- Prišiel: Marec 2017
- Videl: Ulica Skadarska, Park Kalemegdan, Belehradská pevnosť, Katedrála sv. Sávu, Chrám sv. Marka, bary – Tilt, Crossroads, Pivara
- Zostal: 2 noci
NIS-EKSPRES
Tento príbeh je pokračovaním víkendovej pánskej jazdy po Srbsku, ktorý začal v meste Niš, odkiaľ sme sa plánovali autobusom spoločnosti Nis-Ekspres friško expresne presunúť do Belehradu. Lístky sme mali vopred rezervované a zdalo sa, že pôjde všetko jak po masle. Nakoniec sme však na stanici v Niš skysli celé dopoludnie, lebo sa náš „expresný“ dopravca zdržal kdesi na hraniciach so Severným Macedónskom. Autobusy prichádzali a odchádzali, ľudia nastupovali a vystupovali, len my a zopár ďalších „šťastlivcov“ sme tam sedeli so zaparenými zadkami na obrubníku ako také knedle a čakali na autobus, ktorý jaksi neprichádzal. Nič iné ako čakať nám však nezostávalo. Keď sme už ani len nedúfali, že do Belehradu odcestujeme, tak náš červený tátoš predsa len prijéchal. Rýchlo sme nasadli a dali konečne zbohom mestu Niš. I keď len na pár dní.
Stratený HOTEL BOHEMIAN GARNI
Z autobusovej stanice v Belehrade sme zamierili rovno do nášho hotela Bohemian Garni, ktorý sa mal nachádzať neďaleko hlavnej cesty Cara Dušana kúsok od fontány Sebilj česma. Len tak na margo, meno Dušan je v Srbsku celkom bežné chlapčenské meno. Nečudo, veď jeho nositeľom bol aj najslávnejší srbský panovník. Aspoň už viem, prečo sa na mňa pracovník pasovej kontroly na letisku v Niš tak zvláštne usmieval. Keď sme prišli na adresu nášho ubytka, tak pred nami stála len akási reštaurácia s veľkou terasou. Po našom hoteli však nebolo nikde ani stopy. Obišli sme ju z opačnej strany, kde sme natrafili na piváreň s názvom Pivara. Kam sa ale vyparilo naše ubytko? Skúsili sme sa spýtať okoloidúcich, lenže tí nám buď nerozumeli alebo o takom hoteli nepočuli. Podotýkam, že to bolo pred troma rokmi a nikto z nás nemal v mobile dáta, aby na internetoch preveril, kde v prdeli je ten hotel ukrytý. Keď už nás táto hra na schovávačku predstávala baviť, tak asi sto metrov ďalej v historickej uličke Skadarska sme zbadali dvere vedúce do nejakého baru z názvom Crossroads (o ktorom ešte bude reč) a nad nimi nápis Bohemian Rooms. Vošli sme dnu. Stále však nič nenasvedčovalo tomu, že sme svoj nocľah predsa len našli. Vnútri bolo chladno a tma. Vyšli sme hore schodmi a až tam sa nakoniec pred nami zjavila hotelová recepcia. Priznám sa, odľahlo mi. Už to totiž vyzeralo, že si budeme musieť nájsť iné ubytovanie, pokiaľ nechceme stráviť prvú noc v Belehrade niekde na ulici. Ani vo sne by mi veru nenapadlo, že 4-hviezdičkový hotel by mohol mať spoločný vchod s miestnou krčmou. Ale Bohemian Garni nebolo úplne tradičné ubytovanie. Bola to v podstate taká stará budova, možno bývalá továreň a celá prerobená v industriálnom štýle, čo sa mne osobne celkom páčilo.
Bohémska ULICA SKADARSKA
Až v Belehrade som si uvedomil, čo vlastne znamená Bohemian v názve nášho ubytka. Ulica Skadarska, na ktorej sa nachádza, bola považovaná za hlavnú bohémsku štvrť a miesto, kde sa kedysi stretávali rôzni intelektuáli a umelci, pre niekoho skôr pijani či alkoholici. Boli sme teda ako takí traja bohémi, ktorí si prišli do Belehradu vychutnávať radosti a slasti života. Hladní jak vlci sme nemuseli dlho rozmýšľať akým smerom sa z hotela vybrať a Skadarska bola jasná voľba. Situovaná v centre mesta, plná barov, reštaurácii je aj dnes obrovským lákadlom turistov a patrí medzi najznámejšie ulice v Belehrade. Usadili sme sa na terase sa a do našich smädných hláv naliali pivo Láv. A tak som po značkách Jelen a Zaječarsko uzavrel trilógiu srbských pív.
