Bordeaux – La Cité du Vin et Saint-Émilion

• Prišiel: Jún 2018
• Videl: Rue Sainte-Catherine, Place de la Comédie, Grand Théâtre de Bordeaux, Monument aux Girondins, Le Miroir d’eau, Palais de la Bourse, Pont de Pierre, Porte Cailhau, Grosse Cloche, Bazilika sv. Michala, Cours de la Marne, Place de la Victoire, Katedrále sv. Ondreja, Cité du Vin + dedinka Saint-Émilion
• Zostal: 3 noci

Už ani neviem, čo ma motivovalo kúpiť si letenku do Bordeaux, ktoré ako isto viete, je na mape vinárskeho sveta považované za hlavné mesto vína. Ja som totiž nikdy nebol vínový kajšmentke a sám seba považujem skôr za pivopiča. Možno som sa len vybral hľadať pravdu, ktorá je vraj ukrytá vo víne. Kto vie? Čo som nakoniec v tejto mekke vína na juhozápade Francúzska našiel sa dozviete v nasledujúcom článku.

V CENTRE MESTA

Autobus z letiska ma v piatok predpoludním vysadil kúsok od centra mesta. Po rannom lete z Budapešte som bol rozbitý jak cigánska hračka, no ubytovať som sa mohol najskôr po 14-tej. Mal som teda kopec voľného času a povedal som si, že sa skúsim túlať len tak bez mapy. Nohy ma doviedli na najrušnejšiu shopping street v meste Rue Sainte-Catherine, kde do mňa vošla akási nákupná ruja. Ani neviem ako a zrazu som sa ocitol v obchode s handrami. U nás na Slovensku mám so svojím detským telom často problém nájsť tričká veľkosti S, no tu sa to small size veľkosťami len tak hemžilo. Z tých slimákov, čo Francúzi jedia, sú zrejme potom ako takí slížovia. A tak sa aj mne, slížmajstrovi prvej kategórie, podarilo hneď v prvom obchode kúpiť tričko, ktoré na mne neviselo jak na vešiaku. Potešený rýchlym úlovkom som pokračoval v nákupnej horúčke a aj tá ranná malátnosť zrazu pominula. A tak sa z obyčajného chalana z mesta snov stal razom nákupný maniak. No neuveriteľné, priam šokantné. Z tohto nákupného tranzu ma našťastie prebralo cinkanie električky, inak by som zrejme skončil ovešaný taškami jak slovenský Lagerfeld mistr Lelkeš.

Nachádzal som sa na námestí Place de la Comédie, ktorému dominuje budova Grand Théâtre de Bordeaux, ktorá patrí medzi najkrajšie v meste. Celé námestie pulzovalo životom a bolo mi hneď jasné, že som v samotnom srdci Bordeaux. Mimochodom zaujímalo by ma, koľko nepozorných turistov tam ročne skoná pod kolesami električky. Ja som za tých pár dní v Bordeaux mal viackrát na mále a len krôčik ma delil od toho, aby som si s ďalším pohárom červeného už pripíjal na obláčku so sv. Petrom.

Z námestia komédie ma túlavé nohy ďalej zaviedli k pamätníku Monument aux Girondins, čo je v podstate obrovská fontána postavená na pamiatku Girondistov (politického zoskupenia z radov buržoázie, a teda bohatšej vrstvy mešťanov z obdobia Veľkej francúzskej revolúcie, ktorých by dnes zrejme niektorí pre ich progresívne názory posmešne nazývali slniečkarmi), pri ktorej som si už musel nachvíľu oddýchnuť. Nachádza sa na jednom z najväčších námestí v Európe, na ktorom sa konajú rôzne podujatia, koncerty, festivaly a jednoducho všetko, čo dokáže prilákať pozornosť veľkého množstva ľudí. Teraz bolo však prázdne. Akurát na jeho konci stálo obrovské ruské koleso. Chvíľu som aj premýšľal, či sa na ňom nezveziem, no nakoniec som nenabral guráž. Asi som málo pil. Stavil som sa preto v reštike a sucho v hrdle zahnal pohárom suchého Cabernetu Sauvignon. Ochutnal som aj pivo. No to nestálo za veľa a tak som po zvyšok víkendu zostal už len pri tmavočervenom moku, ktoré lahodilo nielen na jazyku ale aj môjmu oku.

