tak sa nám tu páčilo, že sme sa neskôr znova vrátili.
Remeselné pivárne vo Varšavskom starom meste
Večer sme sa pešo vybrali smerom do „historického“ centra Varšavy, ktoré je mimochodom súčasťou kultúrneho dedičstva zapísaného aj na zozname UNESCO. I keď ono to až také historické nie je, pretože Varšavské staré mesto počas druhej svetovej vojny ľahlo popolom a bolo podľa pôvodného vzoru postavené nanovo. Všetci traja sme pivári a tiež máme radi hutnejšie remeselné pivá. Craft beer pubov je tu hromada. Nakoľko ale nepasterizované remeselné pivá sú v kurze, nebolo až takým prekvapením, že všetky tie pivárne boli totálne narvané. Stačilo ale zájsť len pár stovák metrov ďalej od centra, kde sme narazili na zlatý dúl, pub s názvom Maryensztadt craft beer & food, ktorý sa nasledujúce večery stal naším útočiskom a miestom, kde sme sa vždy radi vrátili a kde nás už aj dobre poznali.
Lazienki Park
Ak budete niekedy vo Varšave, choďte sa poprechádzať do Lazienki Parku. Je trocha od ruky ale dostanete sa tam jednoducho MHD-čkou alebo Uberom. Je to úžasné miesto plné zelene s jazerom uprostred, v ktorom si pláva kopec kač-kač kačíc. Môžte si tam dať niečo dobré na pitie alebo len sadnúť do trávy a nerobiť absolútne ale že absolútne nič. Dokážete to? My veru nie, a preto sme po krátkom odpočinku znova kráčali ďalej.
Národný futbalový štadión Kazimierza Górskiego
Chcel som sa ísť trochu zbližša pozrieť na futbalový štadión týčiaci sa na druhej strane rieky Visla, ktorá preteká Varšavou. Mojich dvoch parťákov to tam ale moc nelákalo, ich tento šport absolútne nezaujíma a po dlhej prechádzke Lazienkim Parkom sa už videli skôr kdesi pri pive a pirôžkoch. Využil som preto teraz svoju „kravinu“, o ktorej som písal v úvode článku, tak chlapci museli ešte chvíľu držať huby a krok, kým ich smädné krky schladil obľúbený zlatý mok. Poľský národný futbalový stánok pôsobil na mňa veľmi dôstojným dojmom. Ale nechcel som ich ťahať až dnu, zaujímala má tá vonkajšia konštrukcia, ktorá vyzerá trochu ako nejaká kráľovská koruna, a preto sa podľa mňa toto miesto oplatí navštíviť aj tomu, kto zrovna nie je futbalový fanúšik.
Rozhľadňa Taras Wikodowy
Ten deň sme ešte znovu zamierili do starého mesta, ktoré je vždy plné ľudí. V to popoludnie ich tam bolo ešte raz toľko jak po iné dni, lebo sa konala nejaká akcia, pri ktorej sa všetci zúčastnení obhadzovali farebným prachom jak pri tých behoch s názvom Colour Run. My sme sa nechceli zamazať, skôr ešte trocha namazať a pred tými farebnými bláznami sme utiekli hore do bezpečia na rozhľadňu Taras Widokowy, odkiaľ je na celé historické námestie ale aj široké okolie úžasný výhľad. V diaľke nad mestom sme zbadali aj varšavské mrakodrapy a tiež dominantu mesta – Palác kultúry a vedy, ktorý sme navštívili nasledujúci deň. Nachádza sa v tej modernejšej časti mesta, kde je množstvo mrakodrapov a nákupných centier. Svoju “kravinu” tu použil Maťo a zatiahol nás na pár minút do jedného z nich, lebo si potreboval kúpiť nové rifle.
Dominanta Varšavy – Palác vedy a kultúry
Neprehliadnuteľný Palác vedy a kultúry som si všimol aj z lietadla ešte pred tým ako sme pristáli na letisku vo Varšave a na jeho návštevu som sa tešil asi najviac. Niekde som čítal, že to je dar od Stalina a nakoľko vraj pripomína obdobie stalinizmu, uvažovali nad jeho zbúraním. Neviem síce v akej chorej hlave sa ten nápad zrodil a čo je na tom pravdy, ale vďaka bohu sa nikdy neuskutočnil. Mesto by tým stratilo svoju najcennejšiu pamiatku (Ako som spomínal, Varšava už tak prišla o veľkú časť histórie počas bombardovania v druhej svetovej vojne). Hore do rozhľadovne na 30. poschodí vás za pár sekúnd vyvezie výťah. Niektorí návštevníci mali zrejme pocit, že dole by to mohlo byť ešte rýchlejšie skokom, čo je nepochybne pravda, ale asi to nie je moc rozumné. Pár ľudí to aj naozaj skúsilo, tak sem pre istotu nainštalovali bezpečnostné závory. Jediná cesta späť je tým pádom už len výťahom a nie aj voľným pádom.
Pivo v Hard Rock Cafe a večera v reštaurácii Stary Dom
Navrhol som, aby sme sa kúsok odtiaľ stavili na jedno orosené v známom bare Hard Rock Cafe. Pivo tam mali celkom dobré, ale tá obsluha otrasná. Poviem len toľko, že niet nad to, keď čašníčku práca „baví“. Aj na účet sme čakali asi pol hodinu a Maťo mi pripomínal môj úžasný cit pre voľbu pivárne po zvyšok výletu, že som mal miestami sto chutí dať mu jednu cez papuľu.
Večer sme na najedli v Starom Dome, čo už je jedna z tých lepších reštaurácii, kde vás usadia k stolu, môžte počúvať živú hudbu alebo aj sledovať kuchára pri práci. Neviem, čo pod zub si vybrali chalani, ale ja som si objednal „šnicličku“. Bol to ale riadny kus mäsa, jeden z najväčších aký som jedol. Na otázku čašníka, čo si dám ako prílohu som ja galgan poľskej gastronómie neznalý odpovedal, že si prosím ryžu. Ten na mňa pozrel, či som kompletný. Jeho prenikavý pohľad ma dokonca prinútil zmeniť názor a dať si pečené zemiaky. Nuž, Poliaci zrejme moc tej ryže počas roka nezkonzumujú.
Welness na záver
Dá sa povedať, že za tie 3 dni sme prešli skoro celú Varšavu. Na záver sme si dožičili aj trocha odpočinku vo wellness centre Studio Sante Uzdrowisko Miejskie na okraji mesta. Bolo tam krásne čisto a mali slušný výber sáun, jacuzzi a útulné relaxačné zóny. Šak ako v každom normálnom wellnessi, ktorý chce v silnej konkurencii na trhu (nie len) prežiť. My sme tiež prežili a vrátili sa späť do pracovného kolobehu zarobiť zas nejaké tie lóve na ďalšie výlety, i keď tento predĺžený víkend v poľskom hlavnom meste nás až tak finančne nezruinoval.
Denník Dovi Dopo 