Sarajevo – Meeting of Cultures

Dobro došli u Sarajevo (Vitajte v Sarajeve)

Do Bosny a Hercegoviny som priletel z Bratislavy na malé letisko neďaleko mesta Tuzla. Táto linka bola medzičasom síce zrušená, ale Wizzair má stále dostupné lety do Tuzly z Viedne alebo sa dá letieť aj z Budapešte rovno do Sarajeva. A určite je len otázka času, kedy iná nízkonákladovka znova príde s priamym leteckým spojením z Bratislavy. Tipujem, že „Hranol“ by povedal, že v Tuzli nič nie je. Nerád to píšem, ale teraz by mal predsa len pravdu. Je to malé nijak zvlášť zaujímavé mesto, v blízkosti ktorého sa nachádzajú tri soľné jazerá, ktoré domáci a turisti využívajú na rekreáciu. Ale toť asi vsjo. Z letiska som sa teda rovno odviezol taxíkom na neďalekú autobusovú stanicu Živinice, kde som si na znak cieľa svojej cesty kúpil pivo Sarajevsko a počkal na autobus, ktorým som sa zhruba za dve hodiny dopravil do Sarajeva – hlavného mesta Bosny a Hercegoviny. Toto mesto som si dovtedy spájal hlavne s občianskou vojnou z 90. rokov a atentátom na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este, ktorý bol akousi zámienkou na vypuknutie Prvej svetovej vojny (viď veľmi „pútavé“ čítanie v učebnici dejepisu pre 9. ročník základnej školy). Prvé, čo mi teda prišlo na um pri slovách Sarajevo či Bosna bola vojna. Po vlastnej skúsenosti už ale viem, že v sebe ukrýva omnoho viac, ba dokonca Sarajevo považujem za  jedno z najkrajších a historicky najzaujímavejších miest bývalej Juhoslávie. Pozývam vás teda na menší výlet, ktorý verím tiež trochu rozšíri aj vaše obzory a možno niektorých dokonca motivuje k návšteve tejto perly Balkánu. Takže poďme na to. Dobro došli u Sarajevo! (Vitajte v Sarajeve)

Hostel Pigeon Square

Ubytoval som sa v hosteli v samotnom srdci historického centra Sarajeva s názvom Hostel Pigeon Square pomenovanom podľa námestia, na ktorom sa nachádza drevená fontána z 18. storočia Sebilj neustále obkolesená desiatkami holubov. Izby na hosteli boli čisté a útulné akurát na môj vkus trochu malé. Ale tak hovorí sa, že dobrých ľudí sa všade veľa vojde a musím povedať, že moji spolubývajúci boli dobráci od kosti. Jedným z nich bol Turek Anil, doktorand z Katedry histórie na Istanbulskej univerzite, ktorý sa so svojím kamošom počas letných prázdnin vybral na menší trip po Balkáne. A keďže historická časť Sarajeva je považovaná za výstavnú skriňu Osmanskej ríše, tak verím, že sa tu cítili ako doma a  Sarajevo si obľúbili rovnako ako ja. Strávili tu pár dní a potom pokračovali ďalej do mesta Mostar. Na izbe bol s nami aj chalan pôvodom zo Srbska menom Nedzat. Jeho manželka s malou asi tak ročnou dcérkou bola vo Francúzsku, zatiaľ čo on sa pretĺkal po Bosne a Hercegovine a úpenlivo sa snažil nájsť si nejakú prácu, lebo mu už dochádzali úspory. Myslím, že Nedzat mal trocha na rováši. Zrejme spravil vo Francúzsku nejaký prúser, kvôli ktorému mal na niekoľko mesiacov zákaz vstupu do krajiny. Čo sa však naozaj stalo, sa už nedozviem a môžem len hádať, prečo namiesto toho, aby bol doma so svojou rodinou, živoril sám v Sarajeve. Každopádne viem, že to bol dobrý chalan, s ktorým som si výborne rozumel. Vedel plynule po anglicky a okrem klasických zdvorilostných rečí, ktoré vediete s niekým so slušnosti, aby reč nestála, sme si mali naozaj čo povedať a za tých pár dní sa s nás stali celkom fajn kamoši. V tomto príbehu budete teda o Nedzatovi ešte počuť.

