Volám sa Dušan alebo Dudo, Dušto, Duško, ako len chcete. Pochádzam z Piešťan – mesta, ktoré jeho obyvatelia nazývajú aj mestom snov. Pre niektorých je to skutočne tak, druhá skupina to myslí skôr ironicky. Mám rád šport, filmy, pivo a pred pár rokmi ma opantala cestovná horúčka, z ktorej som sa stále nezotavil a zrejme ani nezotavím…
Prečo tento denník? Chcem si tak uchovať spomienky na chvíle strávené na cestách a tiež sa o ne podeliť. Túlam sa buď s niekým alebo sám, čo mi mimochodom vôbec neprekáža, dokonca si to niekedy užívam oveľa viac, keď viem, že mi nikto nebude frflať za ušami. Vraví sa, že cestovanie je jedinou vecou, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším. Pretože zážitky a spomienky mi nik nemôže vziať, a sú preto tým najcennejším, čo môžem mať. Čo ale ak náhodu stratím pamäť? Bývalá šéfka mi vravievala: „Duško pozor ale, Alzheimer má na mále.“ Bežne totiž zabúdam doklady v kopírke alebo obedy pre kolegov v reštike. Pri svojich potulkách svetom som už postrácal toľko tričiek a mikín, že by z toho mohla byť celkom slušná zbierka šatstva. Zábudlivosť ale vraj ohrozuje hlavne nadpriemerne inteligentných ľudí ako trebárs tú profesorku lingvistiky vo filme Still Alice, za ktorú si Julianne Moore domov odniesla sošku Oscara. Čiže by som sa asi nemal obávať. Ale čo ak? Svoje zážitky z ciest si chcem radšej poistiť. Takže milí moji, ak ma raz náhodou opantá skleróza, tak mi prosím z tohto denníku čítajte pasáže, presne tak ako to robil ten starý pán tej starej pani v tom srdcervúcom dojáku s názvom Notebook a ja sa k vám tak vďaka spomienkam možno opäť vrátim.
Bude mi potešením, cťou, národným sviatkom, ak si cestu k týmto riadkom nájde okrem mňa a mojich najbližších aj ktokoľvek iný. Tiež verím, že vás moje príspevky zaujmú a aj trocha pobavia. V Denníku Dovi Dopo budem priebežne uverejňovať „cestopisy“ z mojich výletov po svete. Dočítate sa koľko dní som v navštívených miestach strávil, kedy som cestoval a čo všetko som stihol pozrieť a zažiť bez toho, že by som šiel tempom Sebastian Vettel Ferrari. Moje rozprávania budú isto okorenené aj o príhody a nevšedné situácie, ktoré to túlanie sa svetom prináša. Poviem vám o ľuďoch, ktorých som stretol, prípadne čo som o pil a čo jedol. A to najlepšie, vždy pridám fotky, kopec fotiek, ktorých autorom som buď ja alebo tí čo šli so mnou, prípadne iní turisti či náhodní okoloidúci, ktorých som sa musel odhodlať osloviť a aj trochu navigovať ako na to, aby tie zábery stáli za to. Viem, že nie som žiadny cestovný guru. Na cestách trávim len pár dní v roku, väčšinou sa jedná o predlžené víkendy a aspoň raz do roka si presmerujem služobný mobil a na dva týždne sa odteperím niekam do trantárie. Nikdy som nežil v zahraničí a v lietadle som dokonca prvýkrát sedel tesne pred mojimi 30-timi narodeninami, čo je dosť sci-fi vzhľadom na to, že som vyštudoval Manažment cestovného ruchu a niekde doma sa mi povaľuje aj (dávno neplatný) certifikát sprievodcu. Som len obyčajný chalan z Piešťan, bankár na plný úväzok s hypotékou na krku asi jak väčšina ľudí v mojom veku. Počas roka mám nárok na 25 dní dovolenky a 4 bonusové dni od zamestnávateľa navyše. Preto väčšinou kombinujem letenky s nejakým tým sviatkom alebo víkendom. Denník Dovi Dopo nech je ukážkou toho, že cestovať sa dá aj keď človek nežije na voľnej nohe a môže sa tejto záľube venovať hlavne v čase dovolenky.
S pozdravom, chalan z mesta snov Dušan 🙂
Denník Dovi Dopo 