- Prišiel som: November 2017
- Videl som: Eilat Hotels Zone, Moriya Beach, Mosh´s beach, Hamlaha Salt Pools, Red Canyon
- Zostal som: 3 noci
dve tváre izraela
V katalógu nejednej cestovky sa Izrael spomína ako krásna biblická krajina, kolíska kresťanstva, zem zasnúbená plná historických a náboženských pamiatok, ktorej výhodná poloha na pobreží Stredozemného, Červeného a Mŕtveho mora poskytuje skvelé podmienky na rekreáciu a vodné športy. Médiá zas pomerne často a radi skloňujú slová ako armáda, rakety, boje či milícia. Nuž, čistá schíza. Človek potom nevie, čo si má vlastne myslieť. A tak niektorí vnímajú Izrael skôr ako rizikovú a v nepokojoch zmietanú krajinu Blízkeho Východu, kde by v strachu o svoj život ani len nepáchli. A čo si myslím ja? Že pravda je ako vždy niekde uprostred a je lepšie jedenkrát vidieť ako stokrát počuť. Ideálne presvedčiť sa na vlastné oči. A nehovorím to len preto, aby som si urobil očko u toho tam „hore“. Tiež by som sa raz rád poprechádzal starovekými ulicami Jeruzalemu ako kedysi Ježiš so svojimi apoštolmi, vyfotil sa pri Múre nárekov, spil pod obraz boží na diskotéke v Tel Avive a potom svoje hriešne telo očistil v slaných vodách Mŕtveho mora. Pre tentokrát ma sem však pritiahlo čosi úplne iné. Na internete som našiel informácie o bežeckom podujatí s názvom Desert Marathon, ktoré sa každoročne koná v novembri v letovisku Eilat ležiacom na pobreží Červeného mora. Zbystril som a po vzhliadnutí videí z predošlých ročníkov bolo rozhodnuté – idem do Eilatu a zúčastním sa púštneho polmaratónu.
Kks to znie lákavo, ideme…
Nadšený z toho, aký fajný trip som zosnoval, napísal som hneď kamošovi z práce, ktorý tiež rád behá a cestuje. Predpokladal som, že by sa chcel pridať a viem si tiež živo predstaviť ako by asi lamentoval, že som ho nezavolal. No Boh aj Mark Zuckerberg sú mi svedkami, že som sa o to pokúsil. Hľa:
No a môžete hádať ako to dopadlo. Samozrejme, že som do Izraelu letel nakoniec sám. Ako ste si mohli všimnúť v našej komunikácii, tak kamošove pôvodné nadšenie neskoršie zvrátili ťažké boje v Líbyi, pardon v Sýrii a bojové stíhačky typu F-18, ktoré by nám v Eilate „istotne“ lietali nad hlavami. Je síce pravda, že dlhotrvajúce napätie medzi izraelským a palestínskym etnikom nemožno ignorovať, avšak treba aj racionálne rozmýšľať prípadne občas použiť zdravý sedliacky rozum. Letmým pohľadom do mapy človek ľahko zistí, že Eilat leží v najjužnejšom cípe Izraelu ďaleko od pásma Gazy a v uliciach preto zrejme nebudú pobehovať povstalci či chlapci s puškami. Ale nevadí. Som toho názoru, že nemá zmysel niekoho prehovárať a tlačiť na pílu, lebo keď sa náhodou niečo pokafre, tak sa potom človek za to cíti zodpovedný. Navyše čo keby tam predsa len šliapol na mínu alebo nedajbože nabúchal radodajnú dcéru vodcu hnutia Hamas krásnu no nevidiacu Jasmínu? A potrebujem si ja pohnevať palestínskych povstalcov? S tým som veru nechcel mať nič spoločné. Mojím cieľom bolo odbehnúť si svojich 21km v púšti a potom sa zase živý a zdravý vrátiť domov. Poďte spolu so mnou späť do Svätej zeme zažiť jedinečné bežecké podujatie s názvom Eilat Desert Marathon, na ktoré určite nikdy nezabudnem.
