- Prišiel som: Marec 2018
- Videl som: Historické centrum mesta Poreč, zátoka Zelená Lagúna
- Zostal som: 1 noc
S Intesou k slovenskému moru
Viete, kde leží slovenské more? No predsa v Chorvátsku. Tak nejak znie slogan, ktorý každoročne počuť v éteri pred začiatkom letnej sezóny. S otvorením hraníc a rozvojom cestovného ruchu síce ľudom popri starej dobrej Juhoške zachutili aj exotickejšie destinácie, no ľahko dostupný Jadran so svojou krištáľovo čistou vodou je pre väčšinu našincov pri výbere letnej dovolenky stále voľbou číslo jedna. Normálne sa preto hanbím priznať, že som si ešte počas leta v Chorvátsku neomočil päty a to som už za svoj život vyskúšal pláže v rôznych častiach Európy či sveta. Čo som to ja za Slováka? Zaslúžim si vôbec nosiť v peňaženke slovenský občiansky? Nakoniec som do týchto končín zablúdil predsa len aj ja, i keď len mimo hlavnej turistickej sezóny. Ale keď neprší, aspoň kvapká. V 2018-tom sme s kolegami z banky navštívili chorvátske pobrežné mesto Poreč, kde sa každoročne na jar koná bežecké podujatie Plava Laguna Half Marathon, partnerom ktorého je aj talianska banková skupina Intesa Sanpaolo, ktorej slovenskou dcérou je VUB-čka. Už je dobrým zvykom, že vždy v marci môj chlebodarca vypraví dva plné autobusy nadšencov behu a slovenskej hádzanej, ktorí si počas tohto víkendu dožičia trocha aktívneho odpočinku a zmerajú sily v behu na 10 alebo 21km.
Bankári si v Poreči zašportovali aj v roku 2019. Ja mám z toho ročníka zaznamenanú absenčku. Kolegom som vtedy držal palce z južnejšej časti balkánskeho polostrova zo Severomacedónskeho mesta Skopje, kde som bol v tom čase omrknúť na vlastné oči, prečo ho v rôznych cestopisoch nazývajú európskym hlavným mestom gýču. O tom vám ale porozprávam zas inokedy. Tento rok som bol rozhodnutý si bežeckú akciu v Poreči zopakovať. Tešil som sa na parádny víkend so skvelými ľuďmi, ktorý by bezpochyby stál za to, bez ohľadu na to, či by som vôbec dobehol do cieľa. V Poreči totiž nejde o to vystúpiť hrdo na piedestál víťazov (na ktorom som ja amatér aj tak nikdy nestál), ale lepšie spoznať svojich kolegov, získať nových kamarátov z radov zamestnancov druhej najväčšej banky Slovenska, či dokonca nájsť spriaznenú dušu medzi dcérami našej spoločnej mámy Intesy. Dá sa povedať, že sme vlastne jedna veľká talianska rodina. A rodina je predsa základ, nie? Ako by určite povedali naši šéfovia z Turínu – Famiglia è principio.
Naše plány a osud tohtoročnej bežeckej akcie však spečatil korona vírus, o ktorom ste už istotne počuli. A pokiaľ nie, tak zrejme nežijete skutočný život alebo len v nejakej v bubline… 🙂 Keď som si ráno v práci prečítal email z marketingu, v ktorom stálo, že banka vzhľadom na nové prípady nákazy na severe Talianska zavádza preventívne opatrenia a ruší všetky zahraničné pracovné cesty v rámci skupiny Intesa Sanpaolo, tak už som šípil, že je zle. Moja predtucha sa o pár minút potvrdila, keď mi v schránke pristál ďalší email, v ktorom nám s poľutovaním oznámili, že naša účasť na bežeckom podujatí Plava Laguna Half Marathon v Chorvátsku je taktiež zrušená. Bol by som veľmi rád, keby sa tento článok uberá iným smerom, no tohtoročný Poreč je nenávratne preč. Hold človek mieni a korona mení. Inšpirujem sa slovami Vlastičky z kultovej komédie Dedictví aneb kurvahošigutntág: „Nech mňa, nic nebude. Nic nebude a hotovo.“ Ale tak zdravie je len jedno a to je predsa prednejšie. V posledných dňoch sa už ale o ničom inom nepíše a nehovorí, až sa normálne bojím aj doma otvoriť dvere na chladničke, aby na mňa odtiaľ nevyskočil obávaný COVID-19. Keďže je rozhodnuté, že už si túto jar bežecké tričká s logom VÚB-čky neoblečieme, skúsim si aspoň v skratke zaspomínať na rok 2018, kedy som sa v Poreči postavil na štart behu na 21km.