Pokračoval som ďalej k oveľa zaujímavejšej fontáne Le Miroir d’eau nachádzajúcej sa na nábreží rieky Garonne. Jej obdĺžniková plocha, ktorá je dlhšia jak futbalové ihrisko, sa v pravidelných intervaloch naplní vodou asi tak do výšky dvoch centimetrov. Vtedy sa toto miesto premení na veľkú mláku a zároveň vodné zrkadlo, v ktorom sa odráža oproti stojaca budova palácu Palais de la Bourse. Každé dieťa, ktoré kedy počulo vetu: „Neskáč do tej kaluže!“ si tu príde na svoje a veru že sa aj celé „ihrisko“ hneď zaplnilo malými hráčmi, ktorí sa preháňali od jedného konca po druhý ako Les Bleus vo finále majstrovstiev sveta. Predstavenie pokračovalo ďalej, keď sa voda cez úzke škáry pomaly vypustila a cez desiatky malých otvorov začala do priestoru vychádzať osviežujúca vodná para, ktorej neodolal už nikto. Hlavne v horúcom júnovom popoludní, keď ručička teplomera lízala tridsiatku.

Kráčajúc ďalej po promenáde som zazrel most Pont de Pierre, ktorý je prvým a teda aj najstarším mostom v Bordeaux. Dal ho vraj postaviť sám „veľký“ Napoleon Bonaparte. Keď spočítate oblúky v tele mostu, vyjde vám číslo 17. Hovorí sa, že to bol zámer, lebo aj počet písmen v mene cisára je 17. Ak by sme túto písmenkovú metódu aplikovali na aktuálne dianie u nás na Slovensku, tak by sme zistili kadejaké pikošky. Tak trebárs, že slová Andrej Danko, Boris Kollár či Igor Matovič majú tiež rovnaký počet písmen. Žeby náhoda? Posúďte sami…

Cestou na hotel som sa ešte pristavil pri bráne Porte Cailhau, ktorá je akýmsi vstupom do historickej časti mesta a prešiel sa popod hodinovou vežou Grosse Cloche. Obrovský zvon, ktorý je ozdobou tejto zvonice už dávno doslúžil. Do starého železa ale rozhodne nepatrí a je považovaný za symbol mesta Bordeaux.

Doma v meste snov mi na večeru stačí aj krajec chleba s nejakou pomazánkou. No svoju prvú večeru v Bordeaux som si vychutnal v marockej reštaurácii Marhaba s výhľadom na gotickú Baziliku sv. Michala. Prílohu k hlavnému jedlu mi naservírovali v krásnej farebnej miske z vypálenej hliny. Po nákupoch z Rue Sainte-Catherine a tejto kráľovskej večeri som si chvíľami pripadal jak Queen Latifah vo filme Posledné prázdniny, ktorá sa vybrala do Európy prehajdákať svoje celoživotné úspory.

Nasledujúci deň ráno som nahodil novo kúpené tričko s nápisom ‘chilling’ a pohodovým tempom pokračoval v prehliadke mesta. Keď som sledoval okolité výklady zrazu som mal pocit, že Bordeaux nie je len mestom vína ale aj mekkou kaderníctiev. Na ulici Cours de la Marne na úseku asi 300 metrov som ich vedľa seba napočítal asi 10. Táto “kadernícka” ulica ma doviedla na námestie Place de la Victoire, ktorému dominuje víťazný oblúk a vedľa neho stojaci vysoký obelisk. No hlavnou celebritou námestia je aj tak bronzová korytnačka držiaca v ústach strapec hrozna. Denne čelí útokom malých detí, ktoré jej skáču po pancieri a kto vie, čo by im odkázala, keby mohla rozprávať. Jedným záberom som si zvečnil jej utrpenie a pokračoval ďalej ku Katedrále sv. Ondreja. Po parížskej starej dáme je tým najkrajším výtvorom gotiky, aký som kedy videl. Vyšiel som hore do jej zvonice, ktorá ale stojí samostatne. Na informačnej tabuli som sa dočítal, že je to preto, aby sa predišlo vibráciám zo zvonov. Nespomínam si koľko stálo vstupné, ale výhľad z tadiaľ bol na nezaplatenie.