Vážený zákazník…
Mal som letieť z Bratislavy na malé vojenské letisko Ovda, kam v tom čase lietal Ryanair. Odtiaľ je to do Eilatu už len necelá hodina autobusom. Lenže čo čert nechcel, niekoľko dní pred plánovaným odletom som dostal email, v ktorom stálo: „Vážený zákazník, z dôvodu uzatvorenia letiska v Eilate v rozmedzí od 5. – 16. novembra…“ hneď ma zalial studený pot, ale čítal som ďalej, „…bolo nevyhnutné zmeniť Vaše príletové letisko. V tomto období budú lietadlá spoločnosti Ryanair operovať z/do Tel Avivu…“ Po prečítaní mailu som hneď otvoril google mapy, aby som zistil, kde presne ten Tel Aviv vlastne leží. Keď som zistil, že to je pomaly ma opačnom konci krajiny a mňa čaká takmer 6 hodinová púť naprieč celým Izraelom, skoro ma mrdlo. Pre cestujúcich ale aspoň zabezpečili bezplatný transfer busom priamo do centra Eilatu. Dodnes netuším, čo bolo vlastne dôvodom tej pár dňovej odstávky a je to jedno. Snažil som sa v tom nájsť niečo pozitívne, jak sa hovorí, šťastie v nešťastí. Tak si vravím: „Prestaň pindať ty zmrd nevďačný a buc len rád, že ten tvoj let úplne nezrušili.“ Lenže môj pôvodný plán bol prísť krátko popoludní, rýchlo sa ubytovať a zvyšok dňa stráviť na pláži. Potom sa ísť pozrieť na uvítací ceremoniál, dať si pasta dinner, t.j. ľahkú večeru pre účastníkov behu a niečo málo si vypiť. Do Eilatu som ale prišiel neskoro večer, takže na večeru som mal len studenú bagetu, ktorú som si kúpil počas cik pauzy na benzínke. V podstate jediné, čo som v teň deň stihol (aj to len tak tak) bolo prevziať účastnícky balíček so svojím štartovným číslom.
Hi eilat hostel
Mojím izraelským domovom sa na nasledujúce tri noci stal HI Eilat hostel. A nehovorím to len tak. Ozaj som sa tam cítil jak doma a lepšie som si veru ani nemohol vybrať. Spomedzi hostelov mal najlepšie hodnotenia a navyše bol len kúsok od pláže a Expo zóny, kde štartovali zajtrajšie behy. Izba bola maličká ale čistá s vlastnou sprchou. Pri príchode ma ale zaskočil jeden dosť podstatný detail. Spal som už teda v rôznych hosteloch – lepších aj horších, ale nikdy sa mi nestalo, že by na izbe, kde človek spí s ľuďmi, ktorých nepozná, neboli uzamykateľné skrinky. Áno, viem na hosteli nie je nikto cudzí, sú to len kamaráti, ktorých ešte nepoznám a bla, bla, bla… Ale keď som v neznámej krajine tisíce kilometrov od domu, tak sa vždy riadim pravidlom – dôveruj, ale preveruj. A to odporúčam každému a to aj v prípade, ak by bol tvoj spolubývajúci samotný pápež František. Šiel som teda spýtať na recepciu, kde si mám akože dať osobné veci. Recepčná ale len nechápavo pozerala prečo mi to vadí. Tak som jej polopate vysvetlil svoj názor. A ona mi odpovedala, že veď na izbe je okrem mňa len nejaký chlapec, ktorý sem prišiel tiež kvôli Desert Marathonu. Keď sa s ním zoznámim, tak zistím, že sa nemám čoho obávať. Keby som ale moc chcel, môžem si doklady odložiť aj na recepcii. No čo som mal robiť? Vrátil som sa teda späť