- Prišiel som: Júl 2021
- Videl som: Haizearen orrazia, Monte Igueldo, La Concha Beach, Monte Urgull
- Zostal som: 3 dni
AKO SOM SPOZNAL ALISON
Po štyroch sychravých dňoch som sa v Bilbau konečne zobudil do slnečného rána. To mi už ale bolo jedno, pretože som mal namierené do zhruba 100 km vzdialeného mesta San Sebastián. Akurát, že som nemal stále rezervované ubytovanie. Ešte pred cestou do Španielska som si pozeral na internete hostely a najviac sa mi pozdával Surfing Etxea surf hostel nachádzajúci sa necelých 300 metrov od pláže, ktorý v recenziách vychválili až do nebies. Lenže kým som sa ja spamätal, bol už kompletne vybookovaný. Pozeral som aj cez iné appky a dokonca som im napísal správu cez svoj čerstvo založený instagramový profil, či sa náhodou pre mňa nenájde jedna voľná posteľ. Nedostal som však od nich žiadnu odpoveď. Ak som nechcel v San Sebatiáne spať na ulici, neostávalo nič iné, len hodiť Surfing Etxea za hlavu a poobhliadnuť sa po niečom inom. Lenže žiadne iné ubytko sa mi tam nepáčilo. Zrazu som však natrafil na hostel menom A Room in the City, ktorý bol tiež len necelých 300 metrov od pláže. Nemal som nad čím váhať a hneď som si ho aj zarezervoval. Môžem vám povedať, že som nesmierne rád, že pre mňa v tom surf hosteli nemali už voľné lôžko, lebo vďaka ubytovaniu A Room in the City som spoznal úžasnú osobu menom Alison, o ktorej vám musím povedať viac. Alison je odomňa o pár rokov staršia, no skvele si rozumieme. Je to matka troch tínedžerov, žena v domácnosti žijúca v štáte Connecticut, ktorá pečie neskutočné torty. Nedávno si našla job na čiastočný úväzok v Starbuckse, aby mohla popoludní voziť decká na krúžky a tráviť s nimi viac času. Čo si v tej práci zarobí, jej postačí na to, aby mohla aj budúci rok niekam na pár týždňov vycestovať. Jej manžel neznáša lietanie, a preto cestuje väčšinou sama. Vždy si doma pripraví itinerár, aby potom nestrácala čas premýšľaním kam sa ísť ďalej pozrieť. Na Alison sa mi páči, že necestuje ako ostatní americkí turisti, ktorí v Európe pachcia len po najznámejších pamiatkach. Na starom kontinente strávila viac ako dva mesiace a bola len v dvoch krajinách – v Portugalsku a na severe Španielska. Prvýkrát sme sa dali do reči ráno na izbe. Ja som ešte len rozlepoval oči a ona už mala za sebou 5km beh po pláži. Behanie miluje, a preto svoje bežecké tenisky nosí všade so sebou. Okolo tohto športu sa teda niesol aj náš prvý rozhovor, počas ktorého sme zistili, že máme veľa spoločného. Ja som sa aj trocha hanbil, keďže som ešte nezabehol viac jak polmaratón a ona má už za sebou dokonca triatlon. S Alison som stále v kontakte cez WhatsApp a ak sa mi podarí budúci rok vycestovať do New Yorku, tak by som ju rád navštívil u nej doma v Connecticute. Nemôžem sa dočkať, keď uvidím naživo ten jej domček z bielym plotom stojaci na ulici jak vystrihnutej zo seriálu Zúfalé manželky. Ešte sa ale v krátkosti vrátim k nášmu hostelu. Spolu nás bolo na izbe päť. Prvýkrát sa mi stalo, že som mal len samé spolubývajúce. Vyzeralo to, ako by som bol skôr na nejakej ženskej nocľahárni. To mi ale nijak neprekážalo. Celkom dobre som si rozumel aj so študentkou Ellou z Veľkej Británie, ktorá tiež cestovala sama. S oboma dievčatami sme večer šli na večeru do jednej výbornej talianskej reštaurácie neďaleko nášho hostela, kde sme pri objednávaní jedla zúžitkovali Ellinu plynulú španielčinu. Len tak mimochodom, s angličtinou na severe Španielska moc nepochodíte. Ale o tom ste už isto počuli.
