- Prišiel: Júl 2020
- Videl: Maribor, Ľubľana, Jazerá Bled a Bohinj, Predjamský hrad
- Zostal: 3 noci
Slovinsko som mal už dlhšie v merítku. I keď je pravdou, že to nebolo po prvýkrát, čo som sem zavítal. Akurát, že doposiaľ bolo pre mňa viac tranzitnou krajinou ako cieľovým miestom. A myslím, že po dvoch dňoch v Portoroži a vykonaní malej potreby na odpočívadle cestou do Chorvátska by bolo nielen trúfalé ale aj hlúpe zaradiť ho na zoznam svojich už navštívených krajín. A keďže kvôli koronavírusu je letecké spojenie som svetom stále dosť obmedzené, rozhodol som sa, že svoj prvý zahraničný výlet od vypuknutia pandémie absolvujem po zemi a ľahko dostupné Slovinsko mi prišlo ako celkom dobrý nápad. Mojím parťákom na tomto 3-dňovom autotripe bol borščlover Robo, s ktorým sme pred rokom spáchali okružnú jazdu Arménskom a Náhorným Karabachom. O tom ale potom. Pre tentokrát sme necestovali až tak ďaleko. Ale korona nás naučila nielen ako si správne umývať ruky ale aj to, že nie vždy je nutné trepať sa za krásou kraj sveta. Zaujímavé miesta máme totiž často takpovediac pod nosom. Stačí len otvoriť oči.
NA SKOK V MARIBORE
Našou prvou zastávkou v Slovinsku bolo mesto Maribor, kde sme dorazili krátko po desiatej večer. Mali sme tu zajednanú jednu noc v Hosteli M ležiacom naproti študentského internátu. Na vrátnici nebolo ani nohy, no po stlačení zvončeka okamžite pribehol asi meter vysoký a asi meter široký prťavý mužíček s veľkým pivným pupkom, ktorý nám odovzdal kľúče a odprevadil nás na izbu. Nebol to síce žiadny luxus, aj kúpeľňa bola veľká jak WC kabínka vo vlaku, ale ja ani Robo nie sme nároční a na jedno prespatie nám to bohato stačilo. Pomerne vyhladovaní sme sa vybrali von do noci pohľadať nejakú poživeň. Cestou sme totiž nikde nezastavovali, len tesne za slovinskou hranicou kvôli zakúpeniu si diaľničnej známky. Maribor je našťastie študentské mesto, kde aj cez pracovný deň i v tak neskorú hodinu nebol problém nájsť otvorený (nazvime to) fast food a hneď vedľa krčmu Artur, kde sme si pripili na šťastný výlet. Zhodli sme sa v tom, že domáce nefiltrované pivo Union, už ďalej skúšať nebudeme. Kráčajúc späť na hostel mi pri hlavnej ceste udrel do očí obrovský nápis ‘JANŠA V KARANTENO!!!’ Vraví sa, že domov je tam, kde je wifi. Na našej skromnej izbe ale žiadna dostupná nebola. Asi aj preto som tú noc nejak nemohol zaspať. Hlavou sa mi honilo, čo asi znamená ten výraz janša. Bol koniec mesiaca a za posledné horko ťažko ušetrené dáta som si vygooglil, že Janša je priezvisko slovinského premiéra. Čo tým chcel ale autor povedať? Nemal som už žiaľ dostatok voľných megabajtov, aby som po tom pátral. Tak som vypol mobil a za pár minút vyplo aj mňa. Ak vás zaujíma, či som tejto veci prišiel na koreň, čítajte ďalej. Odpoveď príde čoskoro.
