- Prišiel: December 2020
- Videl: Bwejuu, Paje, Jozani Forest, Spice Farm, Nungwi, Mnemba Island, Stone Town, Prison Island
- Zostal: 8 dní
Sv. Martin a letenka do raja
Martin na bielom koni na to znova hodil bobek. Zdá sa, že táto pranostika je už len taký prežitok a nikto asi nečakal, že sa skutková podstata tohto úslovia aj naplní. Nuž, globálne otepľovanie si aj takto vyberá svoju daň a možno bol len tentokrát nešťastník Martin aj so svojím koňom v karanténe, kto vie? Keď som ráno na sv. Martina valil do práce, tak som sa z rádia dozvedel zaujímavú informáciu, a to že 11. november nie je iba dňom čakania na prvý sneh ale aj medzinárodným dňom nezadaných. Vedeli ste to? Spomedzi všetkých 365 dní v roku bol tento dátum zvolený práve pre najväčší počet číslic jedna. V niektorých krajinách je vraj 11-ty deň v mesiaci november spojený s veľkým nákupným ošiaľom, kedy sú zákazníci schopní minúť miliardy eur a tržby obchodov počas sviatku nezadaných prevyšujú aj populárny Black Friday. No a ja, čo by slobodný mládenec z mesta snov som si tento deň doprial tiež malý darček a kúpil si decembrovú letenku do exotiky. Koncom roka vždy cestujem niekam ďaleko do preč, no tentokrát môžem byť rád, že sa mi vôbec podarilo niekam mimo Európu odletieť. Výber destinácií bez povinnej karantény, či iných obštrukcií sa dal totiž ľahko spočítať na prstoch jednej ruky. Aspoň som ale nemusel dlho premýšľať, ktorým smerom sa vydať. Možno niekomu čul napadlo, prečo som sa v týchto neistých časoch musel niekam drbať? Odpoveď je jednoduchá. Mal som stále 16 dní dovolenky, ktoré sa mi podarilo aj vďaka covid pandémii ušetriť. Musel som však do konca roka aspoň polovicu z nej minúť a predstava, že by som zostal len tak doma na rici mi moc nevoňala. Bejby predsa nebude sedět v koutě. Ale aby som prešiel k veci. Pred vianočným zhonom som zdrhol na miesto, kde sa ľudia nikam neženú a riadia sa heslom hakuna matata, čo v preklade znamená bez starostí. Toto miesto, kde život plynie akosi pomalšie (po swahilsky pole pole) leží v Indickom oceáne pri východnom pobreží Afriky a volá sa Unguja, no všetci ho poznáme skôr pod názvom Zanzibar. Tento malý kúsok raja sa stal tohtoročnú zimu pre Slovákov hitom sezóny a po internetoch a socjálnych sjeťach začali dokonca kolovať vtipy o tom, že slovenské more je už aj na Zanzibare. Mne sa však táto hypotéza moc nepotvrdila. Žiadnych našincov som tam totiž nestretol. No natrafil som na mnoho iných ľudí a videl ako vyzerá skutočný raj, ale aj ťažký život domácich obyvateľov za jeho bránami. Aký bol teda môj týždeň na Zanzibare sa vám pokúsim priblížiť v nasledujúcom cestopise.
Cesta na Zanzibar
Necelý mesiac pred odletom som sa dal preventívne začipovať proti žltej zimnici. Síce sa to na Zanzibare nevyžaduje, ale predsa je to už Afrika a to očkovanie mi zostane platiť do konca života, ktorý dúfam ešte nejaký ten piatok potrvá a neboli to len zbytočne vyhodené peniaze. Do batoha som ako vždy pribalil aj pol litra domácej (tentokrát to bol kvalitný repák od kolegyne Aďky) a tak mi už nič nebránilo vydať sa za dobrodružstvom na čierny kontinent. Letel som z Viedne so spoločnosťou Ethiopian Airlines s päť hodinovým prestupom na letisku Addis Abeba v Etiópii, kde som si aspoň trocha zdriemol na lavičke pri vianočnom stromčeku. V lietadle a posediačky ja totiž zaspať nedokážem. Na Zanzibare sme pristáli krátko popoludní. Pred vstupom do letiskovej haly všetkým pasažierom zmerali teplotu. Pochybujem však, že by niekoho nepustili ďalej. Zanzibar predsa žije (aj) z turistov a prezident Tanzánie dokonca v krajine zakázal korona vírus, aby ich ekonomika neprišla o príjmy z cestovného ruchu. Takže všetci pasažieri letu ET813 si bez problémov prešli k priehrade, kde si vypísali potrebné formuláre, zanechali odtlačky prstov, zacvakali 50 dolárov za víza a hurá dovolenka v raji môže začať. Lietadlo malo menšie meškanie a vstupné formality tiež chvíľu trvali, lebo tu sa nik zrovna nepretrhne. Od roboty predsa aj kone kapú, takže hlavne pole pole (pomaly).
Pri východe z letiska na mňa už s visačkou s mojím menom vyčkával šofér Alawi, ktorý ma odviezol rovno na juhovýchodné pobrežie ostrova k pláži Bwejuu, kde som mal zarezervované ubytko na prvých pár dní. Cestou sme sa zastavili len na miestnom trhovisku, kde mu jeho kamarát podal niečo zabalené v papierovom vrecku. Alawi sa usmial a ukázal mi obsah zásielky. Vo vnútri bola čerstvá mäta do drinkov. Večer sa totiž na ubytku mala konať párty, tzv. Swahili Night s vystúpením živej kapely. Nemohol som sa už dočkať.
BWEJUU
Prvé tri noci som teda strávil v juhovýchodnej časti ostrova na mieste zvanom Bwejuu. Je to skutočný raj ďaleko od rezortov, pre ktorý sú typické prázdne pláže a vysoké palmy. Z tohto miesta som absolvoval výlet do Jozani Forest, ochutnal rôzne druhy korenia na farme v rámci tzv. Spice Tour a navštívil tiež deti na základnej škole.
