Štokholm – Lekcia angličtiny v metropole Švédska

• Prišiel som: September 2017
• Videl som: Námestie Sergels torg, Park Karlaplan, Vasa Museum, Skansen, Nábrežie Strandvägen, Gamla Stan, Stokholm City Hall, Ericsson Globe
• Zostal som: 3 noci

Späť na sever

Rok po tom ako som v Kodani navštívil kamaráta z výšky a môjho čermánskeho brácha Erika, som sa rozhodol vydať na sever Európy znova, tentokrát pre zmenu do švédskeho hlavného mesta Štokholm. Škandinávske krajiny majú svoje čaro. Ľudia tu majú od malička silný vzťah k prírode, čo sa odzrkadľuje na ich životnom štýle. Veľa športujú, sexujú, zdravo sa stravujú a sú celkovo spokojnejší. Koniec koncov ukazujú to aj štatistiky, ktoré hovoria, že ich obyvatelia patria k tým najšťastnejším národom na svete. Aj ja mám k Švédsku bližšie, ako by som si myslel. Síce mi pred barákom nestojí Volvo, vo vitrínke neleskne Nobelova cena ani som ešte neskúsil švédsku trojku, no stačí keď prídem domov a vyložím nohy na stôl, tak som hneď so Švédskom v spojení, keďže gro mojej obývačky tvoria poličky z Ikei. Ale to nestačí. Das ist wenig, to je málo… Chcel som poznať Švédsko viac, nie len doma utierať prach z ich lacného nábytku. Dal som teda na slová jednej pani speváčky (nech jej je zem ľahká) Marie Fredriksson zo švédskeho pop rockového dua Roxette a ich nesmrteľnej skladby Listen to your heart (počúvni svoje srdce) a vybral sa na predĺžený víkend do Štokholmu rozšíriť si svoje obzory.

Keď pršalo, mrholilo…

Deň, keď som mal letieť do Švédska, nezačal moc ideálne. Ráno v meste snov valil dážď, tak som si radšej objednal taxík, lebo som nemal chuť sa v tom nečase trepať pešo na piešťanskú vlakovú stanicu. Lenže žiadny taxík po mňa neprišiel a telefón tiež nikto nedvíhal. Neostávalo mi nič iné iba roztvoriť dáždnik a utekaaať. Len tak tak som stihol vlak a nedalo mi, aby som znova nezavolal do tej taxislužby a „nepoďakoval“ im za krásne ráno a nech si svoje služby strčia do (|) řiti. Na moje prekvapenie to dispečerka konečne zodvihla. Asi ťahala nočnú zmenu, lebo mala dosť na saláme a len stroho poznamenala, že sa mi nebude ospravedlňovať. Majú toho vraj veľa a nestíhajú. Čuráci, pomyslel som si. Tak mi to mali povedať rovno, zariadil by som sa inak a všetko by bolo v pohode. Myslím, že tí smradi uprednostnili iného zákazníka, čo potreboval odviezť kúsok ďalej a jednoducho vykašlali na mňa. Ako sa hovorí – nikdy never právnikovi, politikovi a zrejme ani najlacnejšej taxi službe v meste. Zvyšok cesty sa mi našťastie už nič zlé neprihodilo a pred obedom som sedel na budapeštianskom letisku, odkiaľ ma čakal zhruba 2-hodinový let na malé švédske letisko Skavsta, na ktorom lietadlo aj podľa plánu pristálo krátko po 15-tej. Typické jesenné počasie vládlo aj tam. No ja som pevne veril, že víkend v Štokholme nestrávim s dáždnikom v ruke. Či som ho potreboval alebo nie a ako som to tu celé „sám“ prežil zistíte v nasledujúcich riadkoch.

