Kyjev – Before I die I want to…

• Prišiel som: November 2016
• Videl som: reštaurácia Puzata Hata, hlavné námestie Majdan Nezaležnosti, Kostol sv. Michala, Chrám sv. Sofie, monument Rodina Mat, Múzeum Veľkej vlasteneckej vojny, Kyjevsko-pečerská lavra, bar Sorry Babushka, Zlatá brána, Katedrála sv. Mikuláša, domáci ligový zápas Dynama Kyjev
• Zostal som: 3 noci

Meškajúci let a moje znamienko krásy

Moja prvá a verím, že nie posledná návšteva Kyjeva prebehla koncom roku 2016. Nabudúce sa tam vyberiem pre zmenu v lete. Myslím, že letenky budú rovnako lacné a nebude mi tam tak mrznúť riť. Ako viacerí z nás, aj ja som sa pohrával s myšlienkou spojiť tento výlet s exkurziou do toho apokalyptického mesta duchov Pripiať, ktorého osud nadobro spečatila havária jadrovej elektrárne v roku 1986. Ľudí takéto miesta odjakživa lákajú. Fascinujú nás jednoducho tragédie, nehody, duchovia, zombíci a pod.  Cez sociálne siete zdieľame katastrofy a rekordy v sledovanosti bohužiaľ často lámu Krimi na hnojke. Tiež som chcel mať vo svojom fotoalbume záber ako v ruke držím merač radiácie v blízkosti toho veľkého opusteného ruského kola. Ale viete čo? Nakoniec som si to rozmyslel a vykašlal sa na to. No je mi to treba? Aj tak už mám na nohách zrastené prsty a nepotrebujem, aby aj moje spermie mali dva bičíky. Tie „plávacie blany“ na mojich chodidlách ale nepovažujem za žiaden handicap, práve naopak. Veď sa s tým narodil aj ten americký sexidol Aston Kutcher. Takže to je vlastne niečo ako znamienko krásy, či nie?
Do Kyjeva som letel za pár šupiek z mesta Budapešť. Vtedy tam ešte nelietal 3x do týždňa Ryanair z Bratislavy ako je tomu dnes. Takže kto chcete stráviť predĺžený víkend v hlavnom meste Ukrajiny, nech sa páči, spiatočná letenka od piatku do pondelka je na to ako stvorená. Za hodinku a pol ste v pohode tam. Mne tá cesta trvala trocha dlhšie, nakoľko som sa musel najprv dostať na budapeštianske letisko Ferenca Liszta a keď už boli pasažieri nastúpení v hangári, tak sa niečo dorvalo a zostali sme tam všetci trčať tak 2 hodiny. Z letiska v Kyjeve sa do mesta dostanete určite aj autobusom. Nakoľko mal ale môj let meškanie a bol som predsa vo východnej Európe, obetoval som tých pár eur navyše a sadol do prvého taxíka, ktorý ma odviezol do centra mesta k ubytovaniu s názvom Dream House Hostel, kde som mal rezerváciu na 3 noci.

Malcolm, metro a Puzata Hata

V izbe na posteli sedel chalan mohutnejšej postavy a ťukal niečo do svojho laptopu. Bol to študent nejakej univerzity a práve dokončoval svoju diplomovú či nebodaj rigoróznu prácu o teórii chaosu. Áno, bol to trocha magor ale inak  dobráčisko. Keďže si vôbec nepamätám ako sa ten chlapec volal, budem ho volať Malcolm (ako ten trafený doktor z Jurského parku, ktorý bol tiež odborníkom na túto problematiku). Na hosteli býval už vyše mesiaca a Kyjev preto dokonale poznal. Nie, že by som jeho rady nejak zvlášť potreboval. Mal som totiž vlastné plány kam sa ísť pozrieť, ale aspoň reč nestála. Keď som navyše videl ako ho teší, že ma môže poinformovať, tak som ho nechal rozprávať a vypočul si zopár tipov kam by som sa mal ísť najesť, ako funguje metro a pod. A priznám sa, hneď po jeho prednáške som zamieril do reštaurácie blízko hostela s názvom Puzata Hata, ktorú mi tak vrelo odporúčal. Bola to vlastne taká vývarovňa s veľkým množstvom chutných jedál a za dobrú cenu. Toto miesto sa stalo mojou každodennou voľbou číslo jedna, kde som sa bol vždy po dlhom dni strávenom túlaním sa ulicami mesta a útrobami metra navečerať. Inak vedeli ste, že Kyjev má najhlbšie metro na svete? Jedna zo staníc je v hĺbke viac jak 100 metrov. Mal som niekedy pocit, že tie pohyblivé schody skončia až v pekle. Pred vstupom do metra si v pokladni treba kúpiť malé plastové žetóny v tvare mince, ktoré slúžia ako lístky. Jeden stojí 5 hrivien, čo je v prepočte asi 0,19€ , tak sa môžte počas návštevy Kyjeva voziť do aleluja. Ceny služieb ani chudobnú Slovač na Ukrajine rozhodne nezruinujú a výmenný kurz si tu každý zamiluje. No treba si dávať pozor, lebo svojou neohrabanosťou si aj tu môžte siahnuť hlbšie do vrecka.

