Hanoj – Good morning Vietnam

• Prišiel: November 2018
• Videl: Old Quarter, Train Street, Chrám literatúry, Ho Chi Minh Mausoleum, jazerá Ho Tay a Hoan Kiem, Lotte Observation Deck a každý deň Zubatú pri prechádzaní cez cestu…
• Zostal: 4 dni

Vietnam v skratke

Tiež súhlasíte s tvrdením, že cestovanie obohacuje? Ja rozhodne. Vo Vietname to dokonca platí niekoľkonásobne. Pri kurze eura a vietnamského dongu cca 1:27400 sa aj z obyčajného chalana z Piešťan môže nakrátko stať milionár. Autor citátu mal ale samozrejme na mysli tie nespočetné zážitky, ktoré to túlanie sa svetom prináša. My sme za dva týždne toho zažili ozaj neúrekom. Šesťkrát sme vzlietli k oblakom, vystriedali šesť rôznych ubytovaní – v Hanoji, Sa Pe, na ostrove Cat Ong, v Ba Na Hills, Hoi Ane a pri hanojskom letisku Noi Bai. Busom sme prešli stovky kilometrov a pobehali najzaujímavejšie miesta v severnom a strednom Vietname. Počas tohto putovania sme spali s gekonmi v bungalove na pláži, premokli do nitky pri kajakovaní v Dračej zátoke, slalomovali na bajkoch pomedzi byvolie lajná v dedinke Tam Coc, padali na rite pri trekovaní naprieč ryžovými poľami v Sa Pe, prepotili tričká počas treku v národnom parku v Cat Ba a pri výstupe na Mua Caves v domove King Konga, v Ninh Bình na vlastné oči videli ako sa pádluje nohami, pili lokálne pivá, ochutnali ryžové víno a vajcovú kávu, každé ráno preventívne slopali jabĺčkovicu, sami si na večeru pripravili ryžové rolky, videli dúhu a úžasný západ slnka nad Ha Long Bay, užívali si večernú vatru na súkromnej pláži ostrova Cat Ong, denne riskovali život pri prechádzaní cez cestu v hanojskej premávke bez pravidiel, počuli a videli hrdých Vietnamcov oslavovať výhru vo futbale v prípravnom zápase nad Malajziou, počúvali hity 90. rokov v poloprázdnom bare vo fejkovej francúzskej dedine v Ba Na Hills, speakovali o sto šesť s ľuďmi z celého sveta, hľadali miesto pre dokonalý záber v tlačenici na Golden Bridge, púšťali lampióny do rieky v meste Hoi An, podporili podnikanie rodiny Tuong kúpou obleku na mieru a po náročnom cestovaní zaslúžene relaxovali na pláži Cua Dai. Čerešničkou na záver bol ešte výlet na Veľký čínsky múr počas prestupu v Pekingu. Jednoducho zážitkov na rozdávanie, a preto som si povedal, že tento cestopis bude asi lepšie rozdeliť na viacero častí. A kde inde začať ako v hlavnom meste Vietnamu – Hanoji, ktorý sa stal našou vstupnou bránou do tejto úžasnej krajiny.

V hosteli nespím

Bol začiatok júla. Sedel som doma a znudene scroloval novinky na fejsbuku, keď mi zrazu do očí udrel veľký výpredaj leteniek spoločnosti Air China, pričom spiatočná letenka do hlavného mesta Hanoj stála len 359 EUR. Napísal som kamošovi Robovi, ktorý nielen že miluje cestovanie, ale tiež nevie povedať nie. Jeho prvá reakcia samozrejme bola: „Vietnam? Čo ti to napadlo?“ Keď som mu začal básniť ako je tam krásne a že poletíme cez Peking, kde nás čaká 13 hodinový prestup, čo by sa dalo využiť na návštevu Zakázaného mesta alebo Čínskeho múru, tak zrazu zbystrel. Zrejme som tým múrom trafil do čierneho, lebo Robo už ako malý chlapec túžil z nejakého dôvodu navštíviť práve Čínsky múr. Takže to zrejme dosť zavážilo a súhlasil, že ide do toho spolu so mnou. Potešilo ma to, lebo sám by som sa v tom čase neodhodlal vydať sa na tak ďalekú cestu. Keďže Robo ma už pozná, mal jednu podmienku a tá znela: „V hosteli nespím!“ Pri tých smiešnych cenách za noc sme ale nemali ani dôvod sa pri výbere ubytovania uskromňovať. Bolo teda rozhodnuté. Dva dni na to sme kúpili letenky a začali postupne plánovať naše doposiaľ najväčšie cestovné dobrodružstvo v živote.