na izbu. O pár minút prišiel spolubývajúci. Bol to o pár rokov mladší chalanisko menom Eric – Francúz žijúci a pracujúci pre nejakú počítačovú firmu v americkom štáte Massachusetts. Predsa len nevyzeral ako vrah či zlodej. Bol to jeho prvý beh na 42 km. Prečo sa ale ten blázon rozhodol absolvovať svoj prvý maratón práve v púšti už netuším. O chvíľu sa znova otvorili dvere a vošiel ďalší spolubývajúci. Volal sa Valdemaras. Bol to chalan z Litvy, doktorand univerzity vo Vilniuse a skúsený bežec, ktorý má už v nohách viaceré svetové maratóny. Keď som sa teda o izbu delil s ďalšími dvoma bežcami, ktorí sem prišli z rovnakého dôvodu ako aj ja, tak som nakoniec tie uzamykateľné skrinky pustil z hlavy. V Izraeli inak nie sú zmiešané nocľahárne. V iných krajinách spí človek bežne aj so ženami (akože v jednej miestnosti) ale tuna nie. Sú tu výhradne mužské alebo ženské izby. Je to možno aj trocha výhoda, lebo nik neblokuje hodinu kúpeľňu. Ďalší deň našu „klobáskovú“ partičku doplnil štvrtý mušketier, chalan z Poľska menom Maks. I keď on bol tak trochu lejdy s otrasným hudobným vkusom zbožňujúci pieseň Despacito a z nejakého dôvodu tiež lietadlové motory. Jemu síce beh nič nehovoril, ale celkom dobre ku nám zapadol. Bol to taký ukecaný cvok a bola s ním ozaj výborná zábava.
eilat desert half marathon
Moc som toho nenaspal. Kým som v noci zaľahol bola už takmer polnoc a ráno o piatej sme už boli s chalanmi hore. Štart behov bol totiž naplánovaný na 6:00 a 6:15 ráno s východom slnka. Celkovo bolo 1113 bežcov (415 maratóncov a 698 polmaratóncov). Čiže žiadna masovka. Okrem mňa sa na štart polmaratónu postavili ďalší siedmi Slováci. Taká partia chalanov z Bratislavy a Banskej Bystrice, ktorých mená mi už dávno vyfučali z hlavy, respektíve som si ich ani len nezapamätal. Ale všetci poznáte ten pocit, keď sa vám ktosi predstaví a vzápätí zabudnete jeho meno. Z Európanov tu mali najväčšie zastúpenie Poliaci. Myslím, že zrejme pre ich lacné letenky z Krakova, odkiaľ sem priletel aj spolubývajúci Maks. Ale dosť bolo štatistiky. Tri, dva, jednaaa.. run! Bežalo sa po hlavnej ceste naprieč Eilatom a asi po troch kilometroch neďaleko rezervácie sťahovavých vtákov sa trasa prudko stočila doľava smerom do púšte. Asfaltový povrch nahradil štrk, hlina a piesok. Sem tam nejaký ker či vyschnutý strom a všade naokolo zvetrané skaly. Ten práchnivý povrch sa dosť šmýkal a keď sa mi ešte aj do tenisiek začali dostávať malé kamienky, pochopil som, že tu si osobák asi nespravím. I keď to mi bolo jasné hneď ako som ten beh objavil na internete. Kolóna bežcov a rozostupy medzi nami sa roztrhávali len veľmi pomaly. V podmienkach aké tu boli sa myslím aj trocha strácali rozdiely medzi lepšími a slabšími bežcami. Bolo skoré ráno, ale slnko už začínalo pražiť. Smädný som nebol, ale aj tak hneď pri prvej občerstvovačke (ktoré boli zhruba každé 3 kilometre) som sa aspoň oblial vodou a vypláchol si ústa. Nebežalo