Relax v Evergreen Bungalows
Mal som booknuté lôžko v jednom z plážových bungalovov s názvom Evergreen Bungalows, ktoré vlastnia Turek Mustafa a jeho obchodná partnerka z Nemecka Claudia, ktorí tvorili kedysi pár. Mustafa po svojom boku ale zrejme potrebuje väčšiu levicu ako je Claudia, takže vo vzťahu im to žiaľ nevyšlo. No biznis šľape výborne a týmto dvom sa spoločne podarilo vybudovať skutočnú oázu pokoja, kde som si skvele oddýchol. Bungalovy sú tak blízko pláže, že ma každé ráno ešte pred svitaním zobudilo šumenie mora. Jedno ráno, keď som už bol hore a nevedel ďalej zaspať, som si bol pozrieť východ slnka. Spoločnosť mi robili dvaja havkáči, strážcovia bungalovov, ktorí okolo mňa pobehovali jak besní. Zaumienil som si, že nasledujúce ráno si znova privstanem a pôjdem si po pláži zabehať aj ja. To sa mi už však kvôli zraneniu nohy nepodarilo. Ako som k nemu prišiel sa dočítate ďalej v článku.
V celom areáli bolo len pár hostí a vládlo tu ticho a pohoda. Jediný, kto tu robil neplechu boli malé šteniatka. Evergreenová rodina sa totiž len nedávno rozrástla o niekoľko psích mláďat, s ktorými sa tu hostia môžu hrať. Vyzerajú roztomilo, ale nie sú to žiadni anjeli. V jednom kuse sa tlčú a keď ich pri tom vyrušíte, tak sa ujde kúsanec aj vám. Ale ktorí súrodenci sa nebijú, že? Večer, keď už na nich po celom dni doľahne únava, ľahnú si vedľa vás na gauči a spia zrazu jak zabití.
Môj prvý večer na tomto mieste spestrilo vystúpenie živej kapely. Každý utorok sa tu totiž koná tzv. Swahili Night, takže lepšie som si svoj príchod ani naplánovať nemohol. Kapela pozostávajúca so štyroch členov, ktorej lídrom bol spevák Alvin, postupne odpálila viaceré swahilské songy, ktoré doplnili aj o svoje verzie známych hitov Stand by me a No woman no cry. Bol to v podstate jediný live koncert, ktorý som v roku 2020 zažil a o to viac som si ho aj vychutnal.
Kitesurfer Alex
Vedľa bungalovov má svoje kráľovstvo dretatý týpek s jamajskými koreňmi menom Alex, ktorý učí návštevníkov kitesurfing. Jeho otec prišiel na Zanzibar z Jamajky, aby tu pracoval ako chirurg v nemocnici. Zoznámil sa tu s Alexovou matkou a keďže tá nechcela tento pokojný ostrov korenia opustiť, tak tu už ostal. Alex samozrejme Jamajku niekoľkokrát navštívil, no Zanzibar má oveľa radšej. Keď som sa ho spýtal prečo, odpovedal, že sú tu milší ľudia a na celom ostrove nie sú žiadne zbrane. Život tu je vraj bez starostí, po swahilsky hakuna matata. Na prvý rozhovor s Alexom nikdy nezabudnem. Keďže si ľúbi večer vypic, tak je potom cez deň mierne grogy a aj jeho zmysly sú máličko otupené. Podarilo sa mu skomoliť moje meno tak, že sa na tom smejem ešte aj teraz, keď si na to spomeniem. Zrovna som blbol na pláži, keď ku mne prišiel a vraví: „Ahoj, ako sa voláš?“ Odpovedal som: „Dušan.“ Alex zamyslene pozrel a vraví: „Hmm, Ocean (čítaj Oušn) krásne meno.“ Vybuchol som od smiechu a vravím: „Ashante.“ (čo je po swahilsky ďakujem) Takže ak chcete, môžete ma pokojne volať aj Oušn. Škoda, že som si len nedávno zmenil občiansky, inak by som asi silno uvažoval nad tým, že navštívim v novom roku matriku. Alex pokračoval: „Počuj Ocean a nechcel by si skúsiť kitesurfing?“ Odvetil som: „Nie, vďaka. Už som to skúšal v Maroku a nebavilo ma to.“ Samozrejme, že som ho odrbal. V Maroku som síce bol, ale na kitesurfing ma ani tam nik nepresvedčil. Viem, že klamať sa nepatrí, ale čo som mu vtedy povedal, splnilo účel a už ma s tým svojím „šarkanom“ viac neotravoval.
Bwejuu beach – zemský ráj to napohled
Východné pobrežie ostrova lemujú vysoké palmy a pláž je pokrytá snehobielym pieskom. More má všetky odtiene belasej a v okolí nie je ani živej duše. Toto miesto je skutočný raj. Prečo je ale potom v tejto časti ostrova tak málo turistov? Odpoveď je jasná. Je to spôsobené častým odlivom, kedy oceán doslova zmizne stovky metrov ďaleko od pobrežia a na kúpanie môže človek zabudnúť. To samozrejme plážovým dovolenkárom nevonia a zdržujú sa preto radšej na opačnej strane. Tento jav však trvá len dopoludnia a popoludní sa voda vráti znova späť. Keďže mne celodenné vylihovanie na pláži nič nehovorí, tak mi to nijak neprekážalo. Aspoň som mohol preskúmať, čo môj menovec oceán ukrýva na dne. Medzi riasami som si všimol ležať množstvo morských ježkov a musel som preto dávať pozor, aby som na niektorého z nich nestupil. Nebol som sám, čo sa tu takto špacíroval. Ženy z dediny tu pestujú morské riasy, ktoré sa potom používajú na výrobu kozmetiky. Niektoré zas hľadajú lastúry, z ktorých potom šikovné gazdinky pripravujú chutné africké šmakocinky.