John & Generator

Ubytoval som sa v hosteli Generator, ktorý je od hlavnej stanice vzdialený necelých 10 minút pešo. Švédsko nie je zrovna lacná krajina a aj 3 noci v 4-lôžkovej zmiešanej nocľahárni (s vlastnou sprchou) ma vyšli na 75 EUR. Avšak hostelová sieť Generator patrí medzi tie najlepšie ubytovacie zariadenia tohto typu v Európe, takže to ani nebolo tak moc. Okrem Štokholmu majú lôžka aj v Kodani, Ríme, Dubline, Paríži, Barcelone a ďalších asi siedmych európskych mestách. Pre svojich hostí prevádzkujú bar, reštauráciu a organizujú Free Walking Tours mestom, takže aj single cestovatelia majú kopu možností nadviazať nové známosti a priateľstvá, ktoré trvajú niekedy aj roky. Na izbe som sa zoznámil s Johnom – chalanom z Chestru, ktorý má slabosť na severské krajiny. Využil akciovú letenku a k narodeninám si doprial výlet do metropoly Švédska. V bare na prízemí mali ten večer happy hour, tak sme si tam spolu skočili na pivo. John bol rád, že si našiel v Štokholme spoločníka, s ktorým by si mohol po večeroch trocha vypiť a ja som zase využil možnosť zdokonaliť sa v cudzom jazyku s chalanom, pre ktorého je angličtina rodnou rečou. Samozrejme musel na mňa brať trochu ohľad a rozprávať pomalšie a hlavne spisovne, lebo keby spustí naplno tú ich hatlaninu, tak sme v momente dovyprávaní. S Johnom sme stále v kontakte. Okrem cestovania nás spája aj láska k behu. Keď pánbo dá a pandémia korony pominie tak sa v septembri po 3 rokoch znova stretneme na polmaratóne v jeho rodnom meste Chester.

Štokholmské špacírky

Keď som sa ráno zobudil, bol vonku krásny slnečný deň. Akoby som bol zrazu niekde úplne inde a nie v švédskej metropole v druhej polke septembra, v meste kde ešte včera fúkal chladný vietor a padal dážď. V bare na prízemí som si dal ľahké raňajky a vybral sa na špacírky Štokholmom. Prechádzal som okolo hlavnej stanice T-Centralen a námestia Sergels torg, kde bolo pomerne rušno. Povedal by som, že celé mesto bolo na nohách. No natrafil som aj tiché a pokojnejšie časti. Jednou takou oázou kľudu bol malý kruhový park Karlaplan s veľkou fontánou uprostred a množstvom lavičiek, kde vás to prinúti nachvíľu si sadnúť a popremýšľať nad životne dôležitými otázkami ako trebárs Kam vlastne smeruje môj život alebo Prečo nohy smrdia? Asi by som tam ale musel stráviť trocha viac času, aby som spoznal odpovede, no do Švédska som neprišiel meditovať ani hľadať zmysel bytia. Mal som v pláne vidieť ešte viaceré zaujímavosti mesta a nie presedieť celý deň na lavičke jak Tom Hanks vo filme Forrest Gump. Len taká perlička – vedeli ste, že tá filmová lavička z amerického mesta Savanah, na ktorej Forrest sedel, keď rozprával svoj príbeh bola v roku 2014 predaná v aukcii za 25.000 dolárov? Ale trocha som odbočil, takže späť k Karlaplanu, z ktorého som pokračoval priamo po ulici Narvavägen tvorenej dvoma jednosmerkami a chodníkom uprostred, ktorý z každej strany lemuje rad stromov. Uprostred ulice po pravej strane stál strom, okolo kmeňa ktorého bola natiahnutá pestrofarebná čipka, čo ma prinútilo sa pri ňom nachvíľu pristaviť. Neviem síce čo tento netradičný street art znázorňoval, ale vedľa sa nachádza Historiska – múzeum histórie Švédska. Žeby tak chceli pritiahnuť pozornosť okoloidúcich, kto vie? Každopádne zaujme určite aj to, že je sem bezplatný vstup. Nepochybujem, že tam majú širokú zbierku zaujímavých exponátov a dozvedel by som sa mnoho o histórii krajiny, no ja som mal namierené kúsok ďalej – do svetoznámeho Vasa Museum, ktoré bolo odo mňa vzdialené už len niekoľko stoviek metrov krížom cez most Djurgårdsbron.

