Ha Long Bay – Cocktail Cruise a stratené pasy

• Prišiel: November 2018
• Videl: Ha Long Bay, Lan Hay Bay, ostrov Cat Ong, Národný park na ostrove Cat Ba
• Zostal: 2 dni

Vietnam výlet č.2

V poradí druhý výlet, na ktorý sme sa s Robom vybrali z našej základne v Hanoji, smeroval k zhruba 160km vzdialenému pobrežiu Juhočínskeho mora. Nachádza sa tu Zátoka Ha Long, (v preklade Zátoka zostupujúceho draka), ktorá je na zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO a ktorú si tiež milióny ľudí z rôznych kútov Zeme zvolili v internetovej ankete za jeden zo siedmich najväčších prírodných divov sveta. Pri takých tituloch musí byť hneď jasné, že to nebude len tak hocijaký záliv. Prečo ale toľké haló okolo Zátoky Ha Long? Je to zásluhou tisícok vápencových ostrovčekov, ktoré vytŕčajú nad hladinou mora a vytvárajú tak zaujímavý prírodný úkaz, ktorý sem celoročne láka nespočetné kvantum návštevníkov. Spopularizovanosť tohto miesta niektorých dokonca odrádza, no byť vo Vietname a nevidieť na vlastné oči tento prírodný skvost by bola veľká chyba. Som rád, že sme sa nenechali nikým a ničím odradiť a zažili Ha Long Bay na vlastnej koži.   A ako sme sa sem dostali? Mohli sme cestovať aj na vlastnú päsť, no my chlapci menej skúsení a navyše prvýkrát v juhovýchodnej Ázii sme šli radšej organizovane, aby sme tam niekde nepoblúdili jak Janko s Marienku. Navyše v Hanoji ani nie je cestovka, ktorá by sem neponúkala okružné plavby pre rôzne cieľové skupiny tak načo zbytočne špekulovať jak Beta s ehm niečím. Mohli sme ísť len tak na otočku alebo zostať viac dní a prespať buď priamo na lodi alebo v plážovej chatke na niektorom z ostrovov. My sme sa rozhodli pre 2-dňový výlet s názvom Cocktail Cruise. Okrem Ha Long Bay sme sa plavili aj cez turistami menej navštevovanú zátoku Lan Ha Bay, strávili noc na ostrove Cat Ong a nasledujúci deň absolvovali nenáročnú turistiku po národnom parku na ostrove Cat Ba. Suma sumárum Dračia zátoka vôbec nie je na draka a rozhodne stojí za to sem ísť. No a takto si na ňu spomínam ja.

Ha Long Bay

Zhruba po 3-hodinovej ceste busom z Hanoja sme dorazili do prístavného mesta Hai Phong, kde sme naskočili na trajekt smerujúci na ostrov Cat Ba. Na mori plávali desiatky honosných výletných lodí. Len tá naša mala od luxusu ďaleko a vyzerala, že sa drží nad hladinou len silou vôle. Ale to nám nijak neprekážalo. Mne sa náhodou tá naša potápka páčila oveľa viac jak všetky prečačkané koráby okolo nás. Navyše sme boli celkom podarená zostava mladých cestovateľov. Celkom dobre som si rozumel s najstaršou z dievčat menom Tatiana, ktorá cestovala so svojím kamarátom Dmitrym. No netvorili pár. Ona bola dievča pochádzajúce z mesta na Sibíri Novosibirsk a žijúca striedavo v rôznych ázijských krajinách, pretože je freelancerkou na voľnej nohe a na prácu jej stačí len noťas. On bol zas mladý chalan z Moskvy, ktorý toho moc nenahovoril, lebo väčšinou čumel do mobilu a svapoval na Tindri baby v okolí. Skutočne podarená dvojica. Robova krvná skupina bola blonďatá dievčina z Amsterdamu menom Simone, ktorá bola vo Vietname so svojím frajerom, s ktorým dokonale ladili, pretože obaja vyzerali jak z titulky módneho časopisu a boli aj rovnako strelení. Najmladšími členmi tejto grupy bol párik študentov z Nemecka. Ich mená mi už vyfučali z hlavy, no do našej „dračej“ rodinky skvele zapasovali. No a mozgom výpravy bola mrňavá sprievodkyňa menom Thy, ktorá vyzerala akoby len pred nedávnom fasovala prvý občiansky. Toľko teda rýchle predstavenie účastníkov zájazdu a myslím, že už je asi najvyšší čas zdvihnúť kotvy a vyraziť na more.