Majdan Nezaležnosti

V ten deň som sa po dobrom neskoršom obede v Puzatej Hate vybral na menšiu prechádzku. Prišiel som až na kyjevské hlavné námestie Majdan Nezaležnosti, kde sa na mňa vrhli mimon, medveď a zebra. Ja vtedy ešte chlapec sveta neznalý som si myslel, že bude super spraviť si s nimi selfíčka. Tie zveri si ale potom odo mňa vypýtali 500 hrivien (cca 16€). Pozrel som nechápavo na nich, či to myslia vážne. Veď ja som len obyčajný chalan zo Slovenska a nie ruský magnát. Dal som im polovicu a zdrhol preč. Ale tak človek sa učí na vlastných chybách a teraz už viem, že keď na turisticky frekventovanom mieste stoja plyšové postavičky, tak je lepšie sa im vyhnúť. Prípadne, ak chcete mať s nimi vtipnú fotku, tak hneď na úvod treba zistiť, koľko za to tí vydriduchovia vlastne chcú.

Zlaté kopuly

Druhý deň ráno som skontroloval na mobile stav batérie a keď na displeji svietilo 100%,  vyrazil som do ulíc. Mal som pred sebou dlhý deň a pri orientácii v cudzom meste zvyknem používať google mapy. I keď niekedy sa veľmi rád motám len tak bezcieľne. Ale nie dnes, mal som totiž v pláne obzrieť viaceré pamiatky v centre mesta a potom zamieriť na okraj k rieke Dneper, kde stojí obrovská socha Rodina Mat a ak sa podarí, tak cestou späť ešte navštíviť pravoslávny monastiersky komplex Kyjevsko-pečerská lavra.
V Kyjeve má väčšina pravoslávnych chrámov veže pokryté zlatom. Preto sa v rôznych cestopisoch spomína aj ako mesto zlatých kupol. Moja prvou zastávkou na tejto „zlatej ceste“ bol Kostol sv. Michala, od ktorého som pokračoval ďalej ku Chrámu sv. Sofie na Sofijskom námestí, kde stojí aj obrovská socha Bohdana Khmelnytského sediaceho v sedle na koni. Vôbec nepochybujem, že tento pán bol ústrednou postavou ukrajinských dejín, avšak moje srdce si až tak nezískal, a preto mu ani v tomto článku nemienim venovať väčšiu pozornosť. Na námestí boli viacerí turisti a okolo nich pobehovali mladé ukrajinské devočky. V rukách držali holuby a striehli na svoje obete, ktoré by sa s nimi za „pár“ hrivien vyfotili. Keďže ja som svoje „lacné“ fotenie absolvoval včera, dnes už som bol už voči ich šibalským úsmevom imúnny. Poprosil som len jednu pani, čo sa zdala byť technicky zdatná o záber a pokračoval som ďalej. Metrom som sa odviezol k futbalovému štadiónu, kde som si kúpil lístok na ligový zápas FC Dynamo Kyjev vs. Stal, ktorý sa mal odohrať zajtra. Na futbalovom zápase som už dlhšie nebol, tak som sa aj celkom potešil, že si to behanie po pamiatkach trocha spestrím. Sadol som znova na metro a vystúpil na zastávke Druzhby narodiv, odkiaľ som popri hlavnej ceste asi 20 minút kráčal pešo k rieke Dneper.

Rodina Mat

Mal som namierené k monumentu s názvom Rodina Mat, ktorého obrysy som rozpoznal už zďaleka. Konštrukcia sochy je z ocele a spolu s podstavcom meria viac jak 100 metrov. Je vyššia jak Socha Slobody v New Yorku a patrí medzi najväčšie sochy sveta. Začínalo byť aj trocha chladno a od rieky fúkal studený vetrisko. Necítil som si už končeky prstov,  ale ani to ma nezastavilo pred fotením si tejto majestátnej pamiatky a tiež okolo stojacich tankov, ktoré sú súčasťou expozície Múzea Veľkej vlasteneckej vojny. S Rodinou Mat som si spravil asi 100 selfíčok, ale na všetkých som sa tváril ako totálny degeš. Ja tie svojky jednoducho neviem fotiť. Buď som tam vždy nejaký moc vážny alebo sa usmievam jak taký šulin a nikdy neviem kam sa mám vlastne pozerať. Tak vždy radšej poprosím niekoho nablízku a ukážem ako na to, aby to stálo za to. Lenže ako to už v živote chodí, nie vždy sa tá fotka aj podarí. Škoda, že som si tie nepodarené zábery od náhodných okoloidúcich neukladal. To by bola kapitola sama o sebe. Ale tak nemusí byť predsa môj fejs vycapený pri každej pamiatke.