Po výdatných raňajkách v Okrepčevalnici (dennom bare) s názvom Sarajevo sme zamierili rezkým krokom do centra. Maribor je síce druhé najväčšie mesto Slovinska, ale stále dostatočne malé na to, aby sa dalo obehať celé pešo. Slovo obehať som použil zámerne, keďže Robo nasadil tempo ala Matej Tóth a ja som sa horko ťažko s vyplazeným jazykom snažil s ním držať krok a kmital nohami jak taký pudel. Robo o tomto svojom rýchlochodiarskom neduhu vie, ale evidentne mu to vrásky na čele nerobí. Spomalil až pri Spomeníku NOB, ležiacom na námestí vedľa Mariborského hradu. Nemožno ho prehliadnuť. Oku nie moc lahodiaci čierny pamätník je venovaný obetiam druhej svetovej vojny a pre jeho nevšedný tvar si ho hneď každý všimne, čo bol zrejme aj staviteľov zámer. Na rohu hlavného námestia s rovnomenným názvom (po slovinsky Glavní trg) sme na chvíľu zakotvili v pivárni Living Room, kde som si objednal pomerne silné pivo Ghost Ship, ktoré mi udrelo do hlavy, no pomohlo uhasiť smäd a hlavne utíšiť bolesť spôsobenú zbrusu novými šľapkami, ktoré sa mi v tom vražednom tempe zarezávali do nártov. Z Glavního trgu sme sa dostali k Glavnímu mostu ponad rieku Drava, ktorá ale vôbec nie je dravá. Na jej hladine si veselo laškovali labute, ktoré sa nám neskôr na nábreží bez ostychu motali popod nohy. Na oblohe nebolo takmer ani mráčika a tak sme sa pred ostrým slnkom na chvíľu skryli v mariborskom mestskom parku. Ten bol na moje prekvapenie v skutku obrovský a udržiavaný lepšie jak legendárna ofinka Johnyho Tribuľu. V príjemnom chládku rozľahlého parku sme si nachvíľu oddýchli a zakončili tak prvú etapu našej Tour de Slovinskom. Next stop – Ľubľana.
ĽUBĽANA
Rosalia Homestay
Výber ubytovania v Ľubľane som prenechal na Roba. Vedel som, že isto nájde niečo rozumné a za dobrú cenu. Študentský internát z Mariboru sme na nasledujúce 2 noci vymenili za 2-izbový byt na 3. poschodí s názvom Rosalia Homestay. Turistom ho prenajíma pani Irenka, ktorá „zabudla“ v cene na bookingu uviesť turistickú taxu 3 € za osobu na noc, ktorú bolo treba nechať pri odchode na stole. Irenko proč? Ale veď my vieme dobre proč. Snaží sa lepším pricingom jednoducho prilákať viac hostí. Ale nebola to žiadna závratná suma, tak sme jej to prepáčili. Dokonca sme jej tam nechali o trochu viac, lebo sme už nemali drobné a nechceli sme zostať nič dlžní. Ale pani Irena si ten tringelt zaslúžila. Jej byt bol ozaj veľmi čistý a útulný s veľkým balkónom, kde sme sa každý večer dorazili, Robo s vínom a ja s pivom Laškom. Predsieň zdobila stena s desiatkami ďakovných odkazov od bývalých hostí, ku ktorým som sa pridal aj ja. Nič svetoborné som však nevymyslel. Ak by ste ale moc chceli vedieť, čo som jej tam napísal, tak hybajte do Ľubľany a ubytujte sa v Homestay Rosalia.
V meste mostov
Na byte u Irenky som našiel hŕbu informačných prospektov, z ktorých som sa dočítal rôzne zaujímavosti. Tak napríklad, že symbolom Ľubľany je drak, ktorý je zobrazený aj na vlajke mesta. Dračí most bol aj našou prvou zastávkou. Netreba mať ale veľké očakávania. Oveľa zaujímavejší ako samotný most je legenda, ktorá vraví, že drak zavrtí chvostom, keď okolo neho prejde panna. Tak ak tento článok číta aj nejaký tata, ktorý má pochybnosti či je jeho pubertálna dcéra stále tým nevinným dievčatkom, nech ju vezme na výlet do slovinského hlavného mesta. Za výsledok ale neručím.
Ďalej som sa dozvedel, že Ľubľana je mestom mostov. Ponad riekou Ľubľanica, ktorá mestom preteká je ich hneď niekoľko. Po nábreží sme prišli k Mesarskemu (mäsiarsky) mostu, ktorý je takým mostom lásky. Je plný zámkov, ktoré tu zanechali zaľúbené páriky ako symbol ich večnej lásky. Ale hádam ani nepoznám mesto, v ktorom by sa podobný love bridge už nevyskytoval. Či to tým zaľúbencom aj pomohlo a sú stále spolu, to vie len pánbo.
Úplne najznámejší je most ležiaci pri hlavnom námestí Perešerov trg s názvom Trojmostovje. Z jeho pomenovania vyplýva, že sa jedná o zaujímavý architektonický kúsok, ktorý zrejme ani inde vo svete nenájdete. Prečo ale niekto postavil vedľa seba tri mosty? Ten dôvod je celkom prostý. Keď ešte nebolo centrum mesta uzavreté pre autá, jeden most nebol dostatočne široký pre dopravu aj chodcov. Mestský architekt Plečnik nechcel, aby sa most prestaval, tak mu napadla myšlienka pridať k nemu ďalšie dva. Dnes už do centra žiadne auto nepáchne, takže majú chodci všetky tri mosty len a len pre seba. Tí nerozhodní môžu mať však problém dostať sa na druhú stranu, lebo si nebudú vedieť vybrať.
