Valencia – Menšia sestra katalánskej krásky

• Prišiel som: September 2016
• Videl som: La Ciudad de las Artes y las Ciencias, Oceanografic, Bioparc, Staré Mesto, Mercat Central, býčia aréna Plaza de Toros, futbalový štadión Mestalla, park Turia Gardens, mestská pláž La Malvarrosa, Radio City
• Zostal som: 4 noci

Nie je to tak dávno, čo som v denníku písal o kráske z Katalánska, ktorá ma očarila viac ako ktorákoľvek iná Európanka. Slečna dokonalá má však aj menšiu sestru menom Valencia, s ktorou som sa zoznámil ešte o rok skôr. Ale to Barcelone nehovorte. Je totiž hrozne žiarlivá a keby zistí, že nebola ona moja prvá voľba, tak mám po chlebe. Valencia možno nemá milióny nápadníkov ako jej slávna sestra, no rozhodne sa nemá za čo hanbiť a isto už zamotala hlavu nejednému cestovateľovi. Prežil som s ňou štyri horúce letné noci a poviem vám stála za to. A nebol som na ňu sám. Čo skrýva táto diva pod šatami mi pomohol zistiť môj kamarát Robo.

Dievča z lietadla

Let z Viedne do Valencie trval približne dva a pol hodiny. Na palube nám ponúkali aj menšie občerstvenie, na čo sme my zareagovali slovami: „No thanks.“ No dve trúbky, ktorým nedocvaklo, že to je v cene. Kto ale mohol vedieť, že rakúska nízkonákladovka Niki je k svojim pasažierom taká štedrá. Mimochodom krachla koncom roku 2017. Škoda veru, mala talent, ale to už dnes na prežitie na trhu zrejme nestačí.
Na sedadle vedľa nás sedela mladá snedá Španielka, ktorá sa krátko po štarte pustila s nami do reči. Nevedela moc plynule anglicky, no stále o dosť lepšie ako ktokoľvek koho sme neskôr vo Valencii stretli. Takže bola vlastne vybavená pomerne dobre, jazykovo. Bavili sme sa o cestovaní a miestach, ktoré nás niečím zaujali a kam by sme sa radi pozreli. Bola to pomerne zaujímavá debata. Ukázal som jej zopár svojich dovolenkových fotiek a ona tiež našla niekoľko pekných cestovných momentiek. Lenže potom sa to celé nejak zvrtlo. Zázračným spôsobom premostila na vysokú nezamestnanosť v Španielsku, problémoch mladých ľudí uplatniť sa a nájsť si doma v Španielsku prácu. Potom nám predstavila svojho psa, mačku a celú jej niekoľkogeneračnú rodinu. Mám silné podozrenie, že mala nejakú bipolárnu poruchu. Po pristátí sa nás stále držala jak v zime sopeľ a nie a nie sa jej zbaviť. Stoj čo stoj nám chcela byť nápomocná. Tá jej dobiedzavosť nám už začala byť dosť nepríjemná. Nevedeli sme ako jej máme slušne vysvetliť, aby nás už nechala na pokoji, no nechceli sme ju uraziť, nedajbože rozhnevať. Keď však konečne pochopila, že si už ozaj poradíme sami a o jej spoločnosť viac nestojíme, tak nás so smutným mačacím pohľadom ala kocúr zo Shreka nechala v pokoji odísť. Neodbytné španielske dievča sme veru ešte dlho nevedeli pustiť z hlavy a stále premýšľali nad tým, aké s nami mala vlastne úmysly.