Hanoj – Good morning Vietnam

Cesta do Vietnamu nám aj s prestupom v Pekingu trvala neuveriteľných 30 hodín! Práve svitalo, keď sme konečne vystúpili na letisku Noi Bai v Hanoji. Bolo síce pod mrakom (čo tu je inak úplné bežné počasie) no dusno a hic jak v saune. Zakiaľ Robo vykúkal šoféra so svojím menom, ja som si šiel na letiskové vécko zmyť z očí karpiny a prezliecť spotené boxerky. Z hotela pre nás mali poslať odvoz, no ten nejak neprichádzal. Po asi hodine a pol čakania sme prestávali dúfať, že sa náš pick-up, ktorý nám doporučila manažérka hotela pani Hang, aby nás dvoch nevedkov zo Slovenska, cestou do hotela hneď niekto neodrbal, aj objaví. Hold, nevydalo a museli sme si pomôcť sami. Pred letiskom stálo viacero taxíkov, no my sme sa nechali ukecať chlapíkom s minivanom. Dali sme mu cash a nasadli dnu. Keď sme sa ho po štvrť hodine opýtali, či aj dnes plánuje vyraziť, tak nervózne zahundral, aby sme ešte chvíľu počkali. Nechcel jednoducho odísť prázdny. Lenže väčšina cestujúcich bola už dávno preč. Zamknutí sami dvaja v minivane, ktorého šofér nemal v pláne otočiť kľúčom, sme začínali mať obavy, že sa z toho posraného letiska tak ľahko nedostaneme. Neostávalo nám však nič iné len čakať. Šofér nakopon otvoril dvere a povedal, nech si vystúpime, že nás do Hanoja neodvezie. Zostal radšej čakať na letisku dúfajúc, že svoj prázdny minivan zaplní pasažiermi z ďalšieho letu. Prachy nám ale vrátil a myslím, že nám obom odľahlo. Po takmer dvoch zbytočne zabitých hodinách sme nasadli do jedného z taxíkov s nádejou, že nás už žiadne nepríjemné prekvapenie nečaká. Našťastie ďalej šlo už všetko hladko. Mali sme rezervované tri noci v hoteli Splendit Star Grand Hotel. Znie to možno luxusne, ale bol to len obyčajný troj- či štvorhviezdičkový mestský hotel. Mal však veľmi dobrú strategickú polohu pri Katedrále Sv. Jozefa v centre starého Hanoja, ktorá bola v tomto bludisku, kde sú všetky ulice jak cez kopirák, výborným orientačným bodom. Musím povedať, že personál hotela k nám bol neskutočne pozorný, tak sme na ten ich malý prešľap s nezvládnutým letiskovým transferom rýchlo zabudli. Splendit Star bol vo Vietname takou našou základňou, odkiaľ sme chodili na naše jedno- a dvojdňové výlety a časť batožiny, ktorú sme práve nepotrebovali, nám dovolili nechať vždy na recepcii. Keď sme dokonca neskôr pri návrate zo Sa Py potrebovali hodiť na letisko, tak nám zabezpečili odvoz a nič za to nechceli. Vlastne predsa len niečo. Prosíkali nás, aby sme nezabudli dať im na Trip Advisore super vymakanú recenziu. Ale to po nás chceli vo Vietname úplne všade. Skvelé hodnotenie na tejto platforme tu evidentne považujú za najvyššiu známku kvality. Aj s odstupom času si Splendit Star na Trip Advisore vedie vynikajúco a myslím, že zaslúžene.