Vasa Museum

Vasa Museum je najnavštevovanejším múzeom vo Švédsku. Trocha som sa preto obával, aby som krásny slnečný deň neprestál v rade. Našťastie tomu tak nebolo a dnu som sa dostal pomerne rýchlo. Múzeum je pomenované po vojenskej lodi Vasa zo 16. storočia, ktorá je aj jeho hlavným exponátom. Kuriozitou je, že nikdy žiadnu námornú bitku nezažila, pretože šla ku dnu len pár minút po tom, čo opustila prístav. Museli to byť teda riadni Pat a Mat, čo ju montovali. Zíde z oči zíde z mysle a aj na Vasu sa časom zabudlo. Tri storočia jej robili spoločnosť rybky, keď ju v roku 1961 znova objavili, vytiahli na breh, zakonzervovali a vystavili, takže ju dnes môžu obdivovať zvedavci z celého sveta. S loďou sa vtedy potopili aj desiatky námorníkov, ktorí nestihli palubu opustiť včas a zachrániť si tak svoje holé životy. Aby mohli aj naďalej spať spánkom pokoja, vládne v múzeu šero, ktoré takto dotvára tajomnú pietnu atmosféru. Môj samsung však nebol na takéto temné a nehostinné podmienky pripravený. Tým pádom nie sú ani moje zábery tohto švédskeho „Titanicu“ v takej kvalite, ako by som si želal. Strávil som tu azda hodinu, porobil viacero fotiek, ale výsledok nič moc, nepomohol ani režim noc. Vášnivý muzeológ by to mohol z tadiaľto zapichnút rovno do niektorého z ďalších múzeí, ktorých je v tejto časti mesta temer jak použitých striekačiek v bratislavskom Pentagone. Takže kto by mal chuť, môže navštíviť prírodovedné múzeum, múzeum umenia, biologické múzeum, múzeum venované skupine Abba, múzeum dokumentujúce históriu Vikingov, detské múzeum hračiek, etnografické múzeum, technické múzeum alebo aj policajné múzeum. Ale čas sa dá využiť lepšie, navyše keď bolo vonku tak krásne. Alternatívou je skanzen vzdialený necelých 10 minút pešo.