príchod do Zelenej Lagúny a prehliadka Poreču
Cesta autobusom nám trvala s prestávkami asi 8 hodín. Z Bratislavy sme však vyštartovali v skorých ranných hodinách, takže k chorvátskemu pobrežiu sme dorazili krátko popoludní. Po ubytovaní sa v hoteli Parentium v lokalite Zelená Lagúna sme sa s dvoma kolegyňami z Popradu a spolubývajúcim Maťom (ktorého medzičasom draftoval iný bankový dom) vybrali do starého mesta. Náhodou sa nám podarilo odchytiť taxík, čo šiel práve okolo a odviezol nás až do centra. Mali sme celkom šťastie, lebo v celom Poreči sme už nikde žiaden ďalší taxík nevideli. Ani veru neviem, kto z nás štyroch bol taký duchaprítomný a vypýtal si na toho šoféra kontakt, lebo prisámfakt by sme naspäť šli pešo. Bolo to len niečo vyše 5km, čo nie je až tak ďaleko a aj pre víkendových športovcov ako sme my úplná brnkačka. Nechceli sme sa ale nikam ponáhľať a čas radšej využiť na poznávačku starého mesta.
Pobrežné mesto Poreč leží v západnej časti polostrova Istria. V spleti uličiek sme zablúdili najprv do jednej pizzérky, kde sme po dlhej ceste z bratislavských Mlynských nív naplnili prázdne žalúdky. Po výdatnom obede sme si obzreli historické centrum a jeho dominantu – byzantskú Baziliku sv. Eufrázia, zapísanú aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Povinnou zastávkou bol obchod so suvenírmi, odkiaľ sme potom zamierili na promenádu v prístave. Tam sa nám naskytol krásny pohľad na zapadajúce slnko, čo nám pripomenulo, že už je najvyšší čas ísť na hotel, aby sme nezmeškali oficiálne zahájenie podujatia a hlavne spoločnú večeru, ktorá bola v skutku delizioso. Privolali sme teda nášho čierneho tátoša a vrátili sa späť do Zelenej lagúny, kde na nás už čakali švédske stoly s množstvom chutného jedla. Aj som sa pýtal sám seba, či bolo až také nutné natlačiť v meste do seba tú pizzu.
Plava Laguna Half Marathon 2018
Na raňajkách bolo tiež z čoho vyberať. Keďže nás čakal beh na 21km, dali sme si pod zub len niečo ľahšie. Pre Maťa to bol dokonca premiérový polmaratón, tak bol mierne v strese, no popasoval sa s tým skvele. Ráno pred štartom bolo vonku pomerne sviežo, ale pred obedom už začalo jarné marcové slnko vystrkovať rožky. Trasa polmaratónu začínala neďaleko nášho hotela Parentium a kopírovala pobrežie Zelenej lagúny. Tesne pred vstupom do prístavu sa stáčala späť, čo bolo trochu škoda, lebo v meste by nás určite diváci hecovali k lepším výkonom. Ak mám správne informácie, tak v roku 2019 trasu polmaratóncov upravili a pokračovala aj ďalej okolo prístavu, čím bola pre bežcov isto atraktívnejšia. Cieľovú rovinku som aj napriek svojej vtedajšej biednej kondičke prekročil v celkom slušnom čase 01:43:36. Plný endorfínov a s hrejivým pocitom, že to mám už mám celé za sebou, som si v cieli doprial polliter môjho obľúbeného zlatého moku. Keď si aj dnes na tento deň spomeniem, tak mi je clivo, v jednej ruke medaila a v tej druhej pivo.
Je fajn, keď sa môžme popri náročných pracovných povinnostiach spolu takto odreagovať a spraviť pri tom aj niečo pre svoje zdravie. Síce sa vraví, že športom k trvalej invalidite, ale to sa nás venujúcich sa behu pre dobrý pocit až tak netýka. Pevne verím, že o rok nás už žiadna korona či iná korela strašiť nebude a veselá partička bankárov bude môcť v Poreči opäť oprášiť svoje bežecké botasky.
Denník Dovi Dopo 