TRI HRDZAVÉ ŽELEZÁ…
Moje prvé kroky v San Sebastiáne viedli k symbolu tohto mesta, ktorým sú kovové sochy menom Haizearen orrazia, v preklade hrebeň vetra. Je fascinujúce koľko turistov okrem mňa meralo cestu na opačný koniec pláže, aby sa mohli zvečniť s týmito hrdzavými kusmi železa. Tri 10 tonové kovové hrebene sú silno upevnené k útesom, vďaka čomu už niekoľko desaťročí odolávajú náporu vĺn a silného vetra. Myslím ale, že keby boli inštalované u nás, tak im je to prd platné a do rána by boli fuč. Naši potmavší spoluobčania by sa isto velice rýchlo postarali o to, že by všetky do jednoho skončili kdesi v zberných surovinách…
VÝHĽAD Z MONTE IGUELDO
Od Haizearen orrazia som pokračoval na vrch Monte Igueldo, z ktorého je úchvatný výhľad na San Sebastián, hlavne na jeho najväčšiu pláž v zálive La Concha (v preklade mušľa). Akurát, že počas dňa je tá pláž plná ľudí, čo mne až tak moc nevonia. Možno aj preto sa mi viac páčila práve z vrchu Monte Igueldo, ktorý je so svojimi 181 metrami najvyššie položeným miestom v San Sebastiáne. Z tej výšky som aspoň nedovidel na všetky tie obnažené cecky, ktoré tam bez ostychu vystavovali na obdiv aj dámy v pokročilejšom veku. Cestou na Monte Igueldo sa človek inak moc nezapotí. Premáva sem totiž pozemná lanovka, takže aj tam hore to bola hlava na hlave. Ľudí sem neláka len ten krásny výhľad. Nachádza sa tu tiež zábavný park, v ktorom sa vyšantia predovšetkým tí najmenší. Ja som už na takéto aktivity trocha starý, takže som to oželel. Navyše žalúdok mi dával najavo, že už je čas obeda a treba sa vrátiť. Tam hore som si nechcel kupovať nič na jedenie, lebo som očakával mastnú „vysokohorskú“ prirážku. Pred tým, ako som sa však lanovkou vrátil dole, zlákala ma kamenná veža stojaca na samotnom vrchu Monte Iguelda. Bolo mi jasné, že z jej vrchu musí byť ešte fantastickejší panoramatický výhľad do okolia. Síce hladný smädný, no nemohol som odolať. A nebanujem. Steny na jej schodisku zdobia historické fotky, takže cestou hore som prostredníctvom nich nahliadol aj do minulosti San Sebastiánu. A to sa za symbolických 2,50€ skutočne oplatilo.