Musím povedať, že centrum mesta Bordeaux je ozaj nádherné. Všetky ulice lemujú historické budovy z 18. storočia, z ktorých väčšina je zapísaná aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. To som mohol spomenúť aj v úvode, ale z mojich záberov aspoň vidíte, že je to hádam aj zaslúžene.

V PRÍSTAVE

Bordeaux ležiace pri pobreží Atlantického oceánu je významným obchodným prístavom. Po nábreží rieky Garonne som sa teda vybral trocha preskúmať aj túto časť mesta. Bolo horúce júnové poludnie a v prístave nebolo okrem zopár rybárov a túlavých mačiek takmer nikoho. V historickom centre boli naopak všetky terasy kaviarní obsadené do poslednej stoličky. Reštiky v tejto časti mesta sa zrejme zapĺňajú až s príchodom večera a prevažne domácimi obyvateľmi. Už zopárkrát som si všimol, že prístavy, sklady a odľahlé časti miest sú často liahňou moderného street artu a inak tomu nie je ani v Bordeaux. Okrem typických grafitov na okolitých múroch som na hladine rieky spozoroval čosi nezvyčajné. Nebol však problém identifikovať, že sa jedná o neidentifikovaný lietajúci objekt, v skratke UFO. Čo predstavuje netuším, no som rád, že mimozemšťania konečne pristáli aj inde ako na území USA. Asi ľúbia dobrý mušt, prečo inak by svoju loď zakotvili uprostred doku v hlavnom mesta vína?

Jedným z dôvodov prečo som sem šiel bolo aj múzeum vína Cité du Vin, ktorého modernú budovu nemožno prehliadnuť. Je to isto povinná zastávka každého návštevníka Bordeaux. Tráviť čas sledovaním prezentácií o víne ma ale nelákalo. Zastavil som sa však v predajni na prízemí, ktorá je splneným snom každého milovníka vína. Mali tam odrody hádam z celého sveta. Ako správny patriot som sa pustil do pátrania po tých slovenských. Fľašky v regáloch boli rozdelené podľa regiónov, z ktorých pochádzajú. Vedľa seba som preto našiel české, maďarské, rakúske, poľské či dokonca slovinské vína, no nikde som nevidel tie naše. Zrejme som vysielal nákupné signály, lebo o chvíľu ku mne prišla mladá predavačka a spýtala sa najprv francúzsky a potom lámavou angličtinou: „Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ Klasická fráza, ktorou sa začína predajný rozhovor kdekoľvek vo svete. Jedna kolegyňa z banky raz položila otázku „Ako vám môžem pomôcť?“ šoférovi pri nastúpe do autobusu. Po 12 hodinovej šichte na pokladni musela byť chúďa hrozne prepracovaná. Veď si chcela len kúpiť jeden celý lístok do Jalšového… Ale späť do Bordeaux. Vysvetlil som predavačke, že len hľadám nejaké, akékoľvek slovenské víno. A tak už sme hľadali dvaja. Žiaľ neúspešne. Naše vína tam jednoducho nedržali. Nie som znalec, no nepochybujem, že na Slovensku produkujeme kvalitné vína konkurencieschopné akýmkoľvek značkám zo svetových výstav. Tak ma to aj celkom prekvapilo, že v mekke vína tie naše nedržia. Bolo to začiatkom leta 2018, tak je možné, že sa odvtedy už pohli ľady a verím, že ak by som do tej predajne prišiel dnes, tak by som tam už nejaké to Veltlínske zelené, Tokaj či Château Topoľčianky našiel. Pani alebo slečne predavačke som poďakoval za pomoc. Bola ozaj veľmi ochotná až som sa cítil vinný, že som si tam žiadne víno nevybral. Domov som sa síce vrátil s dvoma nula sedmičkami Cabernetu Sauvignon, ale tie som si kúpil až po batožinovej kontrole na letisku. Jednu z nich dokonca stále mám doma na poličke.