Asi po pol hodine plavby sa pred nami začali objavovať prvé bujnou burinou obrastené vápencové skaly a bolo ich stále viac a viac. Vystupovali z vody všade okolo nás. Kamoška, ktorá tu bola rok predo mnou vravela, že je to síce pekné, ale od krásy vraj neodpadnem. Síce som neodpadol, no minimálne mi padla sánka. Okrem Ha Longu sme si to zamierili aj do zátoky Lan Ha Bay, kde na hladine plávajú rybárske osady. Vo viacerých domoch chovajú psov. Ale nie preto, že by chutili dobre s ryžou. Thy vravela, že rybári veria, že zlí duchovia sa boja psov a mačiek. Lenže mačky nikto chovať nechce (okrem môjho tata, ktorý má v byte kocúra Miňa alebo skôr skunka Miňa, ktorý keď sa vyserie, tak smrdí celé sídlisko), lebo vraj prinášajú smolu. A tak si vo väčšine príbytkov radšej zaobstarali nejakého chlpatého bundáša.

Po obede náš program pokračoval asi hodinovým kajakovaním. Mali sme dvojkajak. Robo sedel vpredu a pádloval, zatiaľ čo ja som z miesta vzadu všetko dokumentoval. Deľba práce jak vyšitá. Thy, ktorá udávala tempo, sedela ako jediná v člne sama. No zahanbiť sa nedala a s pádlom jej to šlo lepšie jak Ele Kaliskej a nebolo veru vôbec ľahké s ňou držať krok. V lagúne na konci zátoky sme na chvíľu zastali. Dúfali sme, že budeme mať šťastie a uvidíme Langura bielohlavého. Je to taká malá opica, ktorá patrí medzi vzácne no kriticky ohrozené druhy ázijských primátov. Mali sme oči na stopkách, no žiadne opice sme žiaľ nevideli. Chvíľu sme ešte čakali a striehli či sa neobjavia, no keď sa začínalo zaťahovať, tak sme sa radšej rozhodli vrátiť späť na loď. No bolo už neskoro. Z oblakov sa na nás spustil hustý lejak a tak sme opäť (rovnako ako pár dní pred tým v Ninh Bình) na totálku zmokli. Neostala na nás jedna nitka suchá, no aj tak sme si to kajakovanie v daždi celkom užili. Navyše po každom daždi predsa vyjde slnko a inak tomu nemohlo byť ani tu v Ha Long Bay, kde nás príroda po nečakanej teplej sprche odmenila parádnou dúhou.

Keďže sme už boli aj tak všetci premočení na kosť, Thy navrhla, že by sme mohli pokračovať kúpaním. Ja s Dmitrym sme jej nápad prijali s nadšením a z hornej paluby sme si hneď skočili šípku do vody. Ostatní zatiaľ popíjali pivo a nás si nevšímali. Dostať sa však naspäť na palubu nebolo až také jednoduché, pretože nám Thy zabudla zvesiť rebrík. Dmitry vyliezol z vody prvý a podal mi pomocnú ruku. No pri štveraní späť na loď som si popálil dlaň na lodnom výfuku. Našťastie to nebolo nič vážne. Nebol som ale jediné nemehlo. Robo sa pre zmenu šmykol na mokrých schodoch a skončil rozpleštený dole papuľou. Keby sme hlasovali o titul najväčšie poleno na lodi, tak prvé dve miesta by boli zrejme jasné.

