Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden byt. A nebol to veru hocijaký byt. Bol kompletne prerobený a v tom byte býval chalan z mesta snov. V centre mesta, s výhľadom na rieku Váh, no nemohol si veru lepšie vybrať. Vnútri bolo útulne a čisto. A tak každý, kto do neho vstúpil, hneď a zaraz by ho kúpil. Najlepšie azda zhodnotil to jeho múdry tata. Jednou vetou, výstižne a jasne: „Teda, ty máš ale čistý hajzel.“ No predsa len mal ten byt jeden menší nedostatok. V obývačke za gaučom bola holá stena, ktorá chalanovi z mesta snov dennodenne bila do očí. Tuho premýšľal ako túto chybičku krásy odstrániť. A keďže miluje cestovanie, napadlo mu, že by na to prázdne miesto mohol umiestniť mapu sveta. Na internete aj našiel rôzne varianty tapiet a obrazov ale chudák, narodený v znamení váh, nevedel sa pre nič rozhodnúť. A možno sa mu len nič až tak nepáčilo, kto vie. Keď už na to chcel hodiť bobek, natrafil na internetový obchod, v ktorom objavil luxusnú drevenú mapu. Padla mu do oka na prvý pohľad a navyše výborne ladila s jeho čiernym nábytkom z Ikei. Víťaz bol jasný a tak sa napokon dominantným prvkom jeho obývačky stala 150 cm dlhá a 90 cm široká skladačka, ktorá mu bude pripomínať dni strávené na cestách a na ktorej si bude môcť aj označiť svoje navštívené miesta. A keďže je snáď každému jasné, že tým chalanom z mesta snov som ja, môžem sa aj hádam prepnúť do prvej osoby jednotného čísla, aby som už ďalej nepísal jak retard. Mapa mi teda slúži už nejaký ten piatok, ale jej poskladanie a umiestenie na stenu bola riadna skúška nervov, no výsledok myslím za tú námahu stál. Jedná sa vlastne o puzzle, ktoré pozostáva zo 169 krajín a viac ako 300 dielov, keďže niektoré štáty ako Čína, Rusko, Kanada sú ešte podelené do provincií či regiónov a v prípade USA do federatívnych štátov. Keď som dal krvopotne všetky časti skladačky dokopy, tak som zistil, že tu niečo nesedí. Alebo ako raz povedal jeden domotaný a zrejme už aj bývalý policajný hovorca: „Eh to mi nevychádza.“ V balení boli totiž dve Chorvátska a chýbala Kalifornia. Vravím si: „Kde udělali soudrozi z NDR chybu?“ Pustil som sa do pátrania. Prezrel som znova celú škatuľu aj obývačku, či sa tá potvora predo mnou neskryla niekde pod gauč. Asi po hodine hľadania som to napokon vzdal. Žiadna Kalifornia sa u mňa doma nenachádzala. Samozrejme, že ja Monk a detailista som nemohol tú slepú mapu vycapiť na stenu a tváriť sa, že ten štát na západnom pobreží USA neexistuje. A nahradiť ju Chorvátskom, čo v škatuli vystávalo? Nemusím mať ani maturitu z geografie, aby som pochopil, že to nebude pasovať. Pre všetkých milovníkov Jadranu, musím podotknúť, že nechcem nijak spochybňovať kvality „slovenského“ mora, ale tá predstava, že letíte niekoľko hodín naprieč Atlantikom a cez celý americký kontinent a namiesto slnečnej pláže v Malibu sa zrazu ocitnete na Makarskej a vedľa vás si rozloží uterák a sundá vrchný diel plaviek vaša suseda by bola pre každého asi dosť veľká rana pod pás. V momente by mali asi mnohí po dovolenke. Musel som ten posledný diel skladačky jednoducho získať. Napísal som teda do internetového obchodu, kde som mapu objednával a úpenlivo čakal na odpoveď. Bol som milo prekvapený ich promptnou reakciou a obrovským záujmom vyriešiť tento zapeklitý problém. Nuž takto sa pozná kvalitný e-shop. Dokonca boli sami zvedaví, kde mohla vo výrobnom procese nastať chyba. Požiadali ma o číslo výrobku, fotodokumentáciu duplicitnej krajiny spolu s popisom na jej zadnej strane a ubezpečili, že výrobca chýbajúci diel už posiela poštou. Akurát že tá firma, z ktorej e-shop odoberal tovar, bola z Holandska. Musel som teda pár dní počkať. Za necelý týždeň ale nezvestná Kalifornia dorazila a mohol som tak konečne dokončiť toto strastiplné puzzle.
V obálke som našiel navyše malý bonus – dve drevené kľúčenky znázorňujúce zamilované postavičky. Milé odškodné, ktoré priznám sa celkom potešilo. Odložil som si ich a asi pred rokom ako súčasť svadobného daru posunul ďalej môjmu kamošovi, ktorý so svojou gazdinou stavia v Dohňanoch ich prvý spoločný dom. Prišlo mi to ako fajn nápad, že by mali obaja na čom nosiť kľúče od ich nového hniezdočka lásky. Tak verím, že sú moji drevení „milenci“ v tých správnych rukách.