Skansen

To, že prvé múzeum v prírode inak povedané skanzen bolo otvorené v roku 1891 v Štokholme som mal v pamäti ešte z čias vysokej školy, kde nám na hodinách venovaných tradičnej ľudovej kultúre do hláv vštepovali rozdiely medzi múzeom ľudovej architektúry a rezerváciou ľudovej architektúry. Štokholmský Skansen je teda najstarším skanzenom na svete a tento výraz sa vďaka nemu stal všeobecným pomenovaním pre múzeá ľudovej architektúry, ktorých máme aj na Slovenku pomerne dosť. Jedná sa v podstate o pamiatky ľudovej architektúry, ktoré boli za účelom ich ochrany a uchovania aj pre ďalšie generácie prenesené zo svojho pôvodného prostredia, kdežto rezervácie ľudovej architektúry predstavujú jedinečné časti obce významnej historickej hodnoty, ktoré sa zachovali vo svojom pôvodnom prostredí. Toľko teda vzdelávacie okienko na tému ľudovej architektúry, lebo už začínam nudiť aj samého seba. Do Skansenu ma teda podvedome dotiahli spomienky zo študentských čias, keď som bol ešte mladý a sprostý a si myslel si, že Á-čko od vedúceho katedry mi zaistí svetlú budúcnosť.
Kúpou lístka do Skansenu som sa vrátil niekoľko storočí späť v čase do tzv. predindustriálnej éry a nazrel tak do bežného života Aviciiho pra- pra- pra- starých rodičov. Pred jedným z tradičných obydlí v dobových kostýmoch postávali dve domáce gazdinky. V rukách držali pletené košíky s nákupom na nedeľný obed, potmehúdsky sa usmievali a kvákali jak staré rafiky. Keď som vošiel na nádvorie neďalekej drevenice, na lavičke pred ním sedeli starena s mladuchu a plietli sveter. V ten deň práve začínala astronomická jeseň, zima už bola predo dvermi a zrejme nechceli nechať nič na náhodu. V predzáhradkách voľne pobehovali kurence a sliepky, na dvore za ohradou sa v sene povaľovali malé prasce. Po miernom kopečku som dorazil k malej drevenej chalúpke na štyroch stračích nôžkach, v ktorej sa zdalo dlho nikto nebol. Okolo nej rástli v kríkoch divé bobule, no nepokúšal som čerta a pomaly radšej odkráčal ďalej. V Skansene je tiež zoologická záhrada, v ktorej žijú soby, medvede, vlci, rysy a kopec iných severských zverov. Najviac ma zaujali soby, u ktorých zrovna prebiehalo kŕmenie. Všetci okolo si ich s nadšením fotili a oni bez okolkov pózovali. Mám dokonca pocit, že jedna sobica na mňa žmurkla.
V tráve pár metrov odo mňa sa plašila veverica. Keď som sa k nej priblížil, tak jej zrazu stuhol úsmev na tvári a ani sa nepohla. Držal som si samozrejme odstup, lebo mi bolo jasné, že pre ten malý orech, čo tak pevne zvierala v rukách by bola schopná vraždiť.
Mal som skutočne pocit, akoby na tomto mieste zastal čas. Strávil som tu asi 2 hodiny a prisámfakt, mohol by som sa tu motkať aj pol dňa. Žalúdok mi už ale hlásil, že som od rána nič nejedol a vraj je už najvyšší čas vrátiť sa späť do civilizácie a dať si niečo pod zub. Vybral som sa teda hľadať východ, no kým som sa z tejto osady vymanil prešla hádam aj ďalšia trištvrte hodina.

• 

• 

Strandvägen

Cez most Djurgårdsbron a po nábreží Strandvägen som sa vrátil späť do centra mesta. Počasie mi stále prialo. Slnečné lúče mi od západu pražili do tváre. Zhodil som vetrovku a kráčal si po promenáde len tak v trigovici (výraz ktorý používame v meste snov a širšom okolí pre mikinu). Z pravej strany môj zrak pútal rad honosných budov z 18. storočia a po mojej ľavici som druhým okom sledoval nadnášajúce sa loďky v prístave. Zrazu mi bolo jasné, prečo Štokholm nazývajú Benátkami severu. Mesto totiž leží na viacerých ostrovoch. Ten najzaujímavejší, ku ktorému som sa približoval nesie názov Gamla Stan. Je to najturistickejšia časť Štokholmu, kde si hladný turista (a síce ja) môže vybrať z množstva reštaurácií a vychutnať si dobré jedlo v historickej časti mesta. Sadol som si na terasu jedného bistra, z ktorého som mal pocit, že ma snáď finančne nezruinuje a objednal si svoj prvý dosť neskorý obed v podobe minútového stejku s pečenými zemiakmi. Hmmm, celkom delikatesa. Ale bol som taký hladný, že bych neváhal zjesť ani tú ryšavú vevericu zo Skansenu.

Gamla Stan

Ďalší deň sa počasie trocha pokazilo, čo neznamenalo, že som zostal sedieť na zadku na hosteli. Do mesta som sa ten deň vybral spoločne s novým kamarátom do dešte Johnom. Ten mal síce v pláne obehať viaceré múzea, ale od toho som ho rýchlo odhovoril. Zamierili sme k ostrovu Gamla Stan, ktorý ako som spomínal je historickým jadrom mesta. Sídli tu kráľovský palác, rôzne múzea, kostoly, desiatky barov a kaviarní. Dominantným prvkom je Riddarholmen Church, v ktorom odpočívajú zosnulí švédski monarchovia. Nás ako aj väčšinu turistov zaujalo centrálne námestie Stortorget a jeho farebné stredoveké domy, ktoré patria k najfotografovanejším pamiatkam mesta. Samotný Gamla Stan sa dá ale najlepšie vyfotiť z móla oproti, kde kotvia lode agentúry, ktorá organizuje výletné poznávacie zájazdy alebo aj z promenády, na ktorej stojí budova mestskej radnice. Tak sme sa tam vybrali.