Jedlo a (ne)pitie v Sarajeve

Bol koniec júna, slnko pražilo a ja som mal nesmiernu chuť dať si jedno orosené a tiež mi už začínalo škvŕkať v bruchu. Tak som sa z malej hostelovej izby vybral rovno do ulíc starého mesta a sadol na terasu prvej reštaurácie, ktorú som zbadal. V nápojovom lístku ale nemali žiadne pivo, tak som sa nenápadne zodvihol a šiel preč. Len pár metrov odtiaľ sa nachádzala ďalšia reštika, z ktorej bolo cítiť príjemnú vôňu grilovaného mäsa. Posadil som sa k stolu a čakal. Prišla pani s milým úsmevom. Poprosil som si jedno pivo. Zakrútila však hlavou, že nemajú. Vravím si, že toto asi nebude náhoda. Hold je to tak. V moslimskej časti Sarajeva je akýkoľvek alkohol, dokonca aj pivo veľmi vzácny artikel. Navyše v tom čase bol moslimský pôstny mesiac ramadán, čo som si však uvedomil až neskôr. Pochopil som teda,  že nemá zmysel skúšať šťastie do tretice. Ostal som teda sedieť a objednal si jednu colu dúfajúc, že mi to nezlepí črevá. Mojím prvým jedlom bolo ako inak Čevapi, čo je národné jedlo Bosny a Hercegoviny. Túto dobrôtku z mletého mäsa vám tu naservírujú na kovovej tácke s nakrájanou cibuľkou, smotanou a čerstvým pita chlebom. Počas svoje návštevy Sarajeva som tiež ochutnal Pljeskavicu, jedlo podobné Čevapi akurát, že mleté mäso má tvar placky a nie malých roliek. Na večeru som zase rád jedával tvarohový Burek s bielym jogurtom, ktorý si občas kupujem aj doma v Piešťanoch. V centre mesta pri Auparku máme totiž výbornú pekáreň, v ktorej šikovnému majstrovi pekárovi prúdi v žilách horúca balkánska krv. Pravdu povediac bosniacka kuchyňa nie je zrovna najzdravšia a odborníci na zdravú výživu, by tu zrejme zemreli hladom. No chutí jednoducho skvele a to je podstatné. Podľa mňa sa stačí držať zásady všetko s mierou, trocha sa hýbať a potom sa netreba v jedení nijak obmedzovať a už vonkoncom nie na cestách. Byť v Bosne a Hercegovine a neochutnať ich špeciality by bol predsa hriech do neba volajúci.
To, že Moslimovia alkohol skutočne moc nekonzumujú som mal teda možnosť presvedčiť sa hneď prvý deň. Čo však milujú sú cigarety a káva. Príkladom je bosniacka káva servírovaná v medenej šálke, ktorá je aj jedným z najtypickejších suvenírov, ktorý si môžete kúpiť na starom trhovisku. S Nedzatom sme jedno popoludnie zablúdili do shisha baru, kde sme otestovali višňovú vodnú fajku. Pripomenulo mi to trochu staré časy, keď sme si s niekoľkými spolužiakmi so základnej a strednej školy chodili počas letných večerov opekať k Váhu. Zaobišli sme sa vždy aj bez ohňa, čo však nikdy nesmelo chýbať bolo niekoľko fliaš vína a malá vodná fajka.

• 

• 

• 

V uliciach Sarajeva

Sarajevo je maličké a dá celé prejsť jedným vrzom aj za pol dňa. To samozrejme nepovažujte za návod ako na to, pretože Sarajevo je moc krásne na to, aby ste ho odbavili v priebehu hodiny pozretím si len jeho hlavných pamiatok. Toto mesto si treba vychutnať a nechať ho, nech sa vám dostane trocha pod kožu. Ja som mu to dovolil a môžem povedať, že z miest na Balkáne, ktoré som mal tú česť už osobne navštíviť (a nebolo ich málo) je Sarajevo stále mojím najobľúbenejším.