sa veru ľahko, no zhruba na ôsmom kilometri som si začínal zvykať a tuším aj chytil druhý dych. Pri občerstvovačke na 9 kilometri som pred sebou zbadal masu ľudí. Ani som nezastavoval a bežal ďalej. Chyba, preveľká chyba. Po vyše kilometri oproti mne utekali bežci vracajúci sa z prvej otočky. Podľa farby ich štartovného čísla na hrudi to boli maratónci. S niektorými som sa aj pozdravil, veď to bežci bežne robia. Jeden mi však naznačoval, že sa mám otočiť. Nechápal som. A zrazu mi to docvaklo. „Tá občerstovačka! Bohaaa!!!“ Viem, vo Svätej zemi by som mal vážiť slová a nebrať Božie meno nadarmo. No bol som nasratý a hrešil jak pohan. Pri tej mase ľudí na 9km som mal odbočiť. Pokračovať rovno ďalej mali už len maratónci. Keď som sa vracal späť, zistil som, že nie som jediný domotaný. Polmaratóncov, ktorí spravili tú istú chybu čo ja, bolo celkom dosť. Zachoval som sa ako dobrý pastier a tie ďalšie zblúdilé ovečky, čo tiež zišli z cesty som naviedol na správny smer. Zaslúžil by som si veru medailu za fair-play. Keď som bol znova na tej nešťastnej občerstvovačke, zbadal som dolu na zemi smiešne malú tabuľu, ktorá značila, že sa treba už otočiť. Vravím si: „To akože ozaj? Veď to som nemal šancu vidieť!“ Musel by som mať snáď röntgenové oči. Na druhej strane, kedy som si večer pred behom pozrel mapu trasy, ktorú sme dostali spolu so štartovným balíčkom, tak by som dobre vedel, že sa tam treba zvrtnúť. Každopádne asi ma to nakoplo, lebo druhú polovicu polmaratómu som už bežal jak laňka. Zopár bežcov som aj predbehol a dúfal, že stále mám šancu dosiahnuť slušný čas a neskončiť niekde na chvoste ale aspoň v polke, čo je taký môj štandard. V diaľke som už znova videl Eilat. Trasa pokračovala popri hranici s Jordánskom a okolo slaných jazier odkiaľ sa stáčala doprava k plážovej promenáde a luxusnej hotelovej zóne, kde bol finiš. Do cieľa som dobehol v čase 2hod 24min, čo bol môj najhorší čas na 21km. Za bežných okolností, keby bežím polmaratón dlhšie jak 2 hodiny, tak sa aj celkom hanbím. Upokojoval som však tým, že predsa v púšti a s troma kilometrami navyše to nebolo až také zlé. Navyše výherné časy polmaratóncov aj z predošlých ročníkov sa pohybovali okolo 1hod 25min a maratón tu nik nezabehol pod 3 hodiny, čo je hlboko pod priemerom. Ale ani Eliud Kipchoge by v Eilate moc vody nenamútil. Sem ale ani elitní bežci nechodia, lebo tu by len ťažko vylepšili svoje osobné maximá. Tento beh je úplne o niečom inom, o emóciách a zážitku. A že som mal tých emócií v cieli plnú hlavu môžem len potvrdiť. I keď šlo o zmiešane pocity. Na jednej strane endorfíny šťastia a na strane druhej veľké sklamanie z toho jak som to celé dojebabral. Ale čo už, mea culpa. Mal som si pozrieť ten profil trate, bodka. Nemôžem a ani nebudem vinu hádzať na nikoho iného. A to mám tiež za to, že som si ešte pred príchodom do Eilatu robil srandičky z toho či sa náhodou nestratím v púšti. Nuž stalo sa.