Deti zo základnej školy v Bwejuu
Keď som sa prvý deň promenádoval po pláži, oslovil ma miestny sprievodca menom Ibrahim. Navrhol mi, či by som s ním nechcel navštíviť základnú školu v Bwejuu. Deckám by sme kúpili nejaké sladkosti alebo školské pomôcky a pozreli si ako prebieha vyučovanie. Nápad sa mi pozdával, tak som súhlasil.
Len tak na margo, zanzibarské deti aj v čase pandémie, keď ich rovesníci po celom svete sedia kvôli korone zavretí skôr doma, musia pekne krásne naklusať každé ráno do školy. Prezident Tanzánie totiž v krajine zrušil koronavírus a na Zanzibare plynie život tak povediac v bežnom režime. Nasledujúce ráno, keď sa oceán kvôli odlivu znova vytratil, sme sa teda spoločne s Ibrahimom vybrali pešo do neďalekého mestečka Bwejuu. Domy v tejto osade ani nevyzerali, že by v nich vôbec niekto býval. Ľudia tu žijú skutočne v skromných podmienkach. Všetci, čo frflú na to, aký sme my Slováci žebráci, by sa mali prísť pozrieť sem. Možno by si potom viac vážili, že im doma tečie pitná voda, majú stôl, pri ktorom sa môžu najesť alebo posteľ, kde si večer ľahnú, pretože v Afrike také niečo nie je samozrejmosťou.
Keď sme vošli do triedy decká sedeli na zemi. Lavice ani stoličky tu síce žiadne nemajú, no dobrá nálada im rozhodne nechýba. Privítali nás pesničkou a potom sme im s Ibrahimom rozdali pár cukríkov, z čoho sa nesmierne tešili. Určite by sa im aj zišli nejaké školské pomôcky, ale nič také sme v miestnej „Jednote“ žiaľ nenašli. Pri odchode mi napadlo napísať im na tabuľu kriedou ako sa volám. Keď sme o pár minút prechádzali okolo, tak som si všimol, že na celej tabuli svietilo meno Dušan. To ma ozaj dostalo. Myslel som si, že ideme prekvapiť deti a nakoniec prekvapili oni nás. No nemilujte ich. Ale veď jasné, daj dieťaťu cukrík a postaví sa aj na hlavu. Každopádne som rád, že som mohol malé Zanzibarčatá trocha potešiť a rozšíriť ich obzory. To dopoludnie sa teda niekoľko miestnych detí naučilo písať písmeno š. Vôbec nepochybujem, že tento nový poznatok v živote zúročia asi jak ja fylogenézu dýchacej sústavy obojživelníkov…
Neďaleko v dedine sme natrafili aj na skupinku starších detí hrajúcich futbal. Keď sme prechádzali okolo nich, tak na nás zakričali: „Jambo!“ (Ahoj) a prihrali loptu. To je inak jedna z fajn vecí, ktoré človek zažije na Zanzibare. Zahrať si na pláži alebo v dedine s deckami futbal je skvelý zážitok, ktorý nič nestojí a človek si ho zapamätá do konca života.
Výlet do mestečka Bwejuu bol jeden z najkrajších momentov na Zanzibare. Tí malí loptoši ma nabili pozitívnou energiou hádam aj na dva životy, za čom im ďakujem. Som nesmierne rád, že som na pláži stretol Ibrahima a že ma za nimi zobral.
Paje a pád z motorky
Od Ibrahimovho kamaráta z pláže som si za niekoľko dolárov požičal skúter. Potreboval som si vybrať nejakú hotovosť z bankomatu a ten najbližší bol až v meste Paje vzdialenom vyše 5 kilometrov. Musel som si tiež nutne kúpiť slnečné okuliare, lebo piesok na pláži tu bol taký biely, že ma doslova oslepoval. Po pláži by sa inak jazdiť nemalo, ale nikto to tam nerešpektuje. Ibrahim mi dokonca vraví, aby som s motorkou nešiel na cestu, lebo tie sú plné policajtov, ktorí by mi mohli dať pokutu za to, že nemám prilbu. Tiež mi prízvukoval, aby som nebol dlho, lebo popoludní, keď nastane príliv môžem mať na niektorých úsekoch problém s motorkou prejsť. Odvetil som, nech si nerobí starosti. Vyberiem si cash, dám niekde ľahký obed a do dvoch hodín som určite späť. Tá motorka mala ale jeden technický nedostatok – nefungovalo ručné štartovanie a bolo treba ju stále nakopávať. Pomerne rýchlo som sa však naučil ako na to. Rozlúčil som sa teda a vydal sa na zbesilú jazdu po vyľudnenej pláži smerom k mestečku Paje. Asi v polke cesty som zastavil pri nakláňajúcej sa palme, aby som si pri nej spravil fotečku na internety. Poprosil som neďaleko stojaceho chlapca, či by ma s ňou mohol zvečniť. Keď som štartoval a chcel sa otočiť, tak som spadol a tá prekliata motorka mi drbla na nohu. Piesok našťastie stlmil jej pád, inak by som už mal zrejme zlomený alebo minimálne prasknutý členok. Môj „fotograf“ mi pomohol dať ten pekelný stroj dole z nohy, lebo ja som s ním nevládal ani len pohnúť. Keď som sa postavil, zatočila sa mi hlava a musel som si nachvíľu sadnúť do tieňa. Pýtal sa ma, kam mám vlastne namierené a navrhol, že pôjde na svojej motorke chvíľu so mnou. Keď videl, že som v poriadku vrátil sa spať. Uložil si ale moje číslo a vravel, že nabudúce si mám motorku požičať od neho.