Kyjevsko-pečerská lavra

Mojou poslednou zastávkou v ten deň bol kláštorný komplex Kyjevsko-pečerská lavra zapísaný aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ostatné chrámy som si obzrel len zvonku, no tu som vošiel aj dnu. Ak budete niekedy v Kyjeve, určite choďte tiež, je tu krásne. V útrobách tohto mužského kláštora sa nachádzajú úzke katakomby, v ktorých kedysi žili mnísi. Všade naokolo horia sviečky a musíte byť v tichosti, aby ste nerušili veriacich pri modlitbách. Tesne pred zotmením som ešte stihol vyjsť aj do veže zvonice, odkiaľ som mal skvelý výhľad na celý komplex Kyjevsko-pečerskej lavry a snehom pokryté zelené strechy v areáli kláštora. V diaľke bolo vidno tmavé siluety činžiakov a komínov, z ktorých sa k už doružova sfarbenej oblohe zdvíhal dym smerujúci k strážkyni Kyjeva Rodine Mat až sa postupne strácal nad riekou Dneper.

Bar Sorry Babushka

Keď som sa večer vrátil na hostel, bol som unavený a zrelý do postele. Plán bol jasný – umyť zuby, vycikať a spať. Jeden zo spolubývajúcich to mal namierené do baru s  názvom Sorry Babushka. Mohol som zostať na izbe a na dobrú noc počúvať Malcolmove filozofické úvahy o teórii chaosu alebo sa tiež vybrať na jedno orosené do baru. No môžete 3x hádať ako som sa rozhodol. Síce som bol po celom dni dosť uťahaný, ale už len kvôli tomu názvu Sorry Babushka som sa tam jednoducho musel ísť pozrieť. Kyjev má asi 3 milióny obyvateľov a tým pádom určite nespočetné množstvo barov. A zrovna sem sa tiež vybralo zopár známych ksichtov, čo na Ukrajinu prileteli z Budapešti rovnako ako ja. Žeby náhoda? Ani nie, ten bar je dosť populárny. Nemám síce moc pamäť na tváre, ale keďže nás pred odletom do Kyjeva všetkých zavreli na 2 hodiny v hangári (ako som  spomínal v úvode), tak som ich dokázal identifikovať. Boli to takí starí páprdovia, čo si sem zrejme prišli vyhodiť z kopýtka. Ja som si našiel miesto pri bare vedľa dvoch (asi) slečien, medzi ktorými mohol byť tak 15 ročný vekový rozdiel. Boli to také peroxidové blondíny a pripomínali mi trocha Carol a Danu Fosterové z Kroku za krokom. Miestami som mal ale pocit, že sú si tie dámy nejak moc blízke, ale možno sa mi to len zdalo alebo som už mal celkom zaradené, jak sa hovorí pod čepicou. Neviem, či to bolo tou únavou alebo majú na Ukrajine silnejšie pivo alebo som len pomiešal, ale nejak mi ten chlast rýchlo udrel do hlavy. Spomínam si, že som sa ten večer ocitol aj na parkete a že domov na hostel ma odviezol taxík. Kedy a ako sa vrátil spolubývajúci netuším. Nuž a na viac hriechov sa už nepamätám…

Zlatá brána

Ráno som sa zobudil so slušnou opicou a z postele sa vykotúľal až na obed. Ale tak nemal som sa kam náhliť. Veď som si pobehal, čo som chcel a dnes som mal už taký voľnejší program – len tak sa pofľakovať a neskôr popoludní zájsť na domáci ligový zápas Dynama Kyjev, na ktorý som si deň predtým kúpil lístok. Pred tým ako som sa pobral na štadión, som navštívil jednu z posledných pamiatok, ktorú som nechcel na svojej zlatej ceste Kyjevom vynechať. Bola ňou Zlatá brána, ktorá tu stojí už od čias Kyjevskej Rusi. Samozrejme podstúpila už viaceré kozmetické zákroky, lebo v toľkých rokoch by nemohla byť v tak zachovalom stave, hlavne keď je celá konštruovaná z dreva a tehál. Dokonca mám pocit, že je to celé už len replika a jedinou pôvodnou časťou je tá obrovská železná brána. Ani nechápem, prečo to vlastne nazvali Golden Gate. Ja si zlatú bránu predstavujem úplne inak.