pláž, pivo, promenáda a Piestany
Popoludní som mal v pláne oddychovať na pláži. Ešte pred tým som si však chcel pozrieť Piestany. Dobre čítate, v Eilate za hotelovou zónou sa totiž nachádza ulica s názvom Piestany, na ktorej som sa ako správny Piešťanec chcel zvečniť a spraviť trochu promo mestu snov. Keď nad tým tak premýšľam, Piešťany a Eilat majú veľa spoločného. Obe mestá poskytujú ideálne podmienky na oddych, rekreáciu a vodné športy a počas hlavnej turistickej sezóny sú všetky miesta na terasách reštaurácii a barov obsadené turistami, čomu samozrejme zodpovedajú aj premrštené ceny. A aj keď si myslia, že sú pupkom sveta, obe sú v podstate len zaprdené malomestá, kde sa pozná každý s každým, čo sa aj potvrdilo, keď som cestou znova natrafil na mojich slovenských spolubežcov. Aj chalani mali namierené na pláž, tak som sa k nim pridal a na tú ulicu som už potom ani nešiel. Pred plne obsadenými lehátkami v centre hotelovej zóny sme dali prednosť pláži s názvom Mosh’s beach Eilat vzdialenej asi 1,5 km. Celkom dobrá voľba, lebo tam skutočne nebolo ani nohy, dokonca aj v plážovom bare to zívalo prázdnotou. Rozložili sme si uteráky a niektorí z nás sa aj odhodlali vojsť do vody. Nebola síce najteplejšia, ale stále dobrá na kúpanie. Zdržali sme sa asi dve hodky a potom sa šli najesť späť do mesta, kým nám ešte nezavreli všetky bufety.
To ako je v Izraeli draho sa mi len potvrdilo večer, keď sme si s chalanmi z hostelu vyšli na pivo. Zapichli sme to do jednej írskej krčmy Paddy’s Irish pub, kde hrala živá kapela. Aj tak sme nemali moc kam ísť, keďže bol Šabat a väčšina reštík bola zavretá. Je to deň pokoja a odpočinku, ktorý sa začína v piatok pri západe slnka a končí až po západe slnka v sobotu. Účastníkom púštneho behu viali v tom bare aj vlajky. No a rovno za spevákom bola vlajka Slovenska. Normálne som sa cítil hrdo. Platili sme tam kartami, tak si viem aj teraz spätne pozrieť, že 1 pivo v tom bare ma vyšlo v prepočte presne 9.84 EUR. Takže to bolo to najdrahšie pivo aké som kedy pil. Keď sme vypýtali účet, prišiel čašník, zobral si naše karty a zmizol. Pozrel som na chalanov a boli rovnako prekvapení jak ja. Trvalo hádam aj 10 minút kým sa vrátil späť. Keby sa mi to stane na Slovensku, asi by som sa ho spýtal kde vlastne bol. Ale neriešili sme to. Ďalší večer sme boli v inom bare a zopakovalo sa presne to isté. Takže tam je to asi úplne bežné a niečo ako prenosný POS terminál v Izraeli zrejme nepoznajú.
Výlet do Red Canyonu
Eric sa s nami ráno už rozlúčil a pokračoval smerom do Tel Avivu. Maks mal svoj program a ja ani Valdemaras sme nemali chuť trčať na izbe, či len tak ležať na pláži. Tak sme sa spoločne vybrali do Red Canyonu. Cez týždeň sa tam dá dostať ľahko aj autobusom, no počas Šabatu nefunguje ani verejná doprava. V podstate to je taký malý blackout, keď život v meste takpovediac utíchne (asi jak čul). No kde je vôľa, tam je cesta. A my sme si spôsob ako sa do Red Canyonu dostať našli. Nič svetoborné sme samozrejme nevymysleli a šli sme tam jednoducho taxíkom. Vyšlo nás to spolu na 70 USD, ale zhodli sme sa, že nám to za to rozhodne stojí. Red Canyon je od Eilatu vzdialený asi 22km. Za necelých 20 minút nás taxikár vysadil na kraji cesty pred veľkou hnedou tabuľou s