Celé nábrežie je plné barov a kaviarní. V bare Fany & Mary som okrem iného ochutnal červené pivo ALE s neobvyklým názvom Pelican out of China. Slovincov som považoval skôr za vínový národ, takže som bol celkom milo prekvapený tou pestrou ponukou (aj remeselných) pív. Čo ma až tak netešilo boli tie západoeurópske ceny jedál aj nápojov.
Dominantou Ľubľany je Ľubľanský hrad, týčiaci sa na hradnom vrchu nad mestom. Vidno ho takmer z každej strany a jeho návštevu sme hlavne pre ten krásny výhľad nemohli vynechať. Hore sme sa vyviezli lanovkou a dole šli už pekne po vlastných. V rámci letného podujatia Film pod zvezdami sa na hrade v noci premietali pod holým nebom filmy. V sobotu večer bola na programe snímka Joker s oscarovým Joaquinom Phoenixom. Chvíľu som aj zvažoval, že by som sa kvôli tomu na hrad vrátil, ale Roba by som ma to aj tak neukecal, tak som nakoniec Jokera pustil z hlavy.
Po veľkom úspechu reštiky Okrepčevalnica Sarajevo v Maribore sme si dali večeru v Čevabčinici Sarajevo ’84. Objednal som si kus mletého mäsa zvaný pljeskavica a zalial ju (niekoľkokrát) tmavým Laškom. Mali tu nielen chutné jedlo ale aj zaujímavo riešený interiér. Kameňom obložené steny zdobili fotografie zo zimnej olympiády (ktorá sa konala v Sarajeve v roku 1984) a tiež rôzne životné múdrosti. Najviac nás pobavil nápis ‘Život je bolest koja se prenosi seksom.’ Prekladať myslím nie je potrebné.
Protivládne protesty
Po výdatnej večeri sme sa boli v centre poobzerať po nejakých magnetkách. Na hlavnom námestí Prešerenov trg, kde sa zvyknú konať rôzne podujatia, sme si všimli dav ľudí, tak sme šli preveriť čo sa tam deje. Jednalo sa o protest proti vláde slovinského premiéra Janeza Janšu. Ten vraj využil pandémiu korony na potlačenie ľudských práv a slobôd, proti čomu sa medzi obyvateľmi zdvihla vlna odporu. Konečne som teda pochopil ten nápis na múre v Maribore ‘Janša v Karanteno’. Na internete som zistil, že tých protivládnych protestov bolo už viacej. Ani ma to neprekvapuje. Slovinsko je síce viac európskou krajinou, no stále je to jeden z nástupníckych štátov bývalej Juhoslávie, kde obyvateľom prúdi v žilách povestná horúca balkánska krv. Keď sú s niečím nespokojní, tak nesedia doma riti a nehundrú si len sami pre seba. Tak by to ale malo byť. Nás sa toto ale netýkalo, tak sme pokračovali ďalej. Neďaleko našeho ubytka sme sa však ocitli uprostred ďalšieho, ešte väčšieho protestného pochodu, pre ktorý bola obmedzená aj doprava na hlavnej ceste. Sprievodom znela slovinská hudba a spev, ktorý miestami prehlušoval zvuk drevených rapkáčov a piskot píšťaliek.
Metelkova mesto
Asi 1,5 km od centra Ľubľany sme sa boli pozrieť aj na miesto zvané Metelkova. Celým názvom Alternatívne kultúrne centrum Metelkova Mesto je v podstate takým mestom v meste. Vzniklo v bývalých vojenských kasárňach, ktoré si hŕstka squaterov a umelcov prerobila na kultúrne centrum. Ochránili ich tak pred demoláciou, ktorá týmto schátraným budovám už hrozila. Centrum je vyhlásené aj za národnú kultúrnu pamiatku, no nie každému je úplne pochuti. Metelkova sa riadi vlastnými pravidlami, z ktorých najzákladnejšie je – Správaj sa tak ako chceš, aby sa ostatní chovali k tebe. Žiadna zloba ani hejty a vylúčená je akákoľvek forma diskriminácie. Aj na tabuli pri vstupe sme sa dočítali, že pre rasizmus, homofógiu, xenofóbiu a iné formy neznášanlivosti tu jednoducho nie je miesto. Je to niečo ako Christiania v Kodani, len o čosi menšie a nie je tu žiadna oficiálna Green Light District, kde by si mohli milovníci trávy beztrestne zadovážiť ich miluvaný matroš. Ale v komunite ako je táto sa nejaké to zboží vždy nájde. A veruže sa aj ponuky na cigaretku na nás hrnuli z každej strany. Myslím, že miest ako Metelkova je všade po svete dosť. Napríklad aj v starom doku v severnej časti Amsterdamu som videl podobný hipisácky raj plný grafitov a street artu zvaný NDSM. Staré továrne, kasárne či lodenice sú totiž často inšpiráciou pre alternatívnych umelcov, ktorý v nich vždy vidia o čosi viac ako bežný smrteľník. Ale farebný je ten svet krajší, no nie?