Prvá večera

O Valencii sa hovorí, že je rodiskom paelly – najznámejšieho španielskeho jedla z dusenej ryže a kuracieho, prípadne zajačieho mäsa zmiešaného so zeleninou a servírovaného väčšinou priamo na panvici. Každý normálny turista by preto asi začal návštevu Valencie ochutnaním tejto ich miestnej špeciality. No my gastronomickí barbari sme to zobrali z iného konca a na prvú večeru nás naše hladné krky doviedli do americkej retro reštaurácie v štýle 50. rokov s názvom Tommy Mel’s. A veď čo, na španielsku tradičnú kuchyňu sme mali ešte dostatok času. Stoly, stoličky, jukebox, čašníčky, no skrátka všetko tu vyzeralo ako by sme ani neboli v Španielsku, ale skôr v muzikáli Pomáda. V podstate to bolo len také bistro na druhom poschodí obchodného domu, no napriek tomu tam vládla príjemná atmosféra a dokonca nás aj usadili k stolu, čo nás priznám sa až zaskočilo. Napäto sme čakali, či nám aj menu lístok náhodou neprinesie Olivia Newton-John alias Sandy. To sa síce nestalo, ale aj tak bola obsluha veľmi milá a pozorná. Objednali sme si vypražené cibuľové krúžky a burgre s hranolčekmi. A namojveru boli vynikajúce. Na stene reštiky sme si nemohli nevšimnúť nápis ‘Don’t be shy to tip us. We like it.’ Neviem aká je v Španielsku obvyklá výška sprepitného, no pár eur navyše sme im tam nechali. Tieto dievčatá si to za svoj skvelý servis určite zaslúžili.

• 

• 

• 

La Ciudad de las Artes y las Ciencias

Z americkej zlatej éry sme sa s plnými bruchami akoby šibnutím čarovného prútika presunuli do budúcnosti na neďaleké miesto s krkolomným názvom La Ciudad de las Artes y las Ciencias, čo v preklade znamená Mesto kultúry a vedy. Je to taký komplex viacerých futuristických budov. Jednou z nich je Palác umenia, ktorý je miestom konania rôznych divadelných a operných predstavení, no navonok pripomína skôr kozmickú loď. Dnu sme neboli tak neviem, či aj koncertná sála vyzerá rovnako nezvyčajne. Vedľa stojí budova planetária s názvom Hemisferic v tvare ľudského oka, v ktorého „zrenici“ sa premietajú edukatívne 3D filmy tuším o vesmíre a dinosauroch a celé je ukryté pod obrovským preskleným „očným viečkom“. Poslednou pomerne bizarnou stavbou z tejto trojice je vedecké Múzeum princa Filipa, ktoré sa zas náramne podobá na kostru veľryby. Skutočná pastva pre oči. Večer, keď sme sem prišli, sa navyše obrysy týchto jedinečných stavieb odrážali vo vodných zrkadlách nachádzajúcich sa okolo nich. Robo celý bez seba si hneď musel zavesiť jednu fotku na internety. Od toľkej nádhery aj zabudol ako sa majú správne písať hashtagy. Dokonca aj ja, čo stále nemám profil na instagrame dobre viem, že medzi slovami treba písať medzery, inak nemajú žiaden zmysel. Prečo sa to niektorí ľudia stále nevedia naučiť, mi je ozaj záhadou. Krásou očarení sme sa do Mesta kultúry a vedy vrátili aj cez deň, aby sme mali toho úžasné miesto zvečnené aj za svetla. Je to jednoznačne jedna z najzaujímavejších častí Valencie. Klobúk dole pred architektom. Kto vie či vôbec tušil, že sa jeho výtvor stane jedným zo symbolov mesta.

Oceanografic – podmorský svet valencie

Neďaleko Mesta umenia a vedy sa nachádza Oceanografic – podmorský svet, kde sa podľa mňa rovnako zabavia deti aj dospelí, prípadne sa aj z dospelých stanú na chvíľu opäť deti. Ja som si tam spomenul na jeden úžasný deň z môjho detstva, keď som k svojim piatym narodeninám ako darček dostal akvárko. Bola vtedy nedeľa a hneď ako skončil v telke Kuko sme sa na bajkoch vybrali k Váhu po štrk, aby mali tie malé rybky do čoho kadiť. Dokonca aj dnes sa vždy rád pristavím pri výklade obchodu s akvaristikou a obdivujem ten bezstarostný svet rybičiek. Najviac som si v Oceanograficu užil tunel, v ktorom nám nad hlavami plávali žraloky. Ostatní návštevníci už dávno prešli, no my sme tam strávili tuším dobrú pol hodinu. Ja nalepený na skle snažiac sa mobilom zachytiť nejakého zubatého drsnokožca, zatiaľ čo Robo už mierne znudený si pre zmenu krátil čas chytaním pokémonov. V podmorskom svete sme zblízka videli tiež medúzy, tučniaky alebo také vysmiate veľké kusy sadla zvané bieluhy, ktoré na nás spoza skla celý čas hľadeli s potmehúdskym úškrnom Mony Lisy. Vonku chovajú aj exotické vtáky, motýle, veľké suchozemské korytnačky a iné stvory. Na záver sme sa boli pozrieť aj na delfíniu show, kde sme obaja s údivom sledovali ich niekoľko metrov vysoké výskoky z bazéna. A aby bolo jasné, vôbec tam neboli len malé deti ale aj kopec dospelých a sledovanie delfínov je naozaj hrozne drsňácke.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Farebné zebry z Bioparcu