Na pláži v Paje som si kúpil slnečné okuliare a do mesta šiel už peši. Nájsť bankomat v Paje nebolo zrovna ľahké. Keď ma to už prestalo baviť, tak som sa spýtal jednej pani sediacej v stánku s ovocím, kde tu nájdem banku. Ukázala prstom a vraví: „That white house.“ Mal som ju teda rovno pred nosom. Inak vedel som, že na Zanzibar chodí dovolenkovať ten známy americký podnikateľ Bil Gátes, ale že tu nájdem sídlo amerického prezidenta, tak to som ozaj nečakal.
V Paje som si dal cestoviny s kuracím mäsom v strešnej reštaurácii pri hlavnej ceste a popoludní sa vybral späť. Oceán sa už medzičasom vrátil a pláž sa zaplnila ľuďmi. Musel som preto dávať väčší pozor, ale na cestu som aj tak radšej nešiel. Nechcel som riskovať, že prachy, ktoré som si práve vybral z bankomatu odovzdám policajtom. Motorku som nakoniec vrátil o trochu neskôr, ale myslím, že to až tak nevadilo, lebo mi ju núkali aj nasledujúci deň. To už ale nebolo potrebné, pretože som mal na pláne iný program. Zvyšok dňa som pokrivkával a večer dostal aj trochu triašky, lebo som si počas jazdy stihol riadne spáliť ramená. Keď ma takého červeného zbadal Mustafa, tak mi zo záhrady odtrhol kus Aloe vera a vravel nech sa s tým ponatieram. Pomohlo. Ashante (ďakujem) Mustafa. Pád z motorky som mu radšej nespomínal i keď nejaká chladivá masť proti opuchom by sa mi tiež celkom zišla. Tá noha ma bolela jak fras, no musel som si vystačiť len s domácim repákom, ktorý mi aspoň na chvíľu otupil zmysly.
Opičky z Jozani Forest
Ďalší deň som si naplánoval výlet do neďalekého Jozani Forest, v ktorom žijú endemické opice guerézy červené, ktoré sa nevyskytujú nikde inde vo svete. Odviezol ma sem šofér z Evergreen Bungalows menom Idi. Celú cestu sme počúvali pohodové africké songy. Idi vypol zvuk, len keď sme prechádzali okolo mešity, z ktorej zrovna zvolávali k modlitbám. Idi totiž ako aj väčšina obyvateľov Zanzibaru patrí k moslimom a tí berú svoju vieru naozaj vážne. V Jozani Parku som sa už pridal ku skupinke turistov so sprievodcom, ktorý sršal dobrou náladou a vyťahoval množstvo vtipov. „Všimnite si, že opice majú len štyri prsty,“ vraví. „A keďže nemajú fejsbuk ani instagram, tak im ani viac netreba. Najradšej spia, jedia alebo sexujú. What a wonderful life.“ Ak chceme môžeme k nim ísť naozaj veľmi blízko. Neboja sa. Je ale zakázané sa ich dotýkať. To však neplatí pre ne. Môžu sa vás chytať koľko len budú chcieť. Nemajú vraj problém posadiť sa človeku aj na rameno. Ale sú vraj slušné a nekradnú. Ak by ale náhodou niekomu vyšklbli z ruky okuliare či mobil, tak to určite vrátia. Jediné, čo by nevrátili je banán. Okrem gueréz červených žijú v Jozani Forest aj rôzne iné živočíchy. My sme videli ešte čierne opice, ktorým naša prítomnosť tiež nijak neprekážala. Zatiaľ čo sme si ich všetci s nadšením fotili, oni sa len veselo škrabkali medzi nohami a totálne nás pri tom ignorovali.
Na farme s korením
Zanzibar je známy predovšetkým ako ostrov korenia. Je úplne všade, kde sa človek pozrie. Pridávajú ho do jedál aj do čaju. Ja som napríklad každé ráno pil chai malasa (sladký čaj s korením). Dokonca aj papierové vreckovky pri servírovaní občerstvenia v lietadle páchli korením a to už je čo povedať. Aspoň, že hajzel papier majú tradičný, lebo to už by zrejme môjmu malému zadku prekážalo. Návšteva farmy, na ktorej pestujú koreniny, je preto povinnou jazdou každého, kto na Zanzibar zavíta. Darí sa tu klinčekom, škorici, kurkume, muškátovému orechu, čiernemu koreniu a mnohým ďalším. Pestujú tiež rôzne exotické druhy ovocia. Hneď na úvod mi dal sprievodca okoštovať jackfruit, ktorý chutí podobne ako mango či ananás, len je menej sladký. Ochutnal som tiež kôru nejakého stromu, ktorý chutil jak škorica a jeho koreň, ktorý na jazyku zas štípal ako mentol. Keď som zakusol do čierneho korenia, tak som dostal brutálnu štikútku, na čom sa môj sprievodca bohovsky zabával. Zaujímavé bolo zistenie, že vanilka a čierne korenie sú popínavé rastliny, ktoré potrebujú k svojmu rastu kmeň cudzieho stromu, no neparazitujú na ňom. Najviac šokantné však pre mňa bolo to, keď som na vlastné oči videl, že ananás nerastie na strome. No kto by to bol doňho povedal.
Spice Tour bol jednoducho výlet plný rôznych chutí, vôní a nových poznatkov, na záver ktorého som vyfasoval na znak toho, že som sa stal de facto odborníkom na koreniny čerstvú korunu, ktorú mi počas tejto príjemnej prechádzky po farme uplietli z palmových listov.
NUNGWI
Po troch dňoch strávených na prázdnom východnom pobreží som sa presunul na sever ostrova na miesto zvané Nungwi, ktoré je už viac turistické, no sú vraj najkrajšie pláže na celom Zanzibare. Ani tu som však nemárnil čas vylihovaním na deke. Miesto toho som radšej navštívil prírodné akvárium, kde som si zaplával s morskými korytnačkami a druhý deň sa vybral na výlet loďou k neďalekému ostrovu Mnemba zašnorchlovať si okolo koralových útesov.
