Alghero – Masturdating in Northern Sardinia

• Prišiel: September 2020
• Videl: Alghero, Grotte di Nettuno, Cala Dragunara, Stintino – La Pelosa, Capo Falcone, Spiaggia di Maria Pia, Porto Torres
• Zostal: 4 noci

Súkromný triskáč a kamizelka ratunkowa

Keď som sa po dlhých ôsmich mesiacoch konečne vybral na svoj prvý „rúškový“ let, šípil som, že to bude trochu iné ako doposiaľ. Veľa ľudí má pred letiskami stále rešpekt kvôli šíriacemu sa korona vírusu resp. sa skôr boja neistého návratu a povinnej karantény. Tiež mi preto trocha cvakala riťka, nakoľko v deň môjho odletu sa tzv. pandemická komisia stále rozhodovala, či zaradí alebo nezaradí Rakúsko na covid mape medzi rizikové krajiny a ja som sa mal domov vrátiť cez Schwechat. No moja túžba konečne znova vzlietnuť do oblakov bola silnejšia, tak som to riskol. Nakoniec to nebolo ani také dramatické. Akurát cestou späť sa ma pracovník letiska vo Viedni spýtal odkiaľ som priletel a kde som trávil posledných desať dní. Toť vsjo. V podstate jediné, čo skutočne nasvedčovalo tomu, že práve prebieha druhá vlna pandémie bola povinnosť mať na tvári rúško a vyľudnená letisková hala v Bratislave. Nikdy sa mi nestalo, že by necelú hodinu pred plánovaným odletom nebolo na letisku ani nohy. V celom lietadle nás nebolo isto viac jak 15. Mal som pocit akoby som mal letieť súkromným triskáčom niekam do exotiky. Žiaľ toho sa tento rok určite nedočkám. Mojím cieľom však bola destinácia známa aj pod prezývkou Karibik Stredomoria, takže od exotiky to aspoň symbolicky nemalo až tak úplne ďaleko. Nasledujúci cestopis bude teda o druhom najväčšom ostrove v Stredozemnom mori – Sardínii, konkrétne o mojich túlačkách po okolí prístavného mesta Alghero ležiaceho na severozápadnom pobreží.

B&B Sa Videnda – Homestay u Eriky

Ubytovanie na 4 noci som si zarezervoval až deň pred odletom, nakoľko som si stále nebol istý, či skutočne vycestujem. Väčšinou si vyberám medzi hostelmi. Tých je ale v Alghere dosť málo a vôli covidu som sa aj tak nechcel deliť o izbu s cudzími ľuďmi, alebo ako by povedal srdcom batôžkar – kamarátmi, ktorých ešte nepoznám. Najviac ma oslovilo ubytko B&B Sa Vivenda, čo je v podstate prerobený 3-izbový byt s výbornými recenziami a nešetriacimi slovami chvály na jeho majiteľku Eriku, ktorá svojim hosťom vytvára podmienky, aby sa tam cítili ako doma. Celý čas môjho pobytu v Alghere sme boli s Erikou v kontakte cez WhatsApp. Zaujímala sa ako sa mám a denne podávala správy, či niekto príde alebo nie. Akoby ma tým chcela upozorniť: „Dušan, dnes prosím nebehaj po byte s holým bimbasom, nakoľko prídu ďalší hostia.“ Našťastie jej správa vždy znela presne tak ako som dúfal: „Ahoj, práve som všetko vyčistila, vydezinfikovala a vymenila uteráky. Žiadny ďalší hosť už dnes nepríde. Dobre sa bav.“ Občas som mal chuť si z nej vystreliť a odpísať: „Ok, dík za info, takže dnes môžem zorganizovať žúrku?“ Ale neviem, či by môj žart pochopila. Každopádne Erika bola skutočne ukážková hostiteľka a môžem ju len a len odporučiť.