Meeting of Cultures

Na území Bosny a Hercegoviny žijú ľudia viacerých národností a vierovyznaní. Najpočetnejšou skupinou obyvateľstva sú Bosniaci, ktorí sú moslimovia. Po nich nasledujú pravoslávni Bosniacki Srbi a potom Chorváti, pre ktorých je zase typické kresťanstvo. Stret kultúr je veľmi citeľný práve v Sarajeve, ktoré je v súčasnosti krásnym príkladom toho, ako sa ľudia tak odlišných kultúr dokážu vzájomne tolerovať a žiť vedľa seba v harmónii a mieri.  Nie vždy tomu ale tak bolo. A to je presne to, čo robí Sarajevo tak výnimočné. Hlavne v dnešnej dobe, keď je nacionalizmus znova na vzostupe a jeho sympatizanti svoje choré názory skrývajú za vlastenectvo a národnú hrdosť. Podobné toxické myšlienky sme tu už mali a celé to skončilo najväčším vojnovým konfliktom v histórii ľudstva, ktorý priniesol strach, utrpenie, koncentračné tábory a zničil milióny ľudských životov. Navyše obyvatelia Bosny a Hercegoviny majú stále v pamäti krvavú občianku vojnu, ktorá si začiatkom 90. rokov vyžiadala desaťtisíce životov a zrejme najviac zasiahla do života obyvateľov Sarajeva, ktoré bolo a aj je v rámci Bosny a Hercegoviny etnicky najviac rôznorodé. Tu si človek potom uvedomí, že mierový stav netreba brať za samozrejmosť a ako málo stačí na to, aby sa váš život otočil o 180 stupňov. Na chodníku uprostred mesta leží nápis Meeting of Cultures, ktorý Sarajevo delí na dve časti – moslimskú a kresťanskú. Zo samotného názvu vyplýva, že hlavnou myšlienkou nie je rozdeľovať ale spájať. Ak od tohto bodu pokračujete smerom na východ, ocitnete sa v krásnej historickej časti, ktorú reprezentuje staré trhovisko, reštaurácie s tradičnou bosniackou kuchyňou, moslimské mešity či zvolávacie veže džamije. I keď mešity sa vzhľadom na prevládajúce moslimské obyvateľstvo vyskytujú po celom Sarajeve. Smerom na západ sa zase dostanete do európskej časti Sarajeva, kde môžete vidieť typické príklady moderného sveta. Pešia zóna je plná výkladov so značkovým odevmi, optikou a iným spotrebným tovarom. Nájdete tu pizzérie, puby aj nočné kluby a nechýba  dokonca McDonald´s či tetovacie štúdio. Sarajevo je teda taký Two-Face a rozhodne sa vyplatí poznať obe jeho tváre – tradičnú moslimskú aj tú modernú európsku.

Moslimská časť

Historické trhovisko Baščaršija

V Moslimskej časti mesta sa nachádza historické trhovisko Baščaršija, kde nájdete rušné ulice plné reštaurácii a obchodov s remeselnými výrobkami, medzi ktorými vynikajú výrobky z medi, predovšetkým ručne tepané nádobky na kávu zvané džezva. Z východnej strany trhoviska pri vstupe stojí drevená fontána Sebijl z 18. storočia, ktorá sa vypracovala až na  symbol Sarajeva. Pitná voda z fontány počas horúcich letných dní poskytuje príjemné osvieženie turistom a na svoje si tu vždy prídu aj sarajevské holuby, pre ktoré je toto miesto obľúbeným meeting pointom, pretože im tu ľudia nasypú vždy niečo dobré do zobáku.

• 

• 

Gazi Husrev-begova mešita

V meste je viacero mešít. Tou najstaršou a najvýznamnejšou je Gazi Husrev- begova mešita pochádzajúca ešte z 15. storočia, z čias kedy bolo Sarajevo ešte súčasťou Osmanskej ríše. Ako som už spomínal, práve vrcholil moslimský sviatok ramadán. V nedeľu o piatej ráno som sa s chalanmi z hostelu vybral do tejto mešity aj ja. Moslimovia ten deň slávili náboženský sviatok Bajram a chlapec z mesta snov bol na to samozrejme zvedavý. Bol to ozaj zaujímavý zážitok. Obvykle rušné trhovisko bolo ráno prázdne. Postupne sa však v okolí Gazi Husrev-begovej mešity začali schádzať moslimskí veriaci. Vyzuli si topánky, umyli chodidlá a potom sa bosými nohami (alebo v ponožkách) postavili na pestré koberce a začali so svojou náboženskou „gymnastikou“. Do modlitieb sa samozrejme zapojili aj Nedzat s Anilom. Ja ako pasívny pozorovateľ som sedel obďaleč opretý o múrik a s nadšením po prvýkrát naživo sledoval tieto ich moslimské modlitebné rituály.