Nungwi beach – Privjet, ty Putin?
Bolo mi jasné, že v Nungwi ma už také ticho a kľud aký som zažil v Bwejuu nečaká. Táto časť ostrova je totiž oveľa rušnejšia. Čítal som však, že sú tú najkrajšie pláže a keďže som v kúsku duše romantik, tak som sa tiež tešil na úchvatné západy slnka, ktoré severozápadné pobrežie určite ponúka. Kitesurfer Alex, s ktorým som sa spoznal v Bwejuu mi vravel, že Nunqwi je shit. On túto časť ostrova vôbec nemá rád. Mám sa vraj pripraviť na haldy turistov a plnú riť plážových predajcov, ktorí mi budú na každom kroku núkať suveníry a trávu. Ale chápe, že keď som prvýkrát na Zanzibare, tak chcem Nungwi vidieť, no druhýkrát tam už vraj určite nepôjdem. Nerád to priznávam, ale Alex mal pravdu. Sever ostrova je poznačený masovým turizmom a postupne sa tak z neho vytráca autenticita. Sú tu síce krásne pláže, neskutočne belasé more a ani odliv nie je taký výrazný ako na opačnej strane ostrova, no nič nenahradí to božské ticho a pokoj, ktoré vládne v Bwejuu. Hneď ako som vkročil na pláž, začal ma nasledovať chlapík núkajúci mi najprv kokosy a hneď na to aj marihuanu. Keďže medzi dovolenkármi prevládajú hlavne turisti z Ruska, tak si domáci pomerne rýchlo osvojili ich reč. O chvíľu ma oslovil ďalší predajca: „Hi, how are you?“ a keď videl, že nereagujem, tak pokračoval slovami: „Privjet, ty Putin? Posmotri.” Ako som tak kráčal ďalej po pláži, pribehli ku mne dvaja čierni chlapci a dookola opakovali: „Give me one dollar. Give mi one dollar!“ Bol som v Nungwi ani nie pol hodinu a už som bol dosť otrávený.
Kúsok južnejšie od Nungwi leží pláž Kendwa. Práve kvôli nej väčšinou turisti hodnotia Nungwi ako jednu z najkrajších lokalít na Zanzibare. Ja som z nej však na riť nepadol. Je síce pekná, ale ani z desatiny nie taká ako pláž v Bwejuu, pozdĺž ktorej rastú vysoké palmy a človek tu má absolútne súkromie. Na konci Kendwi som uvidel sedieť niekoľko rybárov opravujúcich siete. Bol som sa teda pozrieť zbližša, ale keďže ma už začínal páliť chrbát, vrátil som sa späť na ubytko.
Cestovatelia z Makofi Guest House
Ubytovaný som bol v nocľahárni Makofi Guest House, ktorá mi trocha vylepšila dojem z Nungwi. Miesto bolo plné mladých cestovateľov a vládla tu pohodová atmosféra. Keď som prvý večer sedel na hojdačke a popíjal pivo, prisadla si ku mne sympoška nemom Kamila. Asi po 5 minútach lámavej angličtiny sme zistili, že je z Čiech. Celkom nás to pobavilo, ale potom sa nám aj obom uľavilo, keď sme mohli ďalej debatovať každý vo svojej rodnej reči. Cestovala s partiou kamarátov, ktorí boli ubytovaní v nejakom rezorte na pláži v Kendwe. To ale nebola úplne jej šálka kávy, tak sa bola pozrieť po inom ubytku a jej inštinkt ju doviedol až sem. Okrem Kamily som tu spoznal aj chalana z Francúzska menom Max náramne sa podobajúceho na Zlatana Ibrahimoviča, ktorý cestoval sám rovnako ako ja. Dosť ma prekvapilo, že vedel tak plynule po anglicky. Z mojej skúsenosti z návštevy Francúzska som mal totiž pocit, že nie sú moc jazykovo zdatní. Vravel, že dlho nevedel ani len ceknúť. No potom sa rozhodol odcestovať na rok do Austrálie, kde pracoval ako sťahovák, čo jeho biednu angličtinu posunulo na úplne iný level. Bola tu tiež jedna Francúzska, ktorá podľa mojich skromných odhadov mohla mať tesne po 40-tke. Vraj sa prišla na Zanzibar potápať, no väčšinu času presedela pri bare, kde nasávala a debatovala s každým, čo šiel okolo. Takže dosť pochybujem, že sa stihla, čo len jediný raz ponoriť pod hladinu. Ale možno sa mýlim. Ubytované tu boli aj tri mladé sestry z Rumunska, ktoré cestujú spoločne po svete a svoje zážitky zdieľajú na Instagrame pod heštegom three sisters travel, či tak nejak. Keďže tejto sociálnej sieti zatiaľ úspešne odolávam, tak si ten názov presne nepamätám. Dievčatá videli už celkom pekný kus sveta a nepochybujem, že majú pred sebou ešte mnoho skvelých cestovných zážitkov. Keď som im povedal, že som zo Slovenska, tak reagovali vetou: „Ó, krajina, ktorá ako prvá pretestovala svojich obyvateľov na koronavírus.“ Dúfam, že keď raz Slovensko navštívia, tak na nás budú spomínať skôr ako na krajinu hôr, hradov a strašne mega super ľudí. A možno nás potom na tom ich instáči, ktorý bude mať už nepochybne viac sledovateľov jak profil Instaqueen Zuzy Plačkovej, aj riadne spropagujú. O izbu som sa delil s jedným premúdreným Talianom, ktorý bol na Zanzibare už vyše mesiac. Stále dokola skladal Rubikovu kocku a tváril sa, akoby napísal Wikipédiu. Na izbe bol s nami ešte jeden chlapec, ktorý však vôbec nerozprával. Keď som ho pozdravil, tak mi vôbec neodpovedal. Tak som si ho viac nevšímal. Večer na izbe som však zbadal, že mal na uchu načúvací strojček a že je chudák hluchonemý. Dosť ma to zamrzelo, lebo som ho mal spočiatku za chmuľa. Netuším, či sa taký už narodil alebo prišiel o sluch neskôr. Kto vie? V noci ma však niekoľkokrát zobudil, keď kričal zo sna: „No, no, no!“ S Talianom to ani len nehlo, ten spal ďalej jak zabitý. Aby som to zhrnul, Makofi Guest House bolo jednoducho miesto, v ktorom človek či chcel alebo nie, musel zaručene niekoho spoznať. Dve noci, ktoré som tu strávil ma len utvrdili v tom, že cestovať sólo nie je nič neobvyklé. Akurát na Slovensku na to nie sme až tak zvyknutí. A bude zrejme ešte dlho trvať, kým mi ľudia prestanú klásť otázku: „A to ideš vážne sám?“