S uchopením mapy na stenu mi pomáhal kamarát a boli sme pri tom asi jak Pat a Mat. Lepidlo na jednotlivých dieloch sme nechali schnúť 15 minút, presne tak ako bolo písané v návode a otvorili si zatiaľ fľašu červeného suchého vína. No čo čert nechcel, uschlo aj to lepidlo a keď sme priložili prvú časť skladačky na stenu, tak nám niektoré krajiny nechceli na tej omietke ani za jeho boha držať. Najviac problémové boli USA. Zopár ich štátov jednoducho odmietalo spolupracovať. Prvým odpadlíkom bol Utah. Postupne sa však pridali štáty na východnom pobreží Florida, Delaware a New Jersey. Vyzeralo to, že USA ako ich poznáme z máp a atlasov budú onedlho minulosťou. Viem si živo predstaviť blažené tváre niektorých jedincov, ktorým spojené štáty ležia už dlho v žalúdku ako náramne by sa z tejto pomalej deštrukcie mekky kapitalizmu tešili. Nemusím ani menovať, aj tak každý dobre vie, kto je najznámejším slovenským hejterom západného myslenia a pre koho sú ľudia pracujúci pre veľké nadnárodné koncerny len korporátnymi ovcami. Ja som ale v žiadnom prípade nemohol dopustiť, aby moja týždenná námaha skončila takým fiaskom. Pokiaľ sa kamoš horko ťažko snažil udržať pokope zvyšné štáty USA, ktoré sa usilovali o nezávislosť, ja som rýchlo zbehol do vedľajšej izby pre sekundové lepidlo značky super bond, pomocou ktorého sa nám podarilo ich autonómne pokusy zneškodniť a zachrániť tak Spojeným štátom riť. Uf, ale celkom sme sa pri tom zapotili a priznám sa, že mi aj riadne lepilo ako to celé dopadne. Našťastie sa to však podarilo a mne tak spadol obrovský kameň zo srdca. Nečakal som žiaden mastný šek ale myslím, že za naše obrovské nasadenie by sme si od Ministerstva obrany spojených štátov amerických predsa len zaslúžili nejaké ocenenie, medaily za statočnosť alebo aspoň bobríka odvahy. No doposiaľ som žiadne poďakovanie ani liebesbrief z Pentagonu či od šéfa Bieleho domu nedostal. Suma sumárum keď to zhrniem, tak vďaka môjmu enormnému zápalu západné pobrežie USA neprišlo o svoj najľudnatejší štát – bohatú a slávnu Kaliforniu a následne s Robovou pomocou (inak díky, máš to u mňa) sa nám spoločne podarilo zažehnať rozpad krajiny a krízu, akú Američania zrejme nezažili od krachu newyorskej burzy v roku 1929. Mám síce veľké srdce asi jak Marek z Oteckov a keď móžem, rád pomóžem. Ale pozor, nie som žiadny Clark Kent, aka superhrdina zo Smallvillu, aby som bol USA nablízku vždy, keď sa ocitnú v prepáčení v sračkách. Síce mám túto krajinu už dlho v merítku, ale bohvie kedy sa tam čul vôbec dostanem. Tak nech si na to tí nenažraní Amíci láskavo nezvykajú.
Zopár dní som sa ešte v noci budil, keď som počul v obývačke niečo padnúť a dúfal, že keď ráno vstanem, tak nenájdem polku sveta ležať na dlážke. Mapy som sa bál čo i len dotknúť a preklínal suseda v byte nado mnou, keď mu v noci búchala posteľ o stenu. Ľuďom dnes jednoducho chýba fantázia. Akoby to nemohli robiť občas v sprche, na kuchynskej linke či niekde vonku pri rieke. Po tých peripetiách s lepením som si nebol stále istý, či chce tá neposlušná mapa predsa len na omietke skutočne zotrvať. Keď sa napokon ukázalo, že sa medzi mapou a stenou vytvorilo silné puto a stali sa z nich dobré kamky, čo držia pekne spolu, vydýchol som si a konečne sa pustil do poslednej fázy a to lepenia puntíkov označujúcich moje navštívené miesta. A to už bolo po tom všetkom hotové piánko a siesta.
Prešli už takmer tri roky, moja ozdoba obývačky stále drží na svojom mieste a postupne na jej čiernom tele pribúdajú nové a nové farebné bodky. Avšak vzhľadom na to akej obrovskej skúške dnes tento svet čelí, netrúfam si povedať, kedy príde jej ďalší update. Ja, človek na cestovaní závislý dúfam, že to bude už čoskoro, pretože už začínam pociťovať abstinenčné príznaky prejavujúce sa mojimi nostalgickými statusmi na fejsbuku. Túto nedobrovoľnú odvykačku mi pomáha prekonať aspoň písanie. Lebo aj keď musím sedieť čul doma na riti, tak mi nikto a nič nebráni v tom, aby som si zaletel aspoň v spomienkach ďaleko do preč a popri tom snení postupne zaplnil voľné stránky Denníka Dovi Dopo. Za každou tou malou bodkou sa totiž skrýva nejaký príbeh a všetky spolu tvoria pestrú mozaiku mojich cestovných zážitkov, ku ktorým pevne verím časom opäť pribudnú nové.
Denník Dovi Dopo 