Kovači Cemetery

Na východ od historického trhoviska nanajvýš 10 minút chôdze mierne do kopca na ulici Širokac leží pôsobivý cintorín Kovači Cemetery. Pod stovkami náhrobných kameňov bielej farby ležia obete krutej občianskej vojny, ktorá zasiahla Bosnu a Hercegovinu v rokoch 1992-1995. Len v samotnom Sarajeve zahynulo počas vojenskej akcie známej ako obliehanie Sarajeva viac ako 12 tisíc ľudí. V tichosti som tam chvíľu sedel, keď zrazu z neďalekej mešity začali zvolávať veriacich k modlitbám, čo dotváralo smútočnú atmosféru tohto pietneho miesta.

Žuta Tabija

Nad cintorínom Kovači Cemetery je pevnosť zvaná Žuta Tabija, z ktorej je úžasný výhľad. Nachádza sa tu bar s terasou plnou drevených stolov s lavičkami. Výborné miesto na oddych. Akurát, že pivo by ste tu opäť pýtali márne. Musel som sa teda znova uspokojiť s minerálkou. V sarajevskom starom meste sa namojveru  zo mňa stával abstinent proti svojej vôli. Mala tu práve živý vstup nejaká reportérka. Neviem síce, čoho sa tá reportáž týkala, ale možno som sa v ten večer ocitol v Sarajevských televíznych novinách, kto vie?

Latinský most

Kúsok od trhoviska okrajom mesta preteká rieka Miljacka, pozdĺž ktorej sa dostanete k Latinskému mostu, ktorý na prvý pohľad nevyzerá vôbec výnimočne. Blízko neho sa však nachádza miesto, kde sa stala udalosť, ktorú si pamätáme ešte zo školských lavíc a ktorá výrazne poznačila dejiny 20.storočia. Práve tu v  roku 1914 srbský študent Gavrilo Princip spáchal atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este, čo bolo zámienkou na vypuknutie Prvej svetovej vojny.

Mestská radnica – Vijećnica

Na brehu Miljacky mi do oka padla okázalá budova nachádzajúca sa asi 400 metrov od Latinského mosta. Dnes je to mestská radnica, no v minulosti tu sídlila národná knižnica Bosny a Hercegoviny, ktorá ukrývala viac jak 2 milióny kníh, periodík a dobových dokumentov. V čase občianskej vojny, jednu nešťastnú augustovú noc roku 1992, však budovu podpálili Srbi a väčšina kníh skončila v plameňoch. Túto smutnú udalosť pripomína aj tabuľa vo vnútri radnice a je jasné, že aj keď teraz v krajine mier, Bosniaci na túto nesmiernu krivdu nikdy nezabudnú.  

Európska časť

Katedrála Najsvätejšieho srdca Ježišovho a Vječná vatra

Západným smerom od Meeting of Cultures je časť mesta, ktorá v sebe nesie prvky európskej a kresťanskej kultúry. Nájdete tu gotickú Katedrálu Najsvätejšieho srdca Ježišovho z 19. storočia, ktorá je vzdialená od Gazi Husrev- begovej mešity necelé štyri minúty pešo. Pred ňou stojí tak trojmetrová socha jedného z najobľúbenejších pápežov Jána Pavla II., ktorý zrejme navždy ostane v srdciach ľudí.
Večná je aj vatra vzdialená pár stovák metrov, ktorá tu horí na pamiatku padlých vojakov z čias Druhej svetovej vojny.

• 

• 

Symbol zimných olympijských hier

Keď sa neženiete, tak si na chodníku môžete všimnúť niečo ako snehovú vločku. Je to symbol pripomínajúci zimné olympijské hry z roku 1984. Ako vo väčšine prípadov, aj tunajšie olympijské športoviská už len chátrajú. I keď tu sa na ich žalostnom stave podpísala predovšetkým občianska vojna, ktorá zasiahla Bosnu a Hercegovinu o pár rokov neskôr.