Plávanie s morskými korytnačkami
Necelé dva kilometre od môjho ubytka sa nachádzalo prírodné akvárium Baraka Natural Aquarium, v ktorom sa dalo plávať s morskými korytnačkami. Keďže to nebolo až tak ďaleko, vybral som sa tam peši. Z popoludňajšej prechádzky po pláži som však mal už riadne spálené nárty a po nešťastnom páde z motorky v Bwejuu ma stále bolela tá ľavá noha. Takže kým by som tam ja lazár dokrivkal, asi by mi zatvorili rovno pred nosom. Tak som sa nakoniec rozhodol vziať si taxík. Taxikár mal čo robiť, aby tých pár stovák metrov prešiel a neodpálil si podvozok, lebo k akváriu viedla práchnivá a riadne rozbombardovaná cesta. Pláž a pobrežie v Nungwi síce pôsobili luxusne, no v dedine za bránami rezortov je Nungwi stále len chudobná Afrika. Stačí, aby človek odbočil z pláže smerom do mesta a ocitne sa v úplne inom svete, kde veľká časť populácie žije v otrasných podmienkach. Tak je to ale na celom Zanzibare. Na jednej strane krásne rajské pláže a na strane druhej trampoty a chudoba. Keď to človek vidí, tak sa potom musí zamýšľať nad tým, kde asi končia všetky tie príjmy z turizmu. Odpoveď je jasná, predsa na účtoch majiteľov hotelov, ktorí ale zrejme nežijú v týchto polorozpadnutých chatrčiach. Ale späť ku korytnačkám. V akváriu ich žije spolu asi 30 a keď začalo kŕmenie, tak sa všetky nahromadili tesne vedľa seba až som si tam medzi nimi pripadal ako v preplnenej bratislavskej MHD-čke. Nemohol som sa ani len otočiť, aby som niektorej z nich náhodou nedal s päsťou po čele. Ale inak musím povedať, že dotýkať sa ich bol ozaj skvelý zážitok, ktorý odporúčam každému, kto do Nungwi zavíta.
Hľadanie Nema pri ostrove Mnemba
Nasledujúci deň som zvažoval, že skúsim Zanzibuggy, čo je taká exkurzia na štvorkolkách naprieč rybárskymi osadami na pobreží, kde majú turisti možnosť krásne vidieť ten obrovský kontrast medzi novovybudovanými rezortami a bežným životom ľudí žijúcich na ostrove. Keď som si spomenul na to ako som sa v Bwejuu zdrbal z motorky, tak som sa nakoniec rozhodol pre bezpečnejší výlet loďou pri ostrov Mnemba spojený so šnorchlovaním okolo koralových útesov, ktorý som si zajednal priamo na ubytku. Predsa len som tuším nemehlo a nechcel som riskovať ďalší úraz. Pred tým ako sme ráno vyrazili na more, zastavili sme sa v miestnej požičovni, kde celej skupinke rozdali plutvy. No skoro všetkým. Moju veľkosť nemali, tak som ako jediný nasadol do lode bez nich. Tí, čo ma poznajú trocha lepšie, si teraz isto povedali: „A načo sú prosím ťa pekne tebe plutvy? Veď máš na nohách plávacie blany.“ Vy čo ma až tak nepoznáte, tak už je to vonku. Áno, mám na nohách zrastené prsty. No a čo, nehanbím sa za to. Náhodou je to veľmi sexi, a má to aj ten americký herec a hártbrejker Ashton Kutcher, tak čo. Napriek tomu, že ja by som to šnorchlovanie zvládol aj bez nich, mi náš sprievodca sľúbil, že mi nejaké tie plutvy veľkosti 41 zoženie. V druhej požičovni budú vraj určite mať. Moc som tomu neveril, ale na moje prekvapenie sa jedni predsa len našli. Na šnorchlovanie sme mali asi hodinu. No ja som to však zabalil oveľa skôr a radšej sa pridal k trom Ruskám, ktoré sa zabávali skokmi do vody. Chvíľu som váhal, ale keď ma začala jedna z nich hecovať slovami: „Davaj, davaj!“ tak už nebolo cesty späť. Po šnorchlovaní sme si dali obed na neďalekej pevnine a potom sa vybrali späť do Nungwi. Z lode sme v diaľke zazreli skupinku delfínov, no kto chce s delfínmi plávať, musí skoršie vstávať.
ZANZIBAR CITY
Z Nungwi som sa na záver dovolenky vybral do hlavného mesta Zanzibar City známeho ako Stone Town. Mal som kopec času, tak som na prepravu prvýkrát použil miestny autobus. Šofér ma usadil vpredu vedľa seba, kde som mal aspoň dobrý výhľad. Keďže som bol v celom autobuse jediný beloch, musel som byť pre nich celkom atrakcia. Síce neviem po swahilsky, no chvíľami som mal tušenie, že sa o mne zhovárali. Cestou sme zastavili vo viacerých dedinách. Svojím názvom ma zaujali hlavne Mkokotoni a dedina neďaleko Stone Townu s názvom Bububu. Cesta z Nungwi do Stone Town trvala necelé dve hodiny a musím povedať, že bola veľmi pohodlná. Až mi to bolo divnô.