ZÁpad slnka v parku KALEMEGDAN
Asi kilometer a pol od nás sa nachádzal park Kalemegdan. Na jeho vrchu sa týči belehradská pevnosť, z ktorej je krásny pohľad na sútok riek Dunaj a Sáva. Je to asi najkrajšia časť Belehradu, ktorá je nielen magnetom na turistov ale aj obľúbeným oddychovým miestom miestnych obyvateľov. Prišli sme sem tesne pred západom slnka v čase tzv. zlatej hodiny, ktorú miluje asi každý fotograf, lebo práve vtedy, keď je slnko nízko nad horizontom vznikajú tie najkrajšie zábery. Max bol nešťastný, že nemá so sebou svoj foťák a tak celý čas omieľal ako sa sem zajtra určite vráti. Všetkým nám ale bolo jasné, že sa to isto nestane a preto sme sa snažili si toto miesto zvečniť s výbavou, ktorú sme mali vo vačkoch. Taká zrkadlovka je úžasná vec, ale mne na fotenie väčšinou musí stačiť aj mobil, keďže vlastnú nemám. To čo mi ozaj chýbalo bola plechovka obľúbeného zlatého moku, s ktorou by som si ten magický zlatý moment na hradbách vychutnal ešte viac. S nadšením som sledoval ako ľudia posedávali, fotili sa, čítali, popíjali či dokonca meditovali a užívali si tie hrejivé slnečné lúče ako sa len dá. Pre mňa je pevnosť v parku Kalemegdan jednoznačne tou najkrajšou časťou Belehradu a ten západ slnka moje príjemné pocity len znásobil.
ČIERNOBIELA MÁTOHA A DLHOPRSTÝ TAXIKÁR
Belehrad má povesť párty mesta a moje rozprávanie by nebolo úplné, kedy som nespomenul aspoň niečo z nočného života. Večer sme sa ako správni bomémi vyfešákovali, nahodili košele a vybrali sa do ulíc. Vrcholom večera mala byť návšteva klubu Tilt, ktorý patrí medzi najobľúbenejšie nočné bary v Belehrade a treba sa vraj obliecť trocha elegantne. Naštartovali sme sa v jednej krčme, kde sme si z nápojového pića lístku vybrali slivovicu, ktorú sme brzdili pivom. Táto smrtiaca kombinácia našťastie nemala na druhý deň fatálne následky. Maxa cesta busom z Nišu a celodenné túlanie sa mestom vyčerpali a už nutne potreboval zložiť svoje ubolené telo do postele. S Jožom sme videli, že už ozaj mele z posledného, tak sme ho ani neprehovárali a ďalej pokračovali len my dvaja. Stopli sme si taxík, ktorý nás za pár dinárov odviezol na promenádu pri rieke Sáva, kde už v rade do Tiltu postávali desiatky ľudí. Netrvalo však dlho a boli sme dnu. Uprostred podniku sa týčil veľký okrúhly barový pult, ktorý zaberal pol miestnosti a okolo neho sa telo na telo gňávilo osadenstvo podniku. Jediný, kto sa mohol voľne hýbať boli mladé gogo tanečnice vrtiace sa hore na pódiách a barmani obracajúci sa za barom akoby mali v zadkoch nastrčené duracelky. Otočili sme pár drinkov a potom zrejme aj na nás akosi doľahla únava z dlhého a náročného dňa. A možno sme len nemali chuť tisnúť sa v tom dave. Šli sme preto na chvíľu von na čerstvý vzduch, kde nás oslovil taxikár, či náhodou nepotrebujeme odviesť. Keďže do tej sardinkárne sa nám už veru vracať nechcelo, prijali sme jeho návrh a nasadli do auta. Taxikár bol veľmi zhovorčivý a rozprával nám o ďalších baroch, ktoré by nás mohli vraj zaujímať. Zavelili sme ale smer Skadarska k nášmu hotelu, kde je tiež dostatok podnikov i keď sme si neboli istí, či bude nejaký ešte vôbec otvorený. A keby aj nie, aspoň sme sa mali na čo vyhovoriť a mohli ísť pekne krásne do haján. Keď sme zastali, taxikár si vypýtal 1800 dinárov (asi 15 eur). Na miestne ceny sa mi to zdalo veľa a navyše cestou tam sme platili ani nie polovicu. Naša chyba, mali sme sa toho vydriducha spýtať koľko to bude stáť ešte pred tým, ako sme k nemu sadli do auta. Teraz už nemalo zmysel zjednávať. I keď nerád, no podal som mu dvojtisícovú bankovku. Bol som síce mierne pod parou, no čo nasledovalo si pamätám úplne presne. Taxikár zrazu držal v ruke 200-ku a vravel: „You must be joking my friend!