Šachovnica na Námestí oslobodenia

Aktívne „športovisko“ a zaujímavá atrakcia v meste je šachovnica na chodníku na Námestí oslobodenia. Ak Sarajevo je stretom kultúr, tak toto námestie je zas stretom generácii, na ktorom starí dôchodcovia vedú počas dňa ostré šachové súboje a decká okolo to s údivom sledujú a občas im aj pomáhajú posúvať po zemi figúrky. 

Avast Twist Tower

Posledný deň cestou na autobusovú stanicu som si bol zbližša obzrieť aj vysokú vežu Avast Twist Tower. Je nielen najvyššou budovou v Sarajeve, ale záujem vzbudzuje hlavne svojím nezvyčajným zatočeným tvarom. Je to v podstate nejaké biznis centrum, v ktorom sa nachádzajú kancelárie. Hore z veže je na Sarajevo isto pekný výhľad, no tom som ja už pre nedostatok času nestihol overiť.

Spomienky na občiansku vojnu

V uliciach mesta som si nemohol nevšimnúť, že viaceré fasády sarajevských domov stále „zdobia“ diery po guľkách. Kto vie prečo ich stále nezatreli. Žeby na to po toľké roky neboli peniaze? Nemyslím si i keď jeden nikdy nevie. Jedna pani, ktorú som tu oslovil kvôli fotke, mi povedala, že síce vojna už dávno skončila, ale aj tak sa tu nežije o nič lepšie. Ale to ja neviem posúdiť. Každopádne je dobré, že tam tie viditeľné stopy po paľbe zostali. Okrem toho, že pútajú pozornosť turistov, sú aj mementom pre nás všetkých. Tým, že Európa už dlhé desaťročia nezažila významný ozbrojený konflikt, si veľa ľudí totiž neuvedomuje aké máme obrovské šťastie, že žijeme v dobe mieru, kedy môžeme ráno vstať a bez pocitu strachu sa prejsť po ulici, na ktorej nestoja tanky a vzduchom nelietajú guľky či ručné granáty.

Pamiatka na Zimné olympijské hry z roku 1984

Do Sarajeva som pricestoval sám, no moc som si tej samoty neužil. Nie, že by mi to prekážalo. Práve naopak, som rád v spoločnosti osôb, s ktorými si mám čo povedať. Na hosteloch pomerne často stretnete ľudí, ktorí majú chuť si s niekým podebatovať a precvičiť cudzí jazyk, prípadne len potrebujú ľudský kontakt ak cestujú osamote. Predošlý deň som strávil veľa času konverzovaním v angličtine s Nedzatom a  Anilom a potreboval som trocha uvoľniť myseľ, lebo som mal už hlavu jak melón. Vybral som sa na miesto, o ktorom som sa dozvedel len náhodou. Sarajevo bolo v roku 1984 dejiskom zimných olympijských hier a v horách nad mestom pri vrchu Trebević leží opustená bobová dráha, ktorá už dávno neslúži pôvodnému účelu. Za tie roky miestami obrástla machom a stala sa vďačným objektom novodobých graffity umelcov, ktorí ju celú od vrchu až po spodok s pomocou sprejov obliekli do pestrých farebných šiat. Na jej žalostnom stave sa však najviac podpísala krvavá občianska vojna z 90. rokov. V okolitom lese mali svoje delostrelecké jednotky a ďalšiu vojenskú techniku srbskí vojaci počas obliehania Sarajeva. Ako sa tam dostať? Vedľa spomínaného Latinského mosta je zastávka autobusu Latinská čurpija, z kadiaľ niekoľkokrát za deň jazdí týmto smerom miestny autobus. Asi po pol hodine som vystúpil na konečnej zastávke, odkiaľ som chvíľu kráčal lesnou cestou až sa predo mnou zrazu objavila táto teraz už 35 ročná betónová oštara. Nebolo na nej ani nohy a premýšľal som ako sa s ňou odfotím. Napokon však šiel okolo ďalší turista, tak som to využil, poprosil ho o záber a pokračoval ďalej po dráhe smerom nahor až k jej vrcholu. Cestou som si začal pospevovať veselú melódiu z kultovej komédie Kokosy na snehu Nekreří lidi nevěří, že jamajskej bob zvítězí… a hneď sa mi kráčalo o čosi ľahšie.