V Stone Town som bol dva a pol dňa. Prvý deň som strávil motaním sa uličkami a nákupom suvenírov. Druhý deň ráno som sa vybral loďkou na Prison Island pozrieť si storočné korytnačky a v deň odletu som ešte stihol strihnúť kravla s voľne žijúcimi delfínmi.
Had v posteli
V Stone Towne som sa ubytoval v malom hoteli kúsok od centra menom Zenji. Keď dom prišiel na izbu, prekvapil ma had v posteli. Nebol však živý, ale len poskladaný z uteráku. Viem, že v hoteloch je to úplne bežná vec. Lenže ja na mojich tripoch využívam služby hotelov len sporadicky a na hosteli som niekedy rád, keď nejaký uterák vôbec dostanem. Tu som však žiaden slušný hostel nenašiel a nechcel som posledné dni na ostrove stráviť v dákej diere. Riadny šok som ale zažil, keď som si poslednú noc balil veci. Z batohu spomedzi tričiek vybehol čierny pavúk veľký jak pol dlane a skryl sa mi pod posteľ. Ten večer som chodil po izbe už len v šľapkách a na vécko som šiel v noci až keď hrozilo, že sa doštím. Nie, že by som sa až tak moc bál pavúkov, ale toto bol skutočný Spider-Man, ktorý navyše bežal rýchlejšie jak Usain Bolt. Myslím, že sa mi musel skryť v batohu ešte v Nungwi a kto vie, možno dokonca v Bwejuu. Predstava, že som ho nosil niekoľko dní na chrbte ma dosť desila. Ale som rád, že som si toho parchanta nedoniesol až domov.
Labyrint zvaný Stone Town
Zanzibar City a jeho centrum zvané Stone Town je zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Mám pocit, že je to jediné miesto ma celom ostrove, ktorého ulice majú asfaltový povrch a skutočne aj ako mesto vyzerá. Všetko ostatné sú len osady, v ktorých keď zaprší, tak sa obyvatelia brodia po kolená v blate. Keď som prechádzal okolo prístavu, zastavil ma pán menom Solomon a začal mi núkať rôzne výlety. Povedal som mu, že som len teraz prišiel a chcem si najprv popozerať mesto. Ale zajtra by som rád navštívil Prison Island, tak sa možno ešte uvidíme. Rozlúčil som sa a šiel sa motať uličkami historického Stone Townu. Je to inak skutočný labyrint, uprostred ktorého by sa podľa mňa dokázal stratiť aj Chuck Norris.
Z diaľky som zazrel vežu starej anglikánskej katedrály, ktorá stojí ma mieste bývalého trhoviska s otrokmi. Zanzibar je totiž neslávne známy aj tým, že tu ešte v 19. storočí prekvital otrokársky biznis. Vedľa kostola je umiestnený aj malý pamätník zobrazujúci otrokov upevnených v okovách a pripomínajúci tak túto temnú históriu ostrova. Miestom ma previedol sprievodca, s ktorým som nazrel aj do podzemných priestorov, v ktorých otrokov držali v neľudských podmienkach. Cena otroka sa vraj odvíjala od jeho sily a citlivosti na bolesť. Je hrozné si čo i len predstaviť, čím všetkým si museli tí úbožiaci prejsť.
V centre mesta je ešte jedna katedrála, ktorá je zasvätená sv. Jozefovi. Keď som šiel okolo, zrovna z nej vychádzali ženích s nevestou a desiatky spievajúcich svadobčanov. Vidieť svadbu v inej kultúre je vždy ohromný zážitok a som rád, že sa mi to pošťastilo.
Navštívil som tiež malé múzeum umiestené vedľa rodného domu Freddieho Mercuryho, ktorý je prerobený na hotel. Nebolo to však nič extra. Povedal by som, že dosť málo muziky za veľa peňazí. Vo vnútri visí na stene zopár Frieddieho fotiek, rukopisov a na klavíri leží prehodená Freddieho kožená vetrovka. Nič z toho však nie je originál. Dokonca ani vedľa stojaci rodný dom známeho speváka vraj nie je skutočným miesto, kde sa narodil. Myslím, že Freddieho fanúšikovia, by boli z tohto múzea skôr sklamaní. Niekde som inak čítal, že Freddie Mercury nie je na Zanzibare až taký populárny. Dôvodom je jeho orientácia. Homosexualita je totiž v Tanzánii nezákonná a môže byť dokonca potrestaná aj doživotným väzením. Dobre teda, že sa jeho rodina rozhodla presťahovať sa do Anglicka, lebo na Zanzibare by zrejme mladý Freddie žil dosť „Under Pressure.“
Pred zotmením som sa vybral k nábrežiu pozrieť si západ slnka. Ten ma až tak neohúril, no v priľahlom parku Forodhani Gardens som sa pristavil pri stánkoch so streetfoodom, v ktorých mali neskutočné šmakocinky. Keby som hodinu pred tým nenapchal do seba veľkú pizzu v reštike Travellers Cafe pri pobreží, tak by som isto niečo z toho aj ochutnal.
