- Prišiel som: Júl 2021
- Videl som: Bilbao, Playa de Sopelana, Playa Gorrondatxe, Arrietana Beach, Gatzelugatxe
- Zostal som: 4 dni
DEŇ WORKOHOLIKOV A POLNOČNÉ SCRABBLE
Bol začiatok júla približne 5 hodín ráno a práve svitalo. Sedel som na letisku vo Viedni a od únavy mi padala hlava, lebo sme s kamoškou Zuzkou do druhej v noci mastili scrable, aby sme si skrátili čakanie na môj prvý ranný spoj z Bratislavy na Schwechat. Aby som nezaspal, zapol som si na mobile dáta a začal čítať blbosti ne nete. Našiel som zaujímajú infošku a to, že bol práve svetový deň workoholikov. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako je možné, že na začiatku júla som mal stále niekoľko dní starej dovolenky. Že by som bol workoholik aj ja? Blbosť, za moje nevyčerpané dovolenkové dni mohol ten zasraný vírus so svojimi novovznikajúcimi variantami a nie chorobná láska k práci. Tým som si na milión percent istý. Bola to moja prvá zahraničná dovolenka roku 2021 a v poradí tretia návšteva Španielska. Tentokrát som sa vybral do turistami menej navštevovanej, no o to krajšej časti krajiny – do autonómneho spoločenstva pri Biskajskom zálive zvanom Baskicko. Z Viedne som síce to ráno odletel do Santanderu, no tam som sa moc neohrial, lebo hneď z letiska som sa presunul do Bilbaa a odtiaľ neskôr do pobrežného mestečka Donostia-San Sebastián. Ak nerátam jeden nadpriemerne slnečný a horúci deň, počas ktorého som sa stihol hneď zmeniť z majiteľa vápenky na raka, tak som sa za ten týždeň v Španielsku vlastne vôbec neohrial. Zatiaľ, čo doma na Slovensku ľudia kolabovali od tepla, lebo bol hic, že poniektorým zovierala voda v kolene, ja som si takmer po celý čas užíval príjemných cca 25 stupňov, čo je ideálna teplota na túlanie sa mestom. Len škoda, že mi každý deň v Bilbau začínal dažďom. Ale nevadí, aspoň som si dlhšie zdriemol a popoludní plný energie vyrazil do ulíc. Myslím, že netreba prízvukovať, že som neletel do Španielska na to, aby som si váľal šunky. Ale to už dávno viete, že ja som skôr tvor neposedný. Za týždeň som vystriedal viaceré ubytká (4 noci v Bilbau, 2 noci v San Sebastiane a 1 noc v Santanderi) a nachodil desiatky kilometrov. Ako som sa mal, čo som videl a koho stretol sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Začínam mestom Bilbao.
OPTIMI ROOMS – KAPSULOVÝ HOSTEL ALA APOLO 13
Keď cestujem sám, väčšinou poškuľujem po hosteloch. Ani v Bilbau tomu nebolo inak. Vybral som si hostel kúsok od centra s názvom Optimi Rooms, ktorý bol však niečím špeciálny. Miesto klasických postelí tu totiž majú tzv. spacie kapsule. Nebola to ale moja prvá skúsenosť s takýmto typom ubytovania. Niečo podobné som už skúsil počas 3-dňového city breaku v meste Skopje. V hosteli Optimi Rooms sú však o level vyššie. V spacej miestnosti to vyzerá jak na kozmickej lodi a človek sa tak cíti ako astronaut, v mojom prípade skôr Gordon Shumway alias Alf. Kapluse boli ozaj veľmi pohodlné. Síce trocha slabo odzvučnené, ale v noci som nepočul nikoho ani len prdnúť. Všetci „pasažieri“ boli veľmi ohľaduplní a dodržiavali nočný kľud. Vo vedľajšej kapsule spal mladý Nemec menom Andreas, ktorý mal z Bilbaa namierené do Santiago de Compostela. Dostal sa však do úzkych, lebo stratil peňaženku a zostal tak chudák bez dokladov, bankových kariet, no skrátka úplne švorc. Požiadal ma preto o láskavosť, a to či by so ho nemohol založiť. Celú sumu by mi samozrejme poslal späť bankovým prevodom. Keby ma s takouto požiadavkou osloví cudzí človek na ulici, tak by som určite odmietol. Ale tak na hosteli predsa nie je nikto cudzí. Všetko sú to len kamaráti, ktorých ešte nepoznám. Navyše v Optimi Rooms sme boli predsa na jednej (kozmickej) lodi, no nie? Takže aj keď som Andreasa vôbec nepoznal, povedal som si, že mu helfnem. Navyše nešlo o žiadnu horibilnú sumu. Dal som mu teda cash, nadiktoval svoj IBAN a on mi cez svoj mobil banking poslal peniaze späť. Samozrejme som nemohol vedieť, či mi tie prachy aj skutočne dorazia, keďže medzibankový sepa prevod trvá spravidla jedeň pracovný deň a Andreas už nasledujúce ráno odchádzal preč. Takže som mal asi ako každý pochybnosti. Druhý deň popoludní mi ale cinkla sms. Bola to prišlá platba z účtu menom Andreas H. V tom momente obavy zmizli a mňa zalial príjemný pocit z vykonania dobrého skutku. Chvíľu som si aj pripadal ako taký Vilo Rozboril bulvárom prezývaný anjel bez krídel. Bol som ale ozaj rád, že som tomu nešťastníkovi mohol trochu pomôcť.