Stokholm City Hall

Na informačnej tabuli pri vstupe sa píše, že mestská radnica je postavená z osem miliónov kusov tehál. Neprepočítaval som to, ale verím, že nás Švédi nešália jak tí naši ošmekári z národnej rady. Z vonku mi radnica nepríde až taká zaujímavá, no patrí medzi najdôležitejšie budovy v meste. V jej priestoroch sa totiž každoročne slávnostne odovzdávajú Nobelove ceny, čo je pomerne prestížna záležitosť. Porobili sme si teda pár záberov a keďže nám začalo pomaly popŕchať, zaliezli sme do neďalekej kaviarne a dali si horúci čaj. Neskutočné, čo v tom meste chcú za dve deci horúcej vody a jednu čokoládovú sušienku.

Platobné karty verzus cash

Všetci dobre vieme, že Švédsko je moderná krajina, a preto ma vôbec neprekvapilo, že v Štokholme dosť preferujú platenie kartou. Ale zaskočilo ma keď sme vo viacerých reštikách inak ako s kartou ani nezaplatili. Mne to samozrejme vôbec neprekážalo, pretože ja 99,9% všetkých nákupov uhrádzam bezhotovostne, bezkontaktne a úplne najradšej mobilom. Lenže ešte pred cestou som si zamenil švédske koruny, ktoré bolo aj treba niekde minúť. A keď už ani za jedlo nezaplatím v cashi, tak kde potom? Len tak pre porovnanie, v slovenských reštauráciách nás naopak nútia platiť za obed v hotovosti. Väčšina slovenských jedálnych lístkov informuje a ďakuje za pochopenie, že pokiaľ neskonzumujem jedlo za viac jak 10 EUR, tak si svoju kartu môžem strčiť do ehm peňaženky. Síce nechápem na kerého frasa im je potom prenosný POS terminál, za ktorý platia nie malé poplatky, keď ich tak strašne páli tá nepatrná provízia, ktorú si ich banka účtuje za platbu kartou. Ospravedlňujem sa, profesionálna deformácia, bankár sa nechal trocha uniesť. Napodiv ale Slovensko patrí v Európe medzi lídrov v používaní bezkontaktných platieb, takže nie sme až také konzervy, ako by sa niekomu mohlo zdať. Vo viacerých oblastiach však máme čo doháňať, trebárs úroveň aspoň jedného cudzieho jazyka. V tom si môžeme od Švédov skutočne brať príklad.