Storočné korytnačky z Prison Islandu
Druhý deň som sa po raňajkách vybral smerom k prístavu. Z diaľky už na mňa kýval Solomon, ktorého som tam stretol predchádzajúci deň. Teraz ma už však odísť nenechal. Ani nemusel, lebo som zrovna potreboval jeho služby. Dohodli sme sa na cene a o pár minút som už sedel v člne so sprievodcom menom Simba, smerujúcom na neďaleký ostrov Prison Island. Na ostrove sa aj skutočne nachádza väznica, ktorá ale nikdy ako väzenie neslúžila. Ostrov bol využívaný len ako karanténne miesto pre ľudí so žltou zimnicou. Dôvod prečo sem teraz smerujú húfne všetci turisti sú obrovské suchozemské korytnačky. Prvé kusy dostali Zanzibarčania ako dar zo Seychel. Simba mi vravel, koľko ich tu žije a koľko rokov má najstaršia z nich. Lenže zrovna túto dosť podstatnú informáciu som si ja tĺk nezaznamenal. Ale som si istý, že je to určite viac jak sto rokov. Čo ma však zaujalo viac ako vek korytnačiek bolo to koľko Simba ovláda jazykov. Vraj hovorí plynule až desiatimi! Viete si to predstaviť? Posledný, ktorý sa naučil bola ruština. Bolo to pred pár rokmi, keď pracoval v jednom hoteli v Dubaji. Ak je to pravda, tak klobúk dolu. Simba si kráľ.
Plávanie s divokými delfínmi
Posledný deň som mal v pláne už len oddychovať, minúť posledné šilingy a dostaviť sa včas na letisko. Solomon ma však ukecal ešte na jeden výlet – plávanie s delfínmi. Najprv som váhal, lebo som sa nechcel pred cestou domov nikam náhliť a riskovať, že náhodou nestihnem svoj let. No Solomon bol neodbytný a presviedčal ma, že on má anglický čas a na čom sa dohodneme, to platí. Keď videl, že nad tým uvažujem, tak pritlačil na pílu a nakoniec ma predsa len zlomil. Druhý deň ráno ma presne o piatej čakal pred hotelom tak ako sme sa dohodli. Asi po hodine sme dorazili k Muynui Beach na severe ostrova, kde nad ránom už vysedávali s harpúnami desiatky mladých rybárov. Zatiaľ čo náš šofér zostal v aute, sme ja, Solomon a dvaja mladíci nasadli na motorový čln smerujúci do oblasti, kde sa zvyknú zdržiavať delfíny. Všetko šlo podľa plánu a myslel som, že o pár minút už budem s nimi vo vode. Keď sme tam však krúžili už viac ako hodinu, začínal som mať zlý pocit, že nás tie delfíny majú v paži. Na Solomonovej tvári som však nevidel ani náznak neistoty. Akoby vedel, že ich určite nájdeme. Ja som si ale radšej začínal v hlave pomaly opakovať slová Salana hejun ajesis, salana hejun ajesis presne tak ako starý Randolph vo filme Zachráňte Willyho. A čuduj sa svete, o pár minút sa pred nami objavila skupinka blázniacich sa delfínov. Tak sme všetci zajasali. Neviem prečo, ale zrazu som zostal trocha nervózny. Do vody som ale nešiel sám. Jeden z tých mladých chalanov, ktorý doposiaľ mlčal, mi podal okuliare, šnorchel a plynulou angličtinou zahlásil: „Let’s go, I will make you company.“ V tom momente ako som to počul, ma tá neistota úplne prešla. Pod naším člnom plávali už desiatky delfínov. Boli tak blízko, že som sa ich takmer mohol dotknúť. Keď sa vzdialili, nasadli sme do člna, aby sme sa k nim znova priblížili. Niekoľkokrát sme si to zopakovali. Posledný ponor som sa odhodlal delfíny aj natočiť. Mal som so sebou vodotesný kryt na mobil, no ešte nikdy som ho poriadne neskúšal. Nebol som si istý, či do toho vrecka nenatečie voda alebo ešte horšie, či pri mojej šikovnosti neskončí môj len nedávno kúpený mobil aj so všetkými zábermi zo Zanzibaru na dne oceánu. Ale riskol som to a podarilo sa mi ich zachytiť. Viem, že kvalitou to nie je zrovna National Geografic, ale aj tak som na seba hrdý, že som to zvládol. Akurát, že som si pri tom „filmovaní“ glgol trocha morskej vody a v kombinácii s neustálim hojdaním na vlnách mi prišlo nevoľno. Solomom teda zavelil, že už je čas ísť späť na pevninu. Aj tak už bolo dosť hodín a dal mi svoje slovo, že sa do 11-tej určite do Stone Townu vrátime. Prišli sme len o pár minút neskôr, ale to len preto, že sme na moje želanie zastavili v dedine s názvom Bububu. Na hoteli som si hodil sprchu a Solomon ma odviezol na letisko. Som ozaj rád, že ma presvedčil, aby som šiel na tento výlet. Nepochybujem, že so svojím obchodným duchom by sa isto uchytil aj u nás v banke. Plávanie s delfínmi bol top zážitok. Potvrdilo sa tak staré známe pravidlo – najlepšie na záver.
Kwaheri (Zbohom) Zanzibar
Zanzibar som nemal nikdy v pláne a dvere do tejto krajiny mi otvorila viac-menej uvoľnená politika Tanzánie, ktorá aj v čase pandémie Covid-19 umožnila zahraničným návštevníkom vstúpiť na svoje územie bez testu, karantény či iných dodatočných prekážok. Ak by sa dalo voľne cestovať, zrejme by som si ani Zanzibar ako svoj dovolenkový cieľ prvotne nevybral. Po týždni strávenom na tomto malebnom ostrove korenia som bol však bol milo prekvapený koľko krásnych miest sa na jeho pomerne malom území nachádza. Samozrejme, že nie všetko je tu ukážkové, ale to nie je ani vo vyspelej Európe a toto je prosím pekne Afrika, nie naleštená Champs-Élysées. Smutné bolo vidieť tú neskutočnú biedu, v ktorej žijú miestni obyvatelia, ale aj masovým turizmom poznačený sever ostrova, kde vám miestni predajcovia núkajú na pláži drogy. Pozitívne dojmy však výrazne prevýšili aj to zlé a už teraz sa teším, keď znova navštívim čierny kontinent a spoznám jeho ďalšie krajiny, prírodu a ľudí.
Denník Dovi Dopo 