MAMAN – OBRIA ŤARCHAVÁ TARANTULA
Nasledujúci deň som sa vybral pešo do centra pozrieť si jedno z najväčších lákadiel turistov v Bilbau, ktorým je asi 9 metrov vysoká tarantula menom Maman. Stojí hneď naproti Guggenheimovho múzea a nemožno ju prehliadnuť. Aj ja som sa pri nej motal v jednom kuse a to pavúky až tak v láske nemám. Nikdy neviete, kedy sa zrazu pohnú alebo len tak zmiznú. Isto poznáte ten vnútorný nepokoj, ktorý vás opantá, keď sa vám stratí z dohľadu pavúk, čo ešte pred pár sekundami sedel na stene. To ale v prípade tejto obrej pavúčice nehrozí. Maman alebo aj Araña totiž už dlhé roky stojí nohami pevne na zemi a nezdá sa, že by mala v pláne sa nenápadne vypariť. I keď je pravda, že sa počas dňa zvykne na pár minút stratiť v pare, ktorú tu okolo nej vypúšťajú v pravidelných hodinových intervaloch, aby mali turisti väčší pôžitok. Mimochodom táto obrovská ťarchavá pavúčica ukrývajúca v bruchu vajíčka je dielom sochárky Louise Bourgeois, ktorá týmto vzdala poctu svoje mame, pretože pavúka považovala za múdreho a inteligentného tvora. Maman, ktorej som dal prezývku Spidermanova manka sa teší veľkej obľube a jej sestier je preto vo svete viacej. Podobné pavúčice nájdete trebárs v Ottawe, Tokiu, Dohe, atď. Rovnako ako ona aj ďalšie pavúčie mamy stoja v blízkosti múzeí, aby dnu prilákali viac zvedavých návštevníkov. Moju pozornosť si pavúčia mamina získala a to pavúkov moc nemusím. Respektíve sa ich málinko bojím. Ale jej teda ani trochu. Nice to meet you Maman.
ČO UKRÝVA GUGGENHEIMOVO MÚZEUM MODERNÉHO UMENIA?
Ako som spomínal v predošlých riadkoch, hneď vedľa obrej tarantuly stojí Guggenheimovo múzeum moderného umenia. Už len samotná budova je ozajstnou pastvou pre oči. Pre zlé počasie a začínajúci dážď som sa šiel pozrieť aj na to, čo sa skrýva v jej vnútri. A veru nebanujem.
SEMIFINÁLOVÝ ZÁPAS MAJSTROVSTVIEV EURÓPY VO FUTBALE
Keď som bol v Bilbau zrovna prebiehali Majstrovská Európy vo futbale. Priznám sa, že ja som svojich favoritov tentokrát nemal. V úvode som držal palce samozrejme Slovákom, no po tom ako nám Španieli v základnej skupine nadelili debakel, som začal fandiť im. Dúfal som, že sa im podarí dostať sa až do semifinále, pretože som vedel, že v tom čase už budem v Španielsku aj ja. Futbal je tu najobľúbenejším športom, a tak som si predstavoval atmosféru, ktorá bude v Španielsku určite vládnuť, ak by sa im to podarilo. A Španieli sa naozaj prebojovali do semifinále. Na to, aby si zahrali aj vo finále, museli však zdolať Talianov, ktorí mali formu jak sviňa a brúsili si zuby na svoj prvý titul majstrov Európy po vyše polstoročí. Bolo mi jasné, že ma čaká úžasný futbalový večer. Na recepcii v hosteli mi odporučili, aby som si šiel zápas pozrieť do niektorého z barov na ulici Poza Lizentziatuaren Kalea, ktorá sa nachádza neďaleko futbalového štadióna San Mames, na ktorom hrávajú domáce zápasy futbalisti klubu Atletic Bilbao. Sú tu desiatky barov, kde sa chodia futbaloví fanúšikovia „naštartovať“ pred ich domácimi zápasmi. Z ponuky barov som si zvolil malú piváreň Alégrame el día, s veľkou dobre nazvučenou obrazovkou hneď pri vstupe. Prišiel som tesne pred výkopom, tak väčšina stolov už bola obsadená a mne sa tak ušlo miesto až vzadu. Zápas bol veľmi vyrovnaný a napätie v bare sa dalo krájať. O víťazovi nakoniec rozhodli až penalty, pri ktorých mali navrch Taliani a Španielov tak poslali domov. Keď som sa bol nasledujúci deň pozrieť ako dopadne druhý semifinálový zápas medzi Anglickom a Dánskom, bar už bol poloprázdny. Španieli jednoducho futbalom žijú a vypadnutie ich národného tímu ich očividne sklamalo. O finále medzi Talianskom a Anglickom, ktoré som sledoval posledný deň pred odletom domov v bare v meste Santander, nemal z domácich záujem absolútne nikto.