V ELEKTRIČKE

Cestou späť do centra som naskočil na električku. Jej cinkanie, ktoré znie ako zvuk štrngajúcich pohárov, sa ozýva celým mestom. Všetky sú čisté, moderné a jazdia tak, že ľudí v nich nehádže zo strany na stranu jak v šialenej bratislavskej MHD-čke. Potom sa človek nemusí báť, že keď si dá zmrzlinu, tak tá skončí na prvej zákrute vo výstrihu mladej Francúzky.

V SAINT-ÉMILION

Ráno na raňajkách som začul české hlasy. Ich majiteľmi boli štyria páni v strednom veku. Nuž, nie je dovolenka bez Čecha. Najprv som sa tváril, že im nerozumiem no nakoniec som priznal, že som Slovák a prehodil s nimi pár viet. Rozprávali o akejsi vinárskej dedine blízko Bordeaux, čo ma celkom zaujímalo. Tá dedina sa volá Saint-Émilion a vrelo mi ju odporúčali. A keďže som mal už Bordeaux prejdené skrz na skrz, povedal som si, že by nebol zlý nápad ísť trocha preskúmať aj francúzsky vidiek. I keď Saint-Émilion je skôr takým múzeom architektúry, v ktorom sa motá oveľa viac turistov ako domácich. Takže nič autentické tam už nehľadajte.
Keď som odchádzal z hotela, tak sa ma ešte recepčná spýtala, kam sa dnes chystám. Tak jej vravím, že mám v pláne navštíviť dedinku Saint-Émilion. Ona na to: „Hmm, to ano, len choďte. Je tam krásne.“ Odpovedal som otázkou: „Hej, boli ste tam?“ Na čo odvetila: „Nie.“ Jej odpoveď ma ozaj pobavila. Ani som neskrýval smiech. Zasmiala sa tiež. Svätý Émilion, po ktorom je dedina pomenovaná, bol mních pustovník, ktorý tu zapustil korene v 8. storočí. Už vtedy tu bolo určite čo piť a každý posol boží vie nepochybne chutné víno aj oceniť. Celá obec je pre svoju značnú historickú hodnotu spolu s okolitými vinicami zapísaná aj na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ulice so stredovekými kamennými domami sú postavené na miernom kopci a dlažba sa na niektorých miestach dosť šmýka. Na úvod je asi lepšie prejsť si pamiatky a až potom sa pustiť do degustácie vína, aby človek v tom vínovom opojení neskončil rozpleštený tvárou na zemi, čo sa takmer prihodilo mne. Trocha som sa motal uličkami a počítal vinárne, ktorých je tu jak v Číne bohov. Najviac vynikne dedina z horného nádvoria monolitického kostola Église Monolithe de Saint-Émilion vytesaného do skaly. Výhľad na strechy starých stredovekých domov ma jednoducho dostal. A keďže ja a výhľady sa máme radi, vybral som sa aj ku kamennej veži La Tour du Roy, z ktorej sa mi Saint-Émilion ukázal v celej svojej kráse. Musím povedať, že bratia Česi ani recepčná ma neklamali a Saint-Émilion patrí medzi najkrajšie dediny, aké som kedy videl.

Na záver budem trochu patetický. Keď som sa zo Saint-Émilionu vrátil späť do Bordeaux, šiel som sa ešte naposledy prejsť do historického centra. Dal som si pár vín a stavil sa pri starom známom vodnom zrkadle Miroir d’eau, kde som bol svedkom dychberúceho západu slnka. Obloha bola sfarbená do ružova a oproti stojaci Palais de la Bourse sa vznášal na opare z vodného zrkadla ako taký Titanik užívajúci si posledné lúče denného svetla. Ak náhodou budete chcieť niekoho zbaliť alebo len dostať do postele vezmite ju/ho sem. Romantickejšie miesto snáď ani neexistuje. Keby mám vtedy lepší zoom možno by som aj zachytil na čele Palais de la Bourse „vznášať sa“ Jacka a Rose.