“ Bol som presvedčený, že som mu dal 2000 dinárov, ale v aute bolo slabé svetlo a zrazu som si nebol až taký istý. Mával mi tými 200 dinármi pred nosom a dožadoval sa svojich peňazí. Pozrel som na Joža, ktorý sedel na zadnom sedadle a spýtal som sa ho, či nemá náhodou 2000 dinárov pre toho nenažranca. Pohrabal sa v peňaženke a podal mi. Taxikár si vzal prachy a keď sme vystúpili, dupol na plyn a bez slova zmizol. Kukli sme na seba a premýšľali, čo sa vlastne stalo. V ten deň som si zamieňal dináre a viem, že som mal isto v peňaženke aj 2000-vku, ktorú som však nikde nestihol minúť. Tá však bola fuč. A vtedy mi to docvaklo. Ten smrad nás odrbal. Nielen, že som mu dal svojich 2000 dinárov, ktoré si v tej tme šikovne vymenil za svoju zrejme vopred pripravenú 200-vku, ale ako bonus dostal od nás aj ďalšie dve tisícky. Ak dobre počítam, tak nás tá desať minutová cesta taxíkom vyšla na 3800 dinádov, čo je prepočte okolo 30 eur. Myslím ale, že sme neboli prví ani poslední, ktorí zaplatili za jeho služby trochu viac. Bol to jednoducho čarodejník, taký srbský David Copperfield. Ako sme tam tak stáli „okradnutí“ v noci na ulici, začali sme sa smiať a toho smrada titulovať nadávkami od výmyslu sveta. Tých pár eur nám až tak nechýbalo. Skôr nás škrelo to ako ľahko nás oblafol.
Mohli byť tak dve hodiny po polnoci. Spať sa nám ešte nechcelo a napadlo nám, že by sme sa mohli ísť pozrieť, čo je vlastne zač ten bar s názvom Crossroads, s ktorým mal náš hotel spoločný vchod. Podnikom sa ozývala klasická rocková aj srbská hudba, ktorá ma bavila oveľa viac ako to šialené techno, ktoré mi v Tilte trhalo bubienky. Za malým tanečným parketom nám do očí udrel trblietavý červený záves. Uprostred neho stála figurína ženy v čiernobielom halucinogénnom pásikovom overale. Vizeralo to ako nejaký oltár a ona bola asi strážkyňou noci a zrichtovaných zatúlaných turistov. Bizarnejšiu výzdobu som veru ešte v žiadnom bare nevidel a pôsobilo to na mňa trocha desivo. Keby sa mi tá mátoha zjaví vo sne, asi by som sa od strachu pošťal. Zaujímalo by ma, či tam tá figurína svojou prítomnosťou stále ohuruje hostí alebo ju už dávno nahradil nejaký iný netradičný unikát. Ak sa do Belehradu niekedy vrátim, pôjdem to isto preveriť. Ani neviem ako dlho sme tu zostali, no tá komorná atmosféra nás pohltila. A možno nám tá mátoha učarovala alebo nás dokonca zhypnotizovala, lebo sme sa sem vrátili na pivo aj nasledujúci večer.
NEDEĽNÁ PRECHáDZKA KU KATEDRÁLE SV. SÁVU
Po dlhej sobotňajšej noci sme si trocha dlhšie zdriemli. V nedeľu okolo obeda sme sa pešo vybrali ku Katedrále sv. Sávu, ktorá je mimochodom najväčším pravoslávnym chrámom v celom Srbsku. Nie, nepotrebovali sme zo seba zmyť hriechy. Len nám napadlo, že by bolo celkom vhodné pozrieť si v Belehrade aj nejaké pamiatky. Zvonku vyzerala ozaj úchvatne, no zvnútra ju ešte stále dokončovali a bolo to tam jak na stavenisku. S jej výstavbou sa síce začalo v prvej polovici 20. storočia, avšak stavebné práce spomalila druhá svetová vojna a obdobie komunizmu, ktoré náboženstvu moc neprialo. V podstate je to taká srbská Sagrada Familia alebo slovenská D1-ka, ktorej dokončenie je v nedohľadne. Ale už sú to tri roky, tak je dosť možné, že je dávno hotová.
Cestou sme navštívili aj pravoslávny Chrám sv. Marka. Možno nie je taký veľkolepý, ale aspoň je už dokončený a ikonografie za jeho oltárom stoja za povšimnutie.
Katedrála sv. Sávu 
Chrám sv. Marka
Tu by som už svoje zápisky z Belehradu ukončil. Posledný večer sme prežili len tak „naslušno“ pri pive bez zápražky a hodnotili náš srbský víkend. Ráno nás totiž čakala cesta autobusom späť do Nišu a odtiaľ let domov na Slovensko. A na to sme sa potrebovali trocha vyspať. I keď si to nechceme priznať, tak už dávno nemáme osemnásť a dostať sa z opice trvá o čosi dlhšie.
Denník Dovi Dopo 