V mori mopedov

Ešte nebol ani čas obeda, no po nekonečnom lete sme boli zrelí do postele. Ja som bol schopný zaspať aj postojačky, no chceli sme sa čím skôr adaptovať na nové časové pásmo a zaumienili si, že nepôjdeme spať skôr ako udrie v Hanoji noc. Šli sme sa teda prejsť do mesta. Každý, kto kedy navštívil Hanoj mi dá určite za pravdu, že motať sa ulicami starého mesta a sledovať ako prebieha bežný deň Hanojčanov je obrovský zážitok. Chodníky sú zapratané tovarom od výmyslu sveta, no hlavne malými plastovými stoličkami, na ktorých obedujú alebo len tak vysedávajú starí aj mladí.
Myslím, že známe príslovie, že pes je najlepším priateľom človeka vo Vietname moc neplatí. Tam ocenia psa skôr na tanieri s ryžou a tým ozajstným best friendom každého Hanojčana je jeho moped, bez ktorého by bol jednoducho stratený. Neuveril by som, až kým som na vlastné oči nevidel, čo všetko dokážu na tom malom dvojkolesovom tátošovi odviesť. Cesty sú plné skútrov jazdiacich krížom-krážom a všetkými smermi. Myslím, že pravidlo pravej ruky, či prednosť sprava tu zrejme vôbec nepoznajú. Môže sa zdať ako by tu vlastne ani žiadne pravidlá dopravy neexistovali. Ale to si nemyslím. Je to jednoducho živý príklad toho ako vyzerá a môže fungovať organizovaný chaos. Prejsť pomedzi to more mopedov na druhú stranu cesty chce poriadnu dávku guráže. Na nete sme videli viacero videí a návodov ako sa to má robiť. Netreba si vraj všímať motorky, ktoré sa rútia z každej strany, ale jednoducho vkročiť do vozovky a nezastavovať. Oni si vypočítajú dráhu a obídu vás. Toľko z teórie, ale zažiť to na vlastnej koži je trocha iné. Keď sme ale chceli niečo z Hanoja vidieť, museli sme to skúsiť. Vravím teda Robovi: „Takže hybaj pekne prvý, ja pôjdem za tebou. Ale tú zrkadlovku (Robo si pred cestou do Vietnamu kúpil nový foťák) mi pre istotu daj.“ Keďže obaja stále žijeme, tak to nebolo až také hrozivé. Keby čakáme na kraji cesty, kým nič nepôjde, tak tam stojíme asi doteraz.

Túlanie po Train Street

V Hanoji som sa najviac tešil na Train Street, ku ktorej sme sa vybrali druhý deň ráno. Počasie nebolo moc prívetivé, tak sme nasadili zbrusu nové pršiplášte, ktoré sme si kus za dolár kúpili predošlý deň a posilnení domácou jabĺčkovicou sa vydali znova do rušných ulíc Hanoja.
Train Street je v podstate úplne obyčajná ulica, na ktorej sa ľudia venujú každodenným činnostiam – vešajú prádlo, šklbú slepice, prášia koberce alebo len tak vysedávajú na tých svojich prťavých plastových stoličkách, debatujú a sŕkajú kávu. Nič nezvyčajné, keby nie je taká úzka a jej stredom neprechádzajú koľajnice, po ktorých dva razy za deň prefrčí vlak! Ako sme tam tak blbli a robili si fotky, pozorovala a škerila sa na nás jedna Hanojčanka, ktorá  musela byť minimálne rovnako stará jak samotná trať. (Na nete som sa dočítal, že ju postavili Francúzi ešte pred prvou svetovou vojnou v časoch tzv. koloniálnej éry.) Ukazovala sedem prstov a pomedzi tie jej štyri zuby hlasno šušlala š-š-š. Pochopili sme samozrejme, čo nám tým chcela naznačiť, ale do príchodu vlaku sme mali ešte kopec času a pokračovali preto ďalej. Späť sme sa však už nevrátili. Síce sme nevideli naživo ako cez Train Street prechádza vlak, no i samotná prechádzka po tejto nevšednej ulici bol zážitok, na ktorý sa nezabúda.