Pri zvieratkách ešte chvíľu zostanem, keďže sme vo Valencii nevynechali ani známy Bioparc. Je to asi najkrajšia zoologická záhrada akú som kedy videl. Park je rozdelený do rôznych tematických zón ako trebárs savana, prales, mokrade, kde zvieratá žijú akoby vo svojom prirodzenom prostredí. Pelikány majú tieto zóny úplne v paži a radšej sa prechádzajú po chodníkoch mimo svojho teritória. Je tu tiež časť venovaná ostrovu Madagaskar, kde sa dokonca môžete voľne špacírovať vo výbehu lemurov. Tí ale väčšinou vysedávajú v korunách stromov a jediné, čo z nich vidno sú ich dlhé visiace chvosty. No jeden z nich predsa len zoskočil dole a bol si svojich neohlásených hostí pozrieť trochu zblízka. Pre neho sme zrejme boli atrakciou my. Odkedy som videl film Madagaskar a postavičku kráľa Jelimána, tak mám pocit, že vtipnejší tvor ako lemur ani neexistuje. I keď kandidátmi na titul najväčší pacienti celej zoo sú aj tak surikaty. Tieto malé cicavce dokážu dlhú chvíľu bez pohnutia len tak stáť na zadných nohách a tupo hľadieť jedným smerom asi jak partia chalanov okolo ktorej práve prešla baba s dobrým podvozkom. Neviem inak či sa mám k tomuto priznať, ale nech. Na moju obhajobu aspoň poviem, že to zrejme bolo nedostatkom tekutín a tým ostrým slnkom. Čo také sa stalo? No v Bioparku som si pomýlil hrocha s nosorožcom, leva s tigrom a pamätnou zostala moja hláška pri výbehu žiráf. Keď som si všimol ako si Robo zo svojich úlovkov robí koláž a filtruje fotky na instagram, tak mu vravím: „Počuj, načo upravuješ tú zebru, veď je dosť farebná, nie?“ Ten na mňa nechápavo kukol a obaja sme sa začali rehniť, že si aj tie žirafy museli myslieť o nás svoje. A potom sa ma len opýtal: „Chceš, kúpim ti leporelo?“ Mal ma mysli to s obrázkami živočíchov pre 3-ročné deti. Nuž asi ho ozaj potrebujem. Z Bioparcu sme sa vybrali rovno do centra, dať si niečo malé pod zub a hlavne doplniť tekutiny. Vonku bol neskutočný hic a vypotil som asi aj to, čo som vypil rok dozadu.

• 

• 

• 

• 

• 

V STAROM MESTE

Vstupnou bránou do Starého mesta je gotická brána z 13. storočia Torres de Serranos. Nachodení sme si sadli do neďalekej kaviarne La Maruja a dali si pohár chladenej sangrie, s ktorou som si hneď zasral nohavice a pokrstil aj našu pomerne drahú fotku z Bioparcu. Najkrajšou časťou historickej Valencie je námestie Plaza de la Virgen s veľkou fontánou na jej začiatku. Na opačnej strane stojí gotická Catedral de Santa Maria známa skôr ako Valencia Cathedral a o kúsok ďalej zvonica Torre del Micalet. „Vnútri je krásne.“ Aspoň tak vravela moja bývalá šéfka, ktorá bola vo Valencii pol dňa počas výletnej plavby po Stredomorí. Nám, čo sme tu strávili štyri dni nejak nezostal na tieto pamiatky čas. Nuž mal by som asi trocha popracovať na svojom time manažmente. Španieli sú inak dosť nábožný národ, čo dokazujú aj viaceré menšie kostolíky v okolí centra. Z historickej Valencie nás však najviac zaujala gotická budova s názvom La Lonja de la Seda, v ktorej si kedysi obchodníci dohadovali kšefty. Pri vstupe dovnútra sa človeku až zatočí hlava pri pohľade na sálu Hall of Columns, ktorá je plná obrovských stĺpov v tvare špirály. Miesto, ktoré je aj zapísané na zozname UNESCO a rozhodne stojí za povšimnutie.