Deň sa už pomaly chýlil ku koncu. Sedeli sme na hornej palube a čakali na západ slnka. Ťažko opísať slovami tú nádheru. Bolo tam asi tak 50 odtieňov žltej, ružovej, fialovej a nepochybujem, že viaceré čitateľky Denníka Dovi Dopo by identifikovali aj lososovú, broskyňovú či cyklámenovú.  Každopádne toto bol ten moment, o ktorom som písal na začiatku, keď mi padla sánka. Ešte dobre, že mal Robo so sebou svoju zrkadlovku, lebo bez nej by sa nám ten okamih nepodarilo tak dobre zachytiť a zostal by len v našich spomienkach asi jak nebohý Jack v pamäti Rose Devitbukejterovej.

Ostrov Cat Ong

Necelú hodinu pred zotmením sme dorazili k ostrovu Can Ong, kde sme mali stráviť noc v niektorom z plážových bungalovoch. Ak by som mal toto miesto zhodnotiť jednou vetou, tak najlepšie by ho vystihoval citát z filmu Pláž – je to taký plážový rezort pre ľudí, ktorí nemajú radi plážové rezorty. Ostrov Cat Ong totiž leží ďaleko od turistických oblastí a človek tu má pocit, že je mimo civilizácie. Nebol to žiadny luxus, len zopár skromne zariadených bambusových chatiek. Ale bolo to presne to, čo sme hľadali a kto ma pozná vie, že väčšinou si na cestách volím lacnejšie formy ubytovania, prevažne hostely. Robo ten sa síce najprv zdráhal, lebo to nie je zrovna jeho šálka kávy. Hneď si totiž predstavoval ako nás tu niekto okradne, znásilní, zabije a zahrabe do piesku. No nakoniec súhlasil a viem, že neľutoval. Veď na celom ostrove okrem nás nebol nikto cudzí, len posádka našej lode a pár ľudí z personálu. Ako by povedali batôžkari – kamaráti, ktorých ešte nepoznáme. A my sme mali dostatok času zoznámiť sa už počas plavby, takže sa Robo ozaj nemal čoho obávať. Jedine, že nám do postele vlezú veľké chlpaté pavúky, o ktoré v týchto končinách isto nie je núdza. Mali sme však dobrých bodyguardov. O nepríjemný hmyz sa postarali desiatky hladných gekonov, ktoré nám v noci nad hlavami robili spoločnosť. Kto by náhodou nevedel, gekon obrovský (Gekko gecko) je taká malá pehavá jašterica žijúca prevažne v Ázii. Jedného takého pehavca som choval aj doma v teráriu, keď som bol ešte na základnej škole a viem, že tá nevinne vyzerajúca jašterica by zožrala aj koňa. Po večeri pre nás Thy pripravila program, ktorý pozostával z niekoľkých prostých hier, ktorých cieľom bolo nás opiť. V podstate nič, čo by ale stálo za reč. Skutočná zábava nastala tesne pred polnocou, keď sme sa presunuli na pláž, kde na nás čakala asi meter a pol vysoká vatra, okolo ktorej sme si posadali a sledovali ako si pomaly plápolá. Keď už oheň doháral, tak nám ešte predviedli ohňovú show, po skončení ktorej sme podopíjali posledné plechovky piva a postupne sa presunuli do svojich chatiek. Neviem či to bolo únavou alebo všetkým tým alkoholom, ktorý som ten večer vychlontal, no spal som celú noc jak bábatko. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som usínal tak blízko pláže a môžem s istotou povedať, že niet krajšej melódie pre moje uši ako zvuk šumenia mora.

Národný park na ostrove Cat Ba

Po raňajkách nás čakal výlet do Národného parku na ostrove Cat Ba. Bola to pomerne nenáročná turistika, avšak pri tej vlhkosti sme boli po pár minútach všetci mokrí ako myši. Thy samozrejme neopúšťal humor a s jej potmehúdskym úškrnom na tvári sa nás spýtala: „Kedy ste sa stihli osprchovať?“ Ale tie kvapky potu za to stáli a na konci túry nás čakala vyhliadka, ktorá bola príjemnou bodkou za skvelým 2-denným výletom s názvom Cocktail Cruise.