Národný športový komplex Olimpijskij a Katedrála sv. Mikuláša

Kúsok od futbalového štadiónu sa nachádza Katedrála sv. Mikuláša, ktorá sa výzorom dosť odlišuje od ostatných chrámov v Kyjeve. Samozrejme nemusím byť zrovna profesor kulturológie na Karlovej univerzite, aby som pochopil, že sa jednalo o katolícky kostol a všetky chrámové komplexy, ktoré som obdivoval predchádzajúci deň boli pravoslávne, čo je aj na Ukrajine prevládajúce náboženstvo. I keď počul som už aj také drby, že vo väčších ukrajinských mestách  je dosť veľa ateistov a ich pozlátené kostolíky zívajú prázdnotou, resp. ich navštevujú viac turisti ako domáci obyvatelia, ktorí sa cez víkend zrejme radšej vyberú na futbal ako snáď už konečne aj ja. A sľubujem, že toto bol už naozaj posledný kostol, o ktorom v tomto príbehu píšem. A nech sa aj pod zem prepadnem, ak tomu nebude tak. A hybaj už konečne na ten Národný športový komplex Olimpijskyj ty jeden pizděc píščansky.

Súperom domáceho mužstva bol tím FC Stal. Priznám sa, že za tých asi 150 hrivien (prepočte tak 5€) som čakal oveľa vyššiu účasť fanúšikov. Tribúny na štadióne boli ale počas celého zápasu poloprázdne. Ťažko povedať, či to bolo tým, že bola vonku už dosť zima a po celý čas aj mne napriek teplým spodkom mrzla na sedačke riť. Alebo tých 150 hrivien, čo sa mne mohlo zdať ako symbolická suma je pre väčšinu pracujúcich ľudí v Kyjeve viac ako by boli ochotní za obyčajný ligový zápas dať? No netuším. Napadá mi ešte aj to, že o týždeň sa na tomto štadióne mal odohrať zápas skupinovej fázy ligy majstrov a tak zrejme tréner Kyjeva postavil ten deň na trávnik viacerých chalanov z lavičky a zápas tým pádom nebol pre divákov až taký sexi. Kto vie? Na druhej strane tých pár skalných, čo tam bolo, fandilo svojmu mužstvu o sto šesť a možno aj preto to tím Kyjevu dotiahol do víťazného konca a porazil Stal 2:1.

Dream House Hostel

Zmrznutý ale vcelku spokojný som sa vrátil na hostel. Nešiel som už nikam. Včera bol dlhý večer a dnes som sa aj tak chcel normálne vyspať, lebo skoro ráno ma čakal let domov. Ráno som potichu vstal, rozlúčil sa aspoň v Malcolcom a šiel na recepciu, kde som počkal na svoj taxík na letisko. Tu mi ešte dievča z recepcie spravilo fotku pri stene s nápisom Before I die I want to…, kde si hostia z hostela dávali predsavzatia, ktoré by chceli za svoj život stihnúť. Boli tam rôzne ambiciózne plány ako trebárs …napísať román, …natočiť film, …vidieť polárnu žiaru, …mať tetovacie štúdio, ale aj úplne obyčajné no o to krajšie ako …žiť alebo …zaľúbiť sa.

Aj ja som mal ešte ako malý chlapec sen. Vždy som chcel cestovať a poznávať cudzie krajiny. Ako každý, aj ja som absolvoval pár rodinných letných dovoleniek v cestovkou pri mori či školské poznávacie zájazdy, kde nás zaujímalo len jediné – ako sa dostať k nejakému chlastu. Po škole som skúsil pohovor na stewarda pre Qatar Airways či Emirates. Lenže ma nevybrali a asi by to nebola ani práca pre mňa. Nejak som potom cestovanie pustil z hlavy a až tesne pred mojou 30-tkou som si uvedomil, že som vlastne ešte nikdy nesedel v lietadle. To bol ten moment, keď sa vo mne niečo zlomilo. Otázka „A to ideš sám?“, ktorú sa ma ľudia aj teraz občas pýtajú, stratila zmysel. Neistotu a strach prevalcovalo silné odhodlanie a vnútorný hlas, ktorý hovoril jasne: „Teraz alebo nikdy“. Tak som kúpil svoju prvú letenku do mesta Miláno a začal si plniť svoj cestovateľský sen. A čo vy? Viete, čo by ste chceli vo svojom živote zažiť pred tým ako raz zaklopete na nebeskú bránu? Ak áno, tak choďte za tým. A nemusíte vôbec čakať do zajtra. Niekto múdry raz povedal: „Dnes je prvý deň zvyšku tvojho života“.