• 

• 

TRHOVISKo MERCAT CENTRAL

Ak pri túlaní sa ulicami starého mesta vysmädnete, môžete si dať drahé pivo na terase v niektorom z okolitých kaviarní alebo radšej ochutnať čerstvú šťavu bez konzervantov a éčok za smiešne 1 éčko na neďalekom trhovisku Mercat Central. Miesto, kde si miestny nakúpia všetko, čo ich chladnička potrebuje od čerstvých rýb, mäsa, ovocia a zeleniny, syrov a pod. Najviac ľudí postávalo pri stánkoch s typickou sušenou šunkou. Ani ja som veru neodolal a zvečnil sa pri obrovských kusoch visiaceho mäsa, z ktorých tuším niektoré vážili pomaly viac než ja.

• 

• 

PLAZA DE TOROS – Býčia ARÉNA

Krásnou dominantou mesta nachádzajúcou sa hneď vedľa hlavnej vlakovej stanice je býčia aréna Plaza de Toros, ktorá trocha pripomína rímske Koloseum. Je miestom konania koncertov a kultúrnych podujatí, no hlavne stále populárnych býčích zápasov, ktoré veľa ľudí odsudzuje. Ani ja veru nie som zástanca zábavy, pri ktorej trpia zvieratá a myslím, že by som ani nevydržal sa na niečo také pozerať. Na druhej strane býčie zápasy považujem za súčasť španielskej kultúry. Nie sú výsledkom masového turizmu ale skôr forma umenia, ktorá do tejto časti sveta jednoducho patrí a určite by bola škoda, keby sa ochranárom zvierat poradilo dosiahnuť úplne zrušenie tejto (i keď na môj vkus dosť krvavej) tradície.

KRÁTKA ZAstÁVKA PRI ESTADIO DE MESTALLA

Komu nevoňajú býčie zápasy, môže navštíviť inú arénu. V tejto proti sebe nestoja človek a zviera. Všetky súboje sa odohrávajú na trávniku, na ktorom chlapci z FC Valencie zvádzajú domáce súboje proti ďalším tímom najvyššej španielskej futbalovej súťaže La Ligy. Keďže som nechcel robiť Robovi násilie, ktorý nie je práve futbalový fanúšik, (i keď paradoxne je s tým športom kvôli svojej práci denne v kontakte) tak sme si futbalový stánok FC Valencie – Mestallu, obzreli len zvonka. Zdobený čiernobielymi fotkami jeho významných hráčov pôsobí štadión veľmi elegantne. Pozornosti neujde veľký reklamný billboard piva Estrella, ktoré sa vyrába v Barcelone a je myslím aj najpopulárnejším pivom v celom Španielsku. Ja som mu však na chuť až tak neprišiel.

• 

• 

PARK V KORYTE RIEKY TURIA

Naprieč Valenciou sa tiahne asi 9 km dlhý park s názvom Turia Gardens, pomenovaný po rieke Turia, ktorá kedysi pretekala mestom. Po opakujúcich sa záplavách sa ale vedenie mesta rozhodlo pre radikálny krok a odklonili tok rieky mimo centra. Vznikla však otázka čo s voľným priestorom? Mala tam byť pôvodne cesta, ktorá by umožnila kamiónom ľahší prístup k prístavu. Proti tomuto riešeniu však namietali miestni obyvatelia. Nakoniec sa rozhodli prázdne koryto rieky premeniť na mestský park. Tak vo Valencii vyrástlo miesto plné zelene, lavičiek, jazierok s vybudovanými chodníkmi a cyklochodníkmi, ktoré je jednou z najväčších tromfov krásnej Valencie. Touto oázou uprostred rušného mesta sme prechádzali takmer každý deň a mali tak možnosť vidieť ako si domáci športom udržiavajú svoju kondičku a formujú postavičku. Ani sa im nečudujem. Aj ja som mal sto chutí pridať sa k desiatkam bežcov, ktorí si okolo nás dávali do tela. Ak sem ešte niekedy zavítam, určite si do batohu pribalím aj svoje bežecké botasky.