• 

• 

• 

Masturdating v uliciach Alghera

Ako ste sa už zrejme z predošlých riadkov dovtípili, tak na tomto tripe som bol sám. Po návrate zo Sardínie mi fejsbuk pripomenul príspevok spred desiatich rokov, keď som bol ešte mladý, pochabý a zdieľal cez sociálne siete každú hovadinu. Tentokrát ma však daná spomienka celkom inšpirovala pri písaní tohto článku. Jednalo sa o definíciu z Urban Dictionary a konkrétne  výraz z angličtiny Masturdating – which means going out alone, watching movie by yourself or going to restaurants alone. Čo by sa dalo voľne preložiť ako vyraziť si niekam von, do kina či reštaurácie len tak sám/-a. Jednoducho keď robíte veci, ktoré máte radi a mysleli ste si možno, že ich môžte robiť len s niekým. Je to len o hlave a schopnosti naučiť sa vychutnávať si chvíle aj osamote. A presne to som aj spravil. Na štyri dni som úplne vypol myseľ a užíval si samotu. Asi každý, kto pracuje s ľuďmi, mi dá za pravdu, že nie je nad to, mať na pár dní svätý pokoj od všetkých a od všetkého. Už som to ozaj potreboval a veľmi som si tieto chvíle užil. Takže ak by ste mali niekedy aj vy chuť na masturdating, inými slovami dať si rande so samým sebou, tak môžem len odporučiť.
Ale späť k Algheru. Je to prístavné mesto na severozápadnom pobreží slnečného ostrova Sardínia. I keď v mojom prípade viac upršaného ostrova. Počasie sa mi tu menilo z hodiny na hodinu asi jak covid semafór a keď som šiel von, netušil som, čo si mám vlastne obliecť. Našťastie to je taká prťavá dedina, ktorá je od jedného konca po druhý prepchatá barmi a reštauráciami. Takže v prípade, keď sa Oskar so mnou hral na schovku, tak som sa ja mohol skryť v niektorej z nich. Väčšina síce víta hostí alebo otvára kuchyňu najskôr po 18-tej, no kto hľadá nájde a kto nie, tomu aj chuť zájde.
Historicky je mesto vraj značne ovplyvnené aj katalánskou kultúrou, ale to som si ja až tak nevšimol, resp. keby si to niekde neprečítam, tak ani neviem. Ale ja zas nie som znalec. Lenže nápisy na fasádach domov ako pizzeria, spaghetteria, ristorante alebo tie ich zelené okenice ovešané prádlom a po ceste jazdiace fiatky vo mne evokovali čisté Taliansko. Jediné, čo mi tu pripomenulo ako tak Katalánsko bolo to ako zanietene domáci v baroch sledovali futbal. Lenže láska k futbalu je rovnaká jak u Taliana, tak u Katalánca. Ale nechám už radšej rozprávať fotky, ktoré vám priblížia ulice Alghera oveľa lepšie jak moje kecy.

• 

• 

• 

Grotte di Nettuno a „nuda“ na Cala Dragunara

Predpoveď na nasledujúci deň nebola moc priaznivá. A žiaľ som sa aj prebudil do upršaného rána. Vravím si, že keď má byť takto sychravo, nepôjdem dnes na pláž, ale radšej sa vyberiem k vyhliadke a jaskyni Grotte di Nettuno, ktorá je vzdialená asi 25 km západne od Alghera. Pozrel som si spoje a zistil, že za 15 minút tam vyráža v centra mesta bus a ďalší ide až popoludní. Keďže som nechcel celé dopoludnie trčať na izbe, rýchlo som nahádzal veci do ruksaku a letel na zastávku jak zmyslov zbavený. A veru že bolo to o chlp. Keď som si vypýtal lístok, šofér odpovedal, že ten sa dá kúpiť jedine online cez aplikáciu s názvom DropTicket a ukázal na svoj mobil. Naznačil však, aby som naskočil. Sadol som na prvé sedadlo a nasledujúce minúty sa plne venoval sťahovaniu aplikácie a kupovaniu si lístka. Keby nemám mobilné dáta a platobnú kartu, ktorou môžem platiť cez net, tak som v riti. Ale zvládol som to. S hrdým výrazom akoby som práve zdolal K2-ku som ukázal  autobusárovi na mobile vygenerovaný QR kód, ktorý mi umožnil pokračovať v jazde. Pozrel som okolo seba a uvedomil si, že okrem mňa v tom autobuse už nikto iný nie je. Celkom som sa na tom bavil a robil si selfíčka s prázdnymi sedadlami jak taký retard. Keď sme asi za 3/4 hodinu zastavili pri Grotte di Nettuno, tak som sa dosmial. Konečne mi docvaklo, prečo bol autobus taký prázdny. Vyhliadka aj jaskyňa boli pre zlé počasie zatvorené a späť do Alghera šiel bus až o 2 hodiny. No skoro ma jeblo. Mal som len dve možnosti. Nadávať 120 minút aký som dement, že som si nepreveril otváracie hodiny alebo radšej trocha preskúmať dostupné okolie. Asi nemusím písať, pre ktorú možnosť som sa rozhodol, že? Zistil som, že celkom pekné výhľady na útesy sú aj z druhej strany, kde netreba dokonca ani platiť vstupné a že pár minút pešo je malá piesočná pláž Cala Dragunara, ku ktorej som sa potom pomalým krokom vybral. More bolo síce studené, lenže ja som zhruba pred mesiacom začal dobrovoľne nasilu s otužovaním (Ani nie preto, že je to teraz v móde, ale odpálilo mi prietokový ohrievač a v celom byte mi netečie teplá voda. A stále som si nekúpil nový.), tak to pre mňa nebola až taká katastrofa. Horšie bolo, že som so sebou nemal plavky. Dážď už dávno utíchol, no stále bolo pomerne sychravo a zrejme aj preto nebolo nikde nablízku ani živej duše. Napadlo mi, že ja predsa žiadne plavky nepotrebujem a rozbehol som sa do vody len tak na Adama. Keď som sa potom svojou nahou fotkou pochváli bratovi, tak sa ma spýtal, či som bol loviť ryby (akože na „červíka“). Kvôli tej studenej vode nebol ani moc ďaleko od pravdy, ale to je fuk. Nahaté kúpanie som si nesmierne užil. To už tak býva, že neplánované veci sú často tie najlepšie.