nápisom Red Canyon. Dali sme mu polovicu prachov a dohodli sa, že po nás o 3 hodiny príde. Mali sme teda dostatok času si tento krásny prírodný úkaz poriadne prezrieť. Pred nami nebolo nič len vyprahnutá púšť. Dúfali sme, že tie dve pollitrové fľašky vody nám budú stačiť a hlavne, že pán taxikár sa po nás zas vráti. Ale veď prečo by sa nemal, keď sme mu dali bez vyjednávania koľko si vypýtal. Isto sme mu spravili tržbu o akej po iné dni môže len snívať a tú druhú polku hotovosti mal samozrejme dostať až potom. Asi po pol hodine kráčania začalo byť okolie viac hrboľaté, tak sme vedeli, že Red Canyon už nebude ďaleko a mali sme recht. Dolu sa schádza pomocou rebríkov. Ale kto mal ako malý doma poschodovú posteľ to zvládne ľavou zadnou. Ja som z troch súrodencov, takže pre mňa to bola malina. A Valdemaras? Ten je zas velice zdatný športovec, ktorý bežne brázdi hrebene trojtisícoviek, takže toto pre neho nebola žiadna výzva. Ale teraz vážne, naozaj to zvládne aj 4-ročné dieťa, takže úplne bez obáv. Okolo nás nebolo takmer živej duše. Len občas sme stretli nejakého turistu. Keď už sme sa vracali späť, zbadali sme oproti nám kráčať skupinku ľudí. Moc dobre som na nich nevidel, lebo mi slnko svietilo do očí. Keď zrazu počujem jedného z nich kričať: „Dušááan!“ No myslel som, že sa mi sníva. Boli to naši spolubežci zo Slovenska. Celkom nás toto milé stretnutie pobavilo. Svet je ozaj malý. Chalani si od nejakého známeho či hostiteľa (už si nepamätám) požičali auto a šli sa pozrieť do známeho Timna parku. No a cestou odtiaľ sa stavili aj tu. Miesto pre nás už v aute nemali, ale my sme mali aj tak odvoz zabezpečený. A nechceli sme, aby sa taxikár o nás strachoval, keby nás (a hlavne druhú polovicu sľúbených zelených esíčok) už neuvidí. Vrátili sme sa dokonca o 15 minút skôr a napäto čakali, čo s nami bude. Náš tátoš ale prišiel načas a odviezol späť do Eilatu. Poviem vám, neviem si veru predstaviť krajšiu bodku za mojím izraelským dobrodružstvom. I keď ešte nie koniec. Čaká ma predsa cesta domov.
Čierny pasažier a letiskové Človeče nezlob se
Na letisko som šiel spolu s partičkou Slovákov. Lístky na bus si kúpili cez internet deň vopred a nezabudli pri tom ani na mňa. Bežci jednoducho držia spolu. Vyrazili sme radšej trochu skôr, lebo sme už čo to počuli o letiskových kontrolách v Izraeli a špeciálne o tých v Ovde. Spomínam ako som po pristátí v Tel Avive s malou dušičkou pani za prepážkou prosil, nech mi nedáva pečiatku do pasu. Dôvody nejdem rozoberať, je ich plný internet. Pozrela na mňa a prekrútila oči. Zrejme som bol ten deň „len“ 3000-ci turista s podobnou požiadavkou. Do ruky mi spolu s pasom strčila malý modrý lístok, ktorý som si mal uschovať a odovzdať pri odchode z krajiny. Žiadne neželané razítkovanie sa teda nekonalo. Jediné, čo ju zaujímalo bolo, za akým účelom som prišiel a kde budem bývať. Hotovo, vybavený za 2 minúty. Ale bývalé vojenské letisko Ovda? To bolo trochu iné kafé. Pamätám si, že hneď prvá otázka zamestnankyne letiska bola, či sme príbuzní. Vravím: „Nie, nie sme.“ „A odkiaľ sa poznáte?“ pokračovala. Tak jej odpovedám, že: „No, odtiaľto.“ Videl som ale, že zbystrila, tak som jej rovno ukázal účastnícku medailu s nápisom Desert Marathon a hrdo vravím: „Boli sme behať.