V Chráme literatúry

Pred inváziou tisícok trúbiacich mopedov sme sa ohučaní a napoli ohluchnutí skryli v neďalekom Chráme literatúry, ktorý hral dôležitú úlohu v rozvoji vzdelanosti v starovekom Vietname. Na tomto mieste, ktoré bolo zasvätené mudrcovi Konfuciovi stála kedysi najstaršia vietnamská univerzita, ktorú navštevovali vraj tí najnadanejší študenti. Okrem nás tu bolo mnoho ďalších turistov, no i tak tu vládlo ticho a pokoj, čo ocenili predovšetkým naše hanojskou dopravou ťažko skúšané bubienky. Okrem turistov ho navštevujú aj študenti. Výučba tu už síce dávno neprebieha, ale pred náročnými skúškami si sem chodia vyprosiť trochu šťastia. My sme tu spozorovali skupinku študentiek v ružových šatách, ktoré sa sem prišli pravdepodobne zvečniť na záver skúškového obdobia alebo takto fajne nastajlované osláviť úspešné ukončenie štúdia. Kto vie?

Na skok u Strýčka Ho

Len pár minút pešo od Chrámu literatúry stojí hrobka Ho Chi Minha, ktorého tvár je zobrazená na všetkých vietnamských bankovkách, čo je dôkazom toho, že je jednoznačne najvýznamnejšou osobnosťou novodobých dejín Vietnamu. Ho Chi Minh alebo Strýček Ho, ako ho tu volajú, je taký vietnamský Štefánik. Národný hrdina a prvý prezident Severného Vietnamu, ktorého jeho krajania naozaj úprimne zbožňujú tu leží zabalzamovaný od svojej smrti už pol storočia. My sme si na jeho vystavené telo ležiace vo vnútri veľkého mauzólea nechali zájsť chuť. Aj tak jeho skromným želaním bolo byť spopolnený a nie vystavený na očiach verejnosti jak vosková figurína. Tak sme ho nechali odpočívať v pokoji a pokračovali ďalej.

Keď slnko zapadá pri Tran Quoc Pagoda

Od najväčšej hanojskej pamiatky – Mauzólea Strýčka Ho, sme sa vybrali k najväčšiemu hanojskému jazeru Ho Tay. Na jeho brehu sa pre zmenu zas nachádza najstaršia a asi najvyššia pagoda (stupňovitá veža plniaca náboženskú funkciu) v meste. Do jej vnútra sme sa nedostali, lebo sme k jazeru prišli až tesne pred západom slnka, keď bolo už dávno po otváracích hodinách. Ale pochybujem, že by sme tam objavili Ameriku a letmý pohľad zvonku nám bohato stačil.

Život pri jazere Hoan Kiem

Menšie no o to krajšie jazero menom Hoan Kiem sa nachádza v srdci starého Hanoja. A keďže ležalo len niekoľko stovák metrov od nášho hotela, tak sme sa tu motkali takmer každý večer. Okolo tohto jazera to žilo od rána no noci. Povedal by som, že toto miesto je také epicentrum zdravia a dobrej nálady. Na jeho brehu sme každý deň mohli vidieť uponáhľaných Hanojčanov aspoň nachvíľu znížiť tempo a uvoľniť telo aj myseľ pri cvičení Tai chi alebo tzv. Laughing yogy, pri ktorej sa okrem meditačných pohybov jeho aktéri hlasno smiali a nakazili tým aj väčšinu okoloidúcich, ktorí si ich natáčali a rehotali sa spolu s nimi.

Lotte Observation Deck – Hanoj z oblakov

Za tých pár dní sme starý Hanoj prešli skrz na skrz a začínali sme sa konečne v spleti jeho ulíc celkom dobre orientovať. Napadlo nám ako asi toto bludisko vyzerá z vtáčej perspektívy? Najlepší výhľad na Hanoj je vraj z miesta zvaného Lotte Observation Deck. Od nášho hotela bola táto rozhľadňa vzdialená asi 4km a bol teda ideálny čas prvýkrát vyskúšať miestu MHD-čku. Tým mám na mysli autobus, keďže metro alebo električky by tu človek hľadal márne. Žiadne tu nie sú. 8 miliónov Hanojčanov sa potom presúva po meste prevažne na mopedoch, ktoré sa tak stali nezameniteľnou súčasťou a možno aj tak trochu symbolom Hanoja. Mimochodom skláňam sa pred šoférom. Nechápem ako dokáže v tej šialenej doprave ukočírovať autobus a nikoho pri tom nezraziť. To chce skutočný talent alebo vysokú školu šoférovania.
Cesta busom k Lotte Observation Deck nám trvala necelých 30 minút. Z 360° vyhliadky nachádzajúcej sa na 65. poschodí sme mali celé mesto ozaj ako na dlani. Škoda že Oskar sa na nás po celý čas škeril len poza mrakov. Ale takéto hnusné počasie je tu kvôli hustému smogu neustále. Nečudo, že v tejto časti sveta poznali rúška už dávno pred koronou.

Ochutnali sme v Hanoji

Rozprávanie o Hanoji by som nemohol zakončiť bez toho, že by som nenapísal aspoň pár riadkov o jedle. Vietnamský streetfood je totiž pojem známy po celom svete a a neexistuje nik, kto by ešte neochutnal aspoň tie ich „zezancé“. Najznámejšou súčasťou vietnamskej gastronómie sú myslím polievky. Nečakal som však, že nám ich budú servírovať aj k raňajkám. Po dvoch týždňoch vo Vietname som nemohol tú ich rezancovú polievku ani len cítiť, lebo mi tie slíže trčali prisámfakt už aj z nosa.
Naším najobľúbenejším jedlom boli jarné rolky, ktoré sme si v jednej reštike pripravili dokonca úplne sami. Bol to môj najkrajší kulinársky zážitok a to predovšetkým preto, že sme to vôbec nečakali. Prekvapilo nás už len to, keď čašníčka prišla k našemu stolu, položila pred seba malý prenosný sporák, na ktorý postavila panvicu a začala s prípravou prísad do ryžovej rolky priamo pred nami. Nadšene sme ju pri tom sledovali, keď zrazu prestala a ukázala – „Tak a teraz vy!“ Ja som lenivý si doma čo i len uvariť čaj, no Robovi zablýskali očká akoby práve vyhral päť eur na lose a okamžite sa toho chopil. Jednu rolku som si nakoniec zabalil aj ja a musím povedať, že i keď neboli možno také tip top ako tá jej, tak chutili ozaj famózne. Spomínam si ako som počas prvých raňajok v Hanoji kontroloval a oňuchával všetko jedlo na tanieri pred tým ako som ho vopchal do úst. Počul som už kadečo o cestovateľských hnačkách a mal som preto strach, aby som náhodou aj ja (ako mnohí nešťastníci predo mnou) nepresral celú dovolenku. A Robo? Ten si bez obáv pochutnával na špekačkách, ktoré veselo zajedal kúskami dragon fruit. No skoro mi odjebalo dekel. Našťastie nás ale žiadne žalúdočné ťažkosti nepostretli. Možno aj preto, že sme každé ráno poctivo pili domácu jabĺčkovicu, ktorú mi na cestu pribalil môj ďalší kamoš, mimochodom tiež menom Róbert. Vďaka ti bratm.
Iba jedinýkrát som mal pocit, že sa mi črevá nejak podozrivo hýbu a to po konzumácii vychýrenej hanojskej vajcovej kávy. Chuťovo pripomínala s cukrom rozšľahaný vajcový žĺtok, ktorý som ako malý chalan vylizoval z misky, keď som dedkovi „pomáhal“ pri príprave korpusu na tortu. Kto by bol povedal, že aj takéto spomienky sa mi vynoria pri pití kávy na opačnom konci sveta.
Z nápojových lístkov sme si vyberali väčšinou pivo. Značky Saigon a Hanoi beer sú pomerne slabučké. Aspoň teda ja som ich pil jak malinovku. Napriek tomu mi ale vôbec nebolo treba chodiť močiť, lebo všetko to pivo som v horúcom a vlhkom hanojskom počasí jednoducho vypotil.

Toľko teda o našej vietnamskej základni menom Hanoj, z ktorej  sme vyrážali na výlety do okolia. Navštívili sme trebárs mokrade v Ninh Bình, ryžové polia v Sa Pe, zátoku Ha Long, zábavný park v Ba Na Hills alebo mestečko plné lampiónov menom Hoi An. O tom ale zas nabudúce v ďalších článkoch z krajiny, ktorá mi svojou krásou vyrazila dych.