Ericsson Globe a teta z metra

Šli sme sa pozrieť ešte k Ericsson Globe, kde sa konajú rôzne podujatia, koncerty či športové zápasy. Na jej vrchu je upevnená presklená guľa SkyView, ktorá vraj ponúka krásne výhľady do okolia. I keď o tom by sa asi dalo polemizovať, keďže historické centrum je asi štyri kilometre ďaleko. Vlastne ani neviem, na čo sme sa tam vôbec trepali. Mohlo nám docvaknúť, že v tom sychravom počasí, ktoré začalo prevládať aj tak uvidíme starú belu. Späť do centra sme sa odviezli metrom zo stanice Globe. John sa dal do reči s jednou staršou pani, ktorá sedela oproti nám. Prekvapilo ma ako výborne vedela anglicky. Keď sa bavil so mnou musel často hovoriť pomalšie, no medzi nimi dvoma nebola žiadna jazyková bariéra. Akoby sa práve stretli dvaja krajania. Ja som sa v tempe ich rozhovoru začal strácať, až som napokon úplne prestal vnímať, o čom sa vôbec tí dvaja bavili. Nuž cestovanie prináša nielen krásne zážitky, ale nás aj mnohému naučí. Ja som si počas tohto 3-dňového výletu uvedomil, že viem po anglicky len o čosi lepšie ako Borat. A to som si ešte pred cestou do Švédska myslel aký som ja upper intermediate. Štokholm mi ale otvoril oči. Každopádne pochopil som aspoň podstatu ich rozhovoru, a to prečo Švédi tak dokonale ovládajú angličtinu. Švédska televízia jednoducho v zahraničných filmoch nepoužíva dabing. Aké jednoduché. Keď som bol ešte študent, mal som na intráku spolubývajúceho zo Srbska. Vedel perfektne po anglicky. Skúste uhádnuť prečo? Keďže u nich doma tiež neexistoval dabing, tak mohol všetky zahraničné filmy pozerať len v ich originálnej verzii. A my sa tu od základnej školy učíme gramatiku, bifľujeme slovnú zásobu, chodíme na kurzy a jazykové pobyty a pritom by stačilo tak málo. Nechajme hercov nech sa pekne venujú tomu, čo im ide najlepšie – hraniu v divadle a predvádzaniu luxusných kabeliek a diamantových hodiniek v Smotánke. Dabing aj tak len filmom uberá na ich umeleckej hodnote. Kto vie či by to malo aj nejaký efekt, lebo dnes každý vraví, že už telku moc nepozerá. No vždy keď sa ten neborák Švajda zakokce v Televíznych novinách, smeje sa mu rázom celé Slovensko. Takže to je rovnaká lož ako keď vám váš frajer či manžel povie, že ide na jedno a domov sa vráti spitý jak delo…

Johnove narodky a mäsové guľky

Večeru sme si dali v typickej škandinávskej reštaurácii Nomad Swedish food & bar nachádzajúcej sa len kúsok od nášho hostela. Boli to najdrahšie, no zároveň aj tie najlepšie mäsové guľky aké som kedy jedol. A keďže mal môj nový kamarát z Chestru narodky, bolo treba ich aj patrične osláviť. Tak sme po večeri skočili na „jedno“ do Gamla Stanu. Hah, tu vidíte tú obrovskú lož, o ktorej som pred chvíľou písal? Vôbec sme neskončili len pri jednom. Pamätám si ako sme ešte o druhej v noci sedeli v McDonald´s a tlačili do seba ich cheesburgery. Tie ale v Johnovom žalúdku dlho nepobudli, lebo sa pogrckal jak malý chalan a domov na hostel som ho musel odniesť na ramene, lebo to kapánek nezvládol. Ráno mal chudák riadny hangover a aj trocha okno, ale myslím, že tieto narodeniny si bude chlapec pamätať do konca života a už nikdy viac nebude piť. Ups ďalšia donebavolajúca lož, lebo hneď ráno sme zbehli do večierky 7-eleven oproti hostelu na tzv. vyprošťovák  a ľahké raňajky, po ktorých som sa musel už žiaľ pobaliť nakoľko sa blížil môj let domov.

Moja druhá cesta na sever Európy mi opäť priniesla kopu zaujímavých zážitkov. Bol to jeden z mojich single výletov no nakoniec som mal čo robiť, aby som mal chvíľu čas len sám pre seba. Pre tých, čo stále váhajú a nie sú istí či vycestovať len tak osamote, bude môj príbeh zo Štokholmu snáď dobrou motiváciou a nakopnutím, aby tak konečne spravili, lebo neviete čo alebo kto na vás tam vonku čaká a ani to nikdy nezistíte, pokiaľ nenaberiete odvahu a neskúsite to. Na záver sa preto inšpirujem slovami jedného nadaného alkoholika so sklonmi k písaniu Charlesa Bukowskeho, ktorý povedal, že: „Svet patrí tým, čo sa neposerú.“