VÝLET K SLOVINSKÝM JAZERÁM
V sobotu ráno sme sa z rozpálenej Ľubľany vybrali trocha schladiť a opláchnuť sparené zadky k jazerám Bled a Bohinj. Pôvodne sme mali v pláne navštíviť len to prvé, ale keďže sú pomerne blízko seba, tak prečo nedať šancu obom? Bled netreba nijak zvlášť predstavovať. Toto slovinské jazero s malým ostrovčekom, na ktorom stojí kostol Nanebovstúpenia Panny Márie je zobrazený na každej druhej magnetke a patrí asi k najznámejším miestam Slovinska. Bolo by preto veľmi naivné myslieť si, že v hlavnej turistickej sezóne uprostred leta to tu nebude praskať vo švíkoch. Nečakal som ale, že len pár minút od cieľa skysneme v 3-kilometrovej šóre áut. Čo však spočiatku vyzeralo desivo, nebolo nakoniec až také hrozné a za necelú štvrť hodinu sme už vystupovali na parkovisku a vôbec som nemal pocit, že by mi turisti až tak dýchali na krk. Po Veslaškej promenade sme sa dostali k malej pláži pri veslárskom klube, kde sme sa zložili. Mali sme skvelý plán – ležať a nič nerobiť. Mňa však nakoniec zlákala bobová dráha Straža Bled. Kým si Robo spokojne oddychoval v tieni na tráve, ja som sa vybral pešo na opačnú stranu jazera zažiť trocha adrenalínu. Lístok na sedačkovú lanovku a jedna jazda dole na boboch ma vyšli na 10 éčok, ale ten výhľad za to rozhodne stál.
Z jazera Bled je to k Bohinjskému jazeru asi pol hodina autom. Čakal som, že bude trocha menej zapratané turistami, no opak bol pravdou a nájsť voľné miesto na parkovanie bol nadľudský výkon. Ostali sme na pláži vedľa parkoviska pri soche zlatoroga, ktorý zdobí aj etiketu najznámejšieho slovinského piva Laško. V pozadí sa pred nami krásne vynímali hrebene Triglavského národného parku. Keď sa sem raz vrátim, tak moje kroky budú určite smerovať tam.
Cestou späť do Ľubľany sme sa zastavili na neskorý obed v reštaurácii Stara Pumpa, kde som si objednal špecialitu s viacerými druhmi mäsa. Bravčové, kuracie, hovädzie, k tomu klobása a čevapy. Ani keby mám 9 žalúdkov jak Alf, tak by som to dokázal celé zožrať. Napriek tomu, že to bola ozajstná mlsanica (slovinsky poslastica), som musel polovicu nechať na tanieri, inak by ma prisámfakt roztrhlo.
PREDJAMSKÝ HRAD
Nedeľu ráno sa nám počasie rapídne zhoršilo a slnečné dni vystriedal dážď. Bolo to zrejme znamenie, že je na čase ísť domov. No my sme mali v pláne našu púť Slovinskom zavŕšiť ešte návštevou Predjamského hradu, ktorý je najväčším jaskynným hradom na svete, vďaka čomu sa dostal aj do Guinessovej knihy rekordov. Takýto unikát sme predsa nemohli vynechať a ani ten hustý lejak nás nemohol odradiť. Cestou k hradu som na nete dočítal, že ho kvôli jeho nezvyčajnej polohe bolo veľmi ťažké dobyť. Ani my sme sa dnu veru nedostali, ale to hlavne preto, že sme prišli skoro ráno asi hodinu pred otvorením. Ale nevadí, bohato nám stačil aj letný pohľad zvonku a sme mohli tak dať za týmto výletom bodku.
Denník Dovi Dopo 