ŠPACÍRKY V OKOLÍ BILBAA
Bilbao je síce najväčšie mesto v Baskicku, ale svetová metropola to zrovna nie je, takže sa dá v pohode obehať aj za pár hodín. Ďalšie dni v Bilbau som preto využil na výlety do okolia. Najprv som sa metrom vybral k neďalekému pobrežiu a pláži Playa de Sopelana a potom pre zmenu zas busom na miesto zvané Gaztelugatxe.
Metrom na Playa de Sopelana
Bilbao nemá priamy prístup k moru, ale zato má dobre fungujúce metro, s ktorým sa dá dostať k pobrežiu Biskajského zálivu za necelú pol hodku. Potom už len stačí prejsť pár minút pešo a dostanete sa k útesom s úchvatným výhľadom. Nachádzajú sa tam tri nádherné pláže – Playa de Sopelana, naľavo od nej Playa Gorrondatxe a po pravej strane Arrietara beach. Plavky som si zo sebou nevzal, lebo bolo dopoludnia ako vždy dosť na chuja počasie. Cez obed sa napokon vyjasnilo, ale na holotrta som to (ako vlani na Sardínii) radšej neskúšal. Aj tak je tam zákaz kúpania. Pláže využívajú surferi a ozaj posledné, po čom by moje srdce prahlo, bolo dostať od niektorého z nich s doskou po čele.
Autobusom ku Gaztelugatxe (Dragonstone)
Počasie sa ani nasledujúci deň nezmenilo. Znovu som sa zobudil do sychravého rána a modlil sa, aby prestalo pršať, lebo som mal namierené k pobrežiu na miesto (ktoré mám problém napísať, nie ešte vysloviť) zvané Gaztelugatxe alebo pre znalcov seriálu Hry o tróny oveľa viac uchu lahodiaci názov Dragonstone. Toto miesto ležiace pri pobreží severne od Bilbaa mi odporučila kamoška Katka, ktorá tu bola pred pár rokmi. Sľúbil som, že jej z vrchu pošlem peknú fotečku a sľuby treba predsa plniť, no nie? Takže aj keď sa mi v tom nečase spočiatku nechcelo nikam trepať, šiel som. Mal som predsa dôležitú misiu, ktorú bolo treba vykonať. Navyše Gaztelugatxe je vraj povinná jazda a jedno z najkrajších miest, ktoré môžte vidieť v okolí Bilbaa. A z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je to skutočne tak a oplatilo sa merať sem cestu. Ak by sem niekto z vás tiež náhodou vybral, tak ešte jedna praktická informácia. Vstupenku si treba vybaviť vopred cez internet! (Do Googlu zadajte Gaztelugatxe tiketa) Ale nestojí to ani cent. Znie to neuveriteľne, priam šokantne, ale je to skutočne tak. Čiže jediným nákladom je lístok na bus, ktorý mňa z Bilbaa vyšiel na 2,55 € (krát dva ak nemáte v pláne ísť späť pešo) a prípadne nejaké to euro, za to, čo tam hore na Gaztelugatxe skonzumujete. To sa celkom oplatí, no nie?
Takže to je z Bilbaa všetko alebo ako by povedala Miranda vo filme The Devil Wears Prada – „That’s all.“ Zvyšok dovolenky som už prežil v mestečku Donostia-San Sebastián, ktoré sa pýši jednou z najkrajších európskych mestských pláží. O tom ale potom.
Denník Dovi Dopo 