Stintino La Pelosa – tam, kde je biela bielejšia

Najkrajšia pláž akú som na severe Sardínie navštívil bola jednoznačne La Pelosa. V Európe som tak belasé more videl naposledy v Blue Lagoon na Malte. Lenže to bolo na konci augusta a bola preto totálne preplnená. Je síce pravda, že počas leta musí byť aj na Sardínii riadne sardinkovo, ale preto je možno lepšie vybrať sa na turisticky známe miesta ako toto na konci sezóny alebo jednoducho akceptovať fakt, že nie si jediný turista na svete.
Od Alghera je táto pláž vzdialená asi 50km smerom na sever. Nenašiel som však žiaden priamy spoj, len s prestupom cez prístavné mestečko Porto Torres. Za tých pár dní som však stihol navnímať, že autobusy na Sardínii jazdia veľmi spoľahlivo, tak sa ozaj niet čoho obávať. Je pravda, že môj orientačný zmysel ma už párkrát sklamal, no ak čakáte, že teraz bude nasledovať vtipná príhoda o tom, ako som sa stratil, tak vás žiaľ sklamem, pretože nič také sa nestalo a zvládol som to celé tak ako som si aj naplánoval. Len jediná maličkosť. Platobnú kartu som si zabudol ráno na izbe. Našťastie tá aplikácia DropTicket na kúpu cestovného lístka je viac smart ako ja a číslo mojej karty si už pamätala. Nepamätala si však 3-miestny CVC kód z jej opačnej strany, tak som musel nad tým chvíľu dúmať. Ešte že nakupujem (letenky) cez internet a na ten kód som si spomenul.
Cesta k La Pelosa trvala asi dve hodiny. Ale stálo to za to. Dokonalú atmosféru tohto miesta vytvára nielen biely piesok a priezračné more, ale aj strážna veža na neďalekom ostrove a okolité útesy prírodnej rezervácie Capo Falcone. Možno aj vďaka tomuto parádnemu miestu Sardíniu nazývajú Karibikom Stredomoria. Pre mňa taká malá cena útechy, keďže do Karibiku sa už tento rok na 99,9% nevrátim. Viem, že na deň strávený na Pelosa Beach nezabudnem. Keď budete niekedy na Sardínii určite sa sem hybajte kuknúť. Platí sa symbolické vstupné 3,50€, čo je úplne smiešna suma v porovnaní s dojmami, ktoré si odtiaľ človek odnáša. Môj deň však ani zďaleka nekončil. Dúfal som preto, že aj cesta späť do Alghera prebehne bez komplikácii, pretože ma ešte čakalo v poradí druhé rande s Mariou Piou, tentokrát pri západe slnka…

Západ slnka na Spiagga di Maria Pia

Maria Pia mi padla do oka až na druhý pokus. Aby ste si nemysleli, že som sa tu zaplietol s nejakou Sardínčankou tak podotýkam, že sa jedná o pláž vzdialenú asi 4 km od centra Alghera. Prvýkrát to hold nevyšlo. Žiaľ keď je vonku hnusné počasie tak ani biely piesok a krásny borovicový les nedokážu navodiť pocity aké som od tohto miesta očakával. Navyše som cestou sem nastúpil na zlý autobus, tak som musel potom dva kiláky kráčať pešo. Strávil som tu necelú hodinu a potom sa zmrznutý vrátil radšej späť na ubytko a večer sa vybral  nasávať (dovolenkovú atmosféru) do miestnej pivárne Birreria Sant Miquel.

Ako som písal, tak s Mariou Piou som to nevzdal a vrátil som sa sem pred západom slnka cestou z dokonalej La Pelosy. Keďže bolo celý deň slnečno, tak som tentokrát už nepotreboval žiadnu mikinu ani si nemusel zakrývať oči pred vetrom. Bolo krásne teplo, bezvetrie a na oblohe ani mráčik. V prázdnom bare na pláži som si kúpil fľaškové pivo, sadol do piesku a užíval si slnečné lúče až pokým sa predo mnou Oskar úplne nestratil v oceáne. Jednoducho dokonalé. Krajšie som si svoj posledný večer na Sardínii ani len nemohol predstaviť.

Po návrate zo Sardínie som si dobrovoľne naordinoval pár dní papučovej kultúry a následne sa dal preventívne otestovať na covid. Výsledok bol našťastie negatívny. Jediné, čo som si teda domov priniesol je množstvo pozitívnej energie a krásnych spomienok, ktoré so mnou zostanú aj keď táto čudesná pandémia pominie.