Na vrchole hory sa mi naskytla krásna panoráma na celé Sarajevo. Späť dolu do mesta som sa vrátil pešo, znova po bobovej dráhe a ďalej lesným chodníkom a ľudoprázdnou lúkou, na ktorej nebolo okrem mňa a starého rozstrieľaného domu už nikoho. Jediný, kto mi robil počas tohto popoludnia spoločnosť boli otravné ovady, ktoré mi bzučali okolo hlavy a štípali po celom tele. Asi po hodine sa začali objavovať prvé saravejské domy, ktoré signalizovali návrat späť do civilizácie. Výlet k starej bobovej dráhe stál rozhodne za to a vrelo ho odporúčam každému, kto do Sarajeva zavíta. 

Sarajevo – posledný večer

Posledný večer na hosteli sa ma Nedzat spýtal, či s ním môžem ísť na chvíľu na chodbu, lebo so mnou potrebuje hovoriť osamote a na našej prťavej izbe toho súkromia veru moc nebolo. Bol strašne vážny, tak som bol aj dosť zvedavý, čo sa asi tak mohlo stať? Dal mi do ruky 10-eurovku. Nechápal som, o čo mu ide. Vysvetlil mi, že tých 10 EUR ležalo pri mojej posteli a že isto patria mne. Našiel ich vraj pred dvoma dňami, ale nakoľko je v dosť zlej finančnej situácii, tak si tie prachy nechal. Krádež je ale v jeho náboženstve ťažkým hriechom a on by s tým nemohol žiť. Vravel som mu, že som si vôbec nevšimol, že by mi nejaké peniaze chýbali a možno ani nie sú naozaj moje. On ale trval na tom, že si to musím zobrať, tak som vlastne ani nemal na výber. Pred tým ako som šiel tú noc spať, mi napadlo ako sa chudák musel cítiť pre pár hlúpych eur. Ráno sme všetci vstali ešte pred svitaním a vybrali sa do mešity. Ja zo zvedavosti a spolubývajúci šli osláviť sviatok Bajram. S chalanmi z Turecka sme sa pri Gazi Husrev- begovej mešite už rozlúčili, nakoľko pokračovali ďalej vo svojej ceste naprieč Balkánom. Ja som sa ešte s Nedzatom vrátil späť na hostel pobaliť si veci. Kým som však odišiel, vrátil som mu tých 10 éčok. Pre mňa smiešna suma, no on mal z čoho zaplatiť si na hosteli ďalšiu noc. Vravel, že to popoludnie keď som ja bol pri bobovej dráhe v lese nad mestom, sa jemu podarilo nájsť si prácu, kde mu dajú peniaze rovno na ruku. Dúfam ale, že v Saraveje aj tak dlho nezostal a že sa nemotá sám niekde po Balkáne, ale po vyše dvoch rokoch je už dávno doma vo Francúzsku so svojou ženou a malou dcérou.

Takže to je môj príbeh z hlavného mesta Bosny a Hercegoviny. Strávil som tri noci v malej izbe s troma obrezanými chalanmi, no ani raz mi nenapadlo, že by ma mohol niektorí z nich v spánku podrezať. Sú však ľudia, ktorí by zrejme oka nezažmúrili. Ako spieva Kuko: „Hľadáme strach, v kupe sedíš ty a vrah.“ Vidíte však, že som stále živý a zdravý. Sarajevo ma len utvrdilo v tom, čo som už dávno vedel, a to že žiadna kultúra vo svojej podstate nie je zlá. Sú len mrchaví ľudia, ktorí našťastie (klop, klop) mne na potulkách svetom ešte cestu neskrížili. Viem, že spomienky na Sarajevo budem mať ešte dlho v pamäti. Bolo pre mňa skutočne miestom, kde sa stretajú viaceré kultúry, Sarajevo – Meeting of Cultures.