“ Na ten výsluch si ale už presne nespomínam, keďže sú to takmer tri roky. No nemalo to hlavu ani pätu a akoby ale chceli človeka nachytať. Napadlo mi, čo by asi robila, keby sa tvárim, že nerozumiem. Ale to som neskúšal a nemal som na to ani žiaden dôvod. Pýtala sa tiež či som si v Izraeli aj niečo kupoval. Na to som odvetil: „Nie, teda vlastne áno,“ a vybral som z vačku magnetky. Pohrabala sa mi ešte v ruksaku a mohol som ísť ďalej, resp. postúpil som do ďalšieho levelu. V strede haly mali mechanizmus na kontrolu batožiny, ktorý vyzeral skôr jak veľký hadronový urýchľovač. Akurát, že tento mal presne opačný efekt. Keď sa náš let už pomaly blížil, tak zrazu jedna zamestnankyňa zakričala do mikrofónu: „Pasažieri letu do Bratislavy, prosím zdvihnite ruky!“ Prihlásila sa polovica haly a všetci v tom momente vybuchli od smiechu. Tých, čo stáli na konci haly vzali a skontrolovali bokom. Nám ostatným, ktorí sme už nemali ďaleko do „domčeka“ zatiaľ jeden pán v uniforme zobral pasy a povedal, nech ideme za ním. Držal ich v ruke asi desať a z niektorých mu vypadli tie malé modré papieriky, čo každý dostal pri vstupe do Izraelu a mal si chrániť ako oko v hlave. Medzitým, ako som tam stál bokom so skupinkou neznámych ľudí a premýšľal čo máme asi tak spoločné, nás preskočili aj tí, čo stáli v rade za nami. No čisté Človeče nezlob se. Odlet sa blížil a na niektorých pasažieroch bolo vidno nervozitu. Ale ja už som začínal tušiť, že netreba stresovať, lebo sa s nami len tak hrajú a isto nie je v ich záujme, aby tu niekto zostal visieť. A už mi to bolo celé jedno. Keď sa táto vyše dvojhodinová tragikomédia konečne skončila, šiel som rovno do lietadla, lebo sa už dávno začal boarding. Nakoniec mal náš let aj tak asi hodinové meškanie. Za ten čas mi stihla jedna staršia pani sediaca vedľa mňa povedať celý príbeh o jej návšteve Jeruzalemu. Nezabudla sa samozrejme posťažovať, že ich sprievodca hnal jak kone a ako sa ešte krátko pred zotmením polomŕtvi zbytočne trepali k Mŕtvemu moru, kde už aj tak videli prd. Keď lietadlo konečne odštartovalo a niektoré miesta ostali voľné, tak si chvalabohu odsadla.
Bol to dlhý a náročný deň. Keď sme prileteli do Bratislavy, rozlúčil som sa s bežcami a šiel rýchlo na MHD-čku dúfajúc, že stihnem vlak domov do mesta snov. Na poslednej zastávke na Hlavnej šťanici mi do ucha zahučal hlas revízora stojaceho hneď vedľa mňa: „Kontrola cestovných lístkov!“ Podal som mu ten svoj a šiel von. „Nemáte ho označený,“ vraví mi. „Čo prosím?“ spýtal som sa prekvapene. A ozaj na lístku nebola ani čiarka. Bol som taký uťahaný, že som si vôbec nevšimol, že sa ten debilný lístok neoznačil. Márne som sa snažil vysvetliť mu, že som ho do toho mizerného označovača skutočne vopchal. On si šiel ďalej svoju obohranú platňu: „Váš lístok je neplatný.“ Nemal som na výber a musel som z peňaženky vycálovať 50 Eur. Bežne inak ani takú hotovosť u seba nenosím. Lenže pred cestou do Izraelu som si vybral bankomatu väčší cash a keďže som tam skoro všade platil kartou, tak mi dosť prachov aj ostalo. Je to riadna irónia, keď si spomeniem koľkokrát som to riskol a cestoval načierno. A teraz keď som si kúpil lístok, tak sa zo mňa paradoxne stal čierny pasažier. Nuž karma je zdarma.
Denník Dovi Dopo 