SMRADĽAVÁ MAČKA A PLÁŽ LA CONCHA
V San Sebastiáne a okolí je ešte zopár zaujímavých pamiatok. Ja som sa ale za tých niekoľko dní v Španielsku nachodil už dosť a nemal som absolútne chuť na ďalšie špacírky. Navyše San Sebastián má (vraj) jednu z najkrajších európskych mestských pláží. I keď na môj vkus bola pláž La Concha čisté sardinkovo a moja šálka kávy to rozhodne nebola. Mal som ale výbornú spoločnosť. S Alison sme na pláži strávili celé popoludnie a užili si kopec srandy. Okrem behania sme si našli ďalšiu spoločnú tému – seriál Friends. Obaja sme ho videli miliónkrát, no Alison ho samozrejme nepozná so slovenským dabingom. Naučil som ju teda viaceré slovenské hlášky. Napríklad Joeyho baliacu vetu „Ako sa máš?“ alebo slovenský text Phoebinho najväčšieho hitu Smradľavá mačka, ktorý som jej neskôr naspieval do WhatsAppu, aby sa o tento kultúrny zážitok mohla podeliť aj so svojimi tínedžermi doma za veľkou mlákou. Mimochodom Alison prúdi v žilách po predkoch indiánska krv. Ona sa preto krémom natierať nepotrebuje, aby sa ochránila pred ostrým slnkom. To však pre mňa bledého pehavca z Piešťan neplatí. Vravím jej: „Keď som bol mladší, bol som ryšavý. Zdedil som to po babke, ktorá bola tiež ryšavá.“ Pozrela sa na mňa a začala sa smiať. Nechápal som, čo je na tom také vtipné. Keď mi potom vysvetlila, čo som zadrel, tak som vybuchol od smiechu aj ja. Použil som totiž anglický výraz foxy, čo neznamená ryšavý ale sexi. Takže som jej vlastne povedal, že keď som bol mladší, bol som sexi po babke. Ešte aj teraz, keď píšem tieto riadky, tak sa na tom bohovsky zabávam. Do smiechu mi ale nebolo, keď sme sa vrátili z pláže na hostel a zbadal som sa v zrkadle. Bol som jak paprika. Ani prepitý frňák Bolka Polívku nie je tak červený ako bolo v tej chvíli moje slnkom spálené telo. Nechápem, že som si na tej pláži neuvedomil, že horím. Lenže celý čas od mora pofukoval príjemný vetrík a slnko zakrývali mraky. Mal som pocit, že mi krém netreba, čo bola obrovská chyba. Čo už no, Oskar so mnou zase vyjebal. Myslím, že som dostal aj úpal, lebo som od bolesti celú noc nezažmúril oka. Takých ako ja inak v Španielsku nazývajú guiri. Je to nadávka, ktorou domáci označujú zahraničných turistov (špeciálne z UK a Nemecka), ktorí vytŕčajú z davu, lebo ich pokožka na pláži svieti jak chrup Ľuba Višnovského. Keď sú pridlho na ostrom slnku a dobre sa nenatrú krémom, tak ich Oskar spáli tak, že potom vyzerajú ako také gambas (krevety).
„KRÍŽOVÁ CESTA“ NA MONTE URGULL
V deň odchodu zo San Sebastiánu som sa bol ešte prejsť na vyhliadku menom Monte Urgull, ktorá je rozhodne oveľa zaujímavejšia ako jej čudesný názov. Pôvodne som mal v pláne odcestovať hneď ráno busom spolu s Alison. Ona pokračovala do Bilbaa, ktoré bolo jednou zo zastávok do Santanderu, kam som mal zase namierené ja. Lenže všetky sedadlá v autobuse boli už obsadené a ja som musel počkať na ďalší spoj, ktorý šiel až o niekoľko hodín. Čakať na stanici sa mi rozhodne nechcelo, tak sme sa s Alison rozlúčili a ja som sa vrátil späť do mesta. Ako som tak sedel na pláži, napadlo mi, že by som sa mohol ísť prejsť na kopec oproti. Za normálnych okolností to nie je vôbec náročné a na vrchol vyhliadky to trvá pešo necelých 30 minút. S plným ruksakom na mojich spálených pleciach to bolo však hotové utrpenie a pripadal som si akoby som niesol kríž na Golgotu. Ale nevzdal som to a Monte Urgull sa mi odvďačil krásnym výhľadom, ktorý bol peknou bodkou za mojím výletom na sever Španielska.
V Santanderi ma už nič špeciálne nepostretlo. Večer som si v bare pozrel finále EURA a šiel si ľahnúť. Majstrami Európy vo futbale sa po viac ako polstoročí stali Taliani. Okrem mňa a dákeho starého Angličana to ale nikto iný nesledoval. Priznám sa, ani ja som ten zápas nejak moc nevnímal. Mysľou som bol stále v San Sebastiáne. To mesto ma očarilo.
Denník Dovi Dopo 