MALVARROSA – Vamos a la PLAYA

Bežcami sa to hemžilo aj na promenáde mestskej pláže La Malvarrosa, kde sme chodili tak na dve hodky najskôr však po 16-tej, lebo aj začiatkom septembra vo Valencii ručička teplomera neklesla počas dňa pod 30 stupňov a keby vystavíme naše biele postavičky obedňajšiemu ostrému slnku, tak sú z nás rázom dve fašírky. Po meste sme sa túlali väčšinou pešo, no na pláž sme sa vždy radšej odviezli MHD-čkou. Hneď vedľa nášho hotela bola zastávka, odkiaľ jazdili autobusy smerom k pobrežiu takmer každých 15 minút. Valencia rovnako ako aj jej známejšia sestra Barcelona sa hrdo pýši jednou z najlepších mestských pláží v Európe. Nájdete tu všetky možné bary, reštaurácie, sprchy, vécka, prezliekacie kabínky a jednoducho kopec služieb, ktoré človek potrebuje na to, aby tu mohol oddychovať hádam aj celý deň. My ale nie sme typy, ktoré vydržia dlho len tak ležať na piesku a nič nerobiť. Párkrát sme sa šľahli do mora, na dôkaz spravili niekoľko plážových fotiek, dali si po pive v plážovom bufete a šli sa radšej prejsť k mólu, odkiaľ je mimochodom na celú Playa de la Malvarrosa úžasný výhľad.

• 

• 

• 

• 

• 

NESTARNÚCE HITY V RADIO CITY

Nočný život vo Valencii je isto veľmi pestrý a bujarý. My sme boli po každom dni takí uťahaní, že sme akurát tak padli mŕtvi do postelí a ani nám len nenapadlo ísť ešte niekam hýriť. Posledný večer sme sa však prekonali. Valencia je plná barov a každý si tu isto príde na svoje. Vybrali sme sa do podniku s názvom Radio City. Kto by čakal bar, v ktorom hrajú klasické rádiové vypalováky, tak by bol asi mierne sklamaný. Celú noc sme tu popíjali pri nestarnúcich hitoch od Arethy Franklin, Michaela Jacskona, Amy Winehouse, Nirvany, The Offspringu a iných hudobných legiend. Komerčná hudba tu má zrejme vstup zakázaný. Pestrofarebný strop a obrazy, červený neónový nápis Radio City, koncertné pódium za tanečným parketom ako aj osadenstvo ľudí dávalo tomuto miestu celkom zaujímavý undergroundový nádych. Ani neviem koľko sme tam toho vypili. Keď ale čašníčka videla, že sa blížim k baru, tak hneď vedela, že môže čapovať ďalšie dos cervezas (dve pivá). Nečakal som, že pôjdeme aj tancovať, no na parket nás napokon dostala pieseň Respect od Arethy Franklin v kombinácii s gradujúcou náladou a v neposlednom rade aj stúpajúcim promile. Bol to skvelý večer a nemohli sme si na poslednú noc vo Valencii vybrať lepší podnik. Big like a veľký rešpekt pred Radio City, ktorý je isto jedným z najzaujímavejších pubov v širšom centre i keď zrejme nie úplne pre každého.

Čo dodať na záver? Vďaka okúzľujúcej Valencii a ešte krajšej Barcelone je Španielsko zatiaľ moja top európska destinácia. Krajina, ktorú chcem znova navštíviť, lebo sa mi tam páči úplne všetko. Teda až na až to ich pivo. Ale zvykol by som si. Veď žiadna ruža nie je úplne bez tŕňa a život je aj o kompromisoch, či nie? Úprimne ani neviem, ktorá zo španielskych sestier sa ma zaujala viac. Tak mi napadá, že túto dilemu by mi mohla pomôcť rozlúsknuť trebárs Sevilla, s ktorou by som si mohol dať rande zas nabudúce. A potom si so všetkými troma spoločne zaspievam a zatancujem v rytme piesne Asereje od španielskeho tria The Last Ketchup – Aserejé, ja deje tejebe tude jebere Sebiunouba majabi an de bugui an de buididipí…