Beer Corner a stratené pasy

Večer sme sa z Dračej zátoky vrátili späť do Hanoja. Bola to naša posledná noc v tomto meste a chcel som sa ísť ešte pozrieť na miesto zvané Beer Corner, na ktoré som si ako pivný kajšmentke brúsil zuby od prvého dňa, čo sme zavítali do Hanoja. Nebol to ale moc dobrý nápad. Je to azda najrušnejšia ulica v starom meste. Ten večer dokonca hrali Vietnamci futbalový zápas s Malajziou, takže boli všetky bary ešte viac prepchané. Tá ulica bola tak zaprataná turistami, že sme sa ňou museli doslova predrať. V podstate ideálny rajón pre vreckových zlodejov. Keď sme už boli na jej konci tak vravím Robovi, aby si zapol ruksak. Ten mi ale s prekvapením v hlase odpovedal: „Ale ja som ho neotváral?“ Pozreli sme sa seba a obom nám napadlo to isté: „A kto teda?“ Spýtal som sa Roba či vie, kde máme pasy. Prezrel celú tašku, no naše doklady nikde. Oboch nás zalial studený pot, pretože sme ich nosili vždy so sebou. Zrazu sme boli viac mokrí ako pri tom rannom treku v národnom parku. Vybrali sme sa rýchlym krokom ala Matej Tóth späť na hotel dúfajúc, že sme ich určite zabudli na izbe. Ovládla nás panika a začali sme si predstavovať, ako nás miesto ďalších dobrodružstiev čaká návšteva veľvyslanectva a vybavovanie nových dokladov. Chceli sme byť čím skôr na izbe a zistiť náš ortieľ, tak sme ešte viac pridali do kroku. Lenže v tom strese sme zle odbočili a tak nám cesta k hotelu trvala ešte dlhšie ako obvykle. Bolo to asi najhorších a najdlhších 30 minút, aké som vo Vietname a celkovo na cestách zažil. Aspoň, že som v tom tentokrát nebol sám. Keď sme konečne prišli k dverám hotelovej izby, tak sme sa zhlboka nadýchli a vošli dnu. Naše pasy sme hneď zbadali ležať len tak pohodené na posteli. Uľavilo sa nám ako nikdy. Bola to však pre oboch riadna príučka a od tej chvíle sme ich už nepustili z ruky, respektíve boli miesto ruksaku v bezpečí v prednom vrecku mojich nohavíc, kde sa bárskto nedostane. Na upokojenie sme si ešte logli z domácej a šli tento adrenalínový zážitok zaliať pivom. Sadli sme si na hornú terasu reštaurácie neďaleko nášho hotela, z ktorej sme mali fajn výhľad na Katedrálu sv. Jozefa a nejaký hostel, v ktorom práve prebiehala akási párty. Na balkóne hostela sme videli stáť osamelú dievčinu s mobilom v ruke. Keď sme sa lepšie pozreli, tak sme ju hneď spoznali. Bola to Tatiana. Jej parťák Dmitry zas šiel do ulíc baliť babenky a ju nechal samu. Poslal som jej správu cez messenger, že máme voľnú stoličku a či by nemala chuť zbehnúť za nami dole na jedno orosené. Odpísala, že veľmi rada a o chvíľu sme už znova spíkovali o sto šesť rovnako ako počas plavby cez Ha Long Bay, kde bola angličtina naším dorozumievacím jazykom. Samozrejme, že sme neskončili len pri jednom pive. Klábosili sme tam asi dve hodiny a tak večer, ktorý začal katastrofálne nakoniec dopadol celkom fajn. Ráno sme sa s Hanojom opäť rozlúčili a busom vyrazili na severozápad do oblasti zvanej